Vyhľadávanie
...alebo ako sa nám hviezdy podpisovali na sako
Literatúra sa vo všeobecnosti považuje za fyzicky nenáročnú a skôr oddychovú aktivitu. Aby sme mohli čítať, stačí nám kniha, pohodlné kreslo, niekedy potrebujeme ešte okuliare. No pri správnej konštelácii ľudí, priestoru a zámeru sa môže stať, že sa čítanie zmení trebárs aj na putovanie. Dôkazom toho je podujatie Litera Tour so slovenskou spisovateľkou Janou Bodnárovou, ktoré bolo v istom zmysle skutočným turné a v niektorých situáciách sa z neho stala dokonca priam turistika. Všetko sa to začalo ešte pár kilometrov pred hranicou Slovenska a Ukrajiny, na základnej škole v dedinke Krčava. Jana Bodnárová si sadla pod pódium, aby bola bližšie k publiku, a prečítala zo svojich kníh pre deti. Literárna turistika pokračovala cestou do Užhorodu, na Užhorodskú národnú univerzitu. Strážny univerzitný vlčiak, tykanie metronómu pri vchode, vôňa sypaného bylinkového čaju z bufetu, študenti prúdiaci po chodbách do učební. Do univerzitnej knižnice sme vstupovali s napätím. Netušili sme, kto nás čaká ani čo máme čakať my, no študenti slovenčiny boli na nás pripravení. Pozorne počúvali, zaujímali sa, diskutovali, dokonca si pripravili prednes z autorkiných textov. Intenzívne sme vnímali ich nadšenie, radosť z toho, že sa venujú tomu, čo ich napĺňa, no predovšetkým záujem spoznávať nové a dozvedieť sa o tom viac a tiež snahu prekonávať samých seba. Záujem preto vzbudila aj autorka Jana Bodnárová, keď sa ešte pred koncom besedy obliekla do svetlosivého saka, s fixkami v rukách vyšla medzi študentov a poprosila ich, aby sa jej po jednom na sako podpísali. Šlo o performanciu jej manžela, výtvarníka Juraja Bartusza, s názvom Hviezdy sa mi podpisujú na sako. Pri nej sa roly vymenia a nie autor rozdáva autogramy, ale priamo na sako ich zbiera od hviezd, divákov. Všetky podpísané saká, a medzi nimi teda aj jedno užhorodské, budú o pár mesiacov súčasťou výstavy Juraja Bartusza. Autogramy na saku sme pomaly vyzbierali, no ak by naše turné nemalo v ten deň ešte ďalšiu zastávku, dokázali by sme si v slovenčine vymieňať skúsenosti so študentmi istotne ešte dlho. Už nás však očakávali v Centre slovenskej kultúry, kde sme opäť v publiku zažili prevahu detských čitateľov. Tí dorazili aj so svojimi učiteľmi slovenčiny a aj vďaka nim a ich zážitkom a otázkam mala zastávka v Centre opäť jedinečný charakter. Deti dokonca poznali viacero slovenských ľudových piesní, ktoré si medzi rozprávaním zaspievali s naším sprievodcom a lektorom slovenčiny na univerzite, Martinom Benikovským. Posledným bodom na našej mape bola v ten deň návšteva u slovenskej generálnej konzulky, Janky Burianovej. Tu sme sa pri káve a sladučkých ukrajinských bonbónoch porozprávali o všetkom od výtvarného umenia až po aktuálnu situáciu na Ukrajine.
Druhý deň sme začali dvojbesedou na pätnástej škole. Vstúpili sme do krásnej školskej záhrady, kde rozvoniavali orgovány, narcisy, frézie a obrovské červené tulipány. Škola dýchala jarou a Veľkou nocou. Privítali nás deti v krojoch, ktoré nám na výstave poukazovali svoje veľkonočné diela. Kraslice z papiera, stužiek, maľované, vyrezávané, lepené... Obklopený touto krásou sme sa porozprávali so staršími žiakmi od trinásť do pätnásť rokov, ktorí sa opäť podpisovali na hvizde sako. Medzi deťmi v štvrtej triede potom Jana Bodnárová čítala o koníkoch a o tom, čo zažila a videla pri jednom z nemeckých jazier, keď tam pred časom strávila niekoľko týždňov. Deti možno úplne všetkému nerozumeli, no o to intenzívnejšie prežívali našu návštevu. Keď miesto podpisov kreslili na sako ruže a písali odkazy „Slováci, vezmite nás do Európske únie“, všetkým nám po chrbte prechádzal mráz. Cítili sme, že na kabáte nechávajú odkazy skutočné malé hviezdičky. Ukrajinskú srdečnosť a úctu sme naplno zažili na poslednej zastávke nášho turné, pri otváraní sadu Tarasa Ševčenka, v lese blízko Užhorodu. Pozdĺž lesnej cesty na nás už čakali rýle a sadeničky tují, ktoré budú o pár rokov lemovať niekoľko desiatok metrov dlhú aleju. Každý z nás vlastnoručne zasadil pár stromčekov, pani Bodnárová dokonca okrem tuje zasadila aj vzácne ginko biloba, ktoré sa bude košatiť možno aj o tisícky rokov. Po družnom rozhovore a vynikajúcom obede, zemiakoch pečených v pahrebe, niekoľkých druhoch rýb, zeleniny, syrov a pečiva, sme ukončili aj poslednú zastávku nášho turistického turné. Cez hranice sme prechádzali vyčerpaní, no plní dojmov a radosti z toho, že literatúru nemusíme prežívať len sami doma v pohodlnom kresle, ale aj medzi ľuďmi, ktorí majú rovnako bohatú predstavivosť a radosť z poznávania.
Cestu Jany Bodnárovej na Ukrajinu finančne podporilo Literárne informačné centrum.
Video a foto z podujtatí:
http://www.youtube.com/watch?v=B7dsebThhKg
