V bielej žiare prestávam dôverovať vlastným zmyslom

Máme podvedomú tendenciu vnímať veci rozprávkovo, takpovediac čierno-bielo: biela je dobrá, upokojujúca, čistá, na bielom koni v žiarivom brnení nás prichádza zachrániť princ, na čiernom sa mu v tom snaží zamedziť jeho zlý protivník. Nová básnická kniha Kataríny Kucbelovej s bielou operuje ako s ústredným motívom, toto jej vnímanie však spoľahlivo prevracia – preto od k bielej nemožno čakať upokojenie. Naopak, celkom dobre by mohla niesť podtitul Kniha rozrušenia.

Stratené v bielobe

Katarína Kucbelová mala od poézie pomerne dlhú prestávku; jej predchádzajúca (rozsahovo útla, no podnetmi nasýtená) básnická zbierka Vie, čo urobí vyšla v roku 2013. Medzitým sa však etablovala i ako prozaička, novela Čepiec (2019) sa stretla s pozitívnym prijatím a ocitla sa vo finále Anasoft litera. Teraz prichádza s novou básnickou knihou k bielej, ktorá na Vie, čo urobí v mnohých ohľadoch nadväzuje a funguje aj ako pokračovanie či vyústenie viacerých v nej prítomných motívov. Kým v predošlej zbierke autorka pracovala s všadeprítomným pocitom prichádzajúceho ohrozenia, paranoje a rozkladu sveta, v k bielej sa ocitáme v bode, v ktorom konkrétny svet už skolaboval. Ohrozenie nadobúda fyzickú podobu, je všadeprítomné (lyžiarku takmer zasiahol / padajúci dron / […] / tesne pred nami zletel premočený konár / […] / do jazera sa zrútil strom), známy svet okolo nás prestáva existovať, rozostruje sa do nejasných obrysov a stráca vo všadeprítomnej bielobe; v tej sa strácajú i ľudia, miznú akékoľvek istoty či záchytné body (tri postavy kráčajú hore kopcom / alebo dve? / stratil sa niekto vo svetle?). Kniha sa skladá zo 43 očíslovaných textov, tie sú pevne previazané, knihu preto môžeme čítať aj ako jednu dlhú poému. Označenie básnická zbierka v zmysle zozbieraných textov tu pôsobí nepatrične; Kucbelovej kompozičný princíp je premyslený a funguje na ploche celku. K bielej je najnaratívnejším básnickým dielom autorky, v textoch (ako v anotácii avizuje i M. Vallová) skutočne badať filmové postupy, jednotlivé obrazy a výjavy sú však zároveň iba ťažko vizualizovateľné, čo súvisí so zvoleným konceptom knihy. Kucbelová nám tu tak ukazuje obraz ľudstva v bode absolútnej neistoty; stráca sa základné ukotvenie a princípy fungovania priestoru, v ktorom žijeme a ktorý by sme chceli považovať za svoj domov. Svet jej novej knihy sa nachádza v stave akejsi nekonečnej zimy, aj jej charakter je však – ako všetko – nejasný; pojmy stratili platnosť, doposiaľ dobre známe veci sa stávajú neznámymi (niekedy sa pýtame, či je to naozaj zima / majú vločky vyzerať takto?). Obyvatelia tohto sveta si vytvárajú mýty, aby vôbec dokázali ďalej prežívať. Kucbelovú naďalej fascinuje spoločne obývaný, primárne mestský (avšak s presahmi do prírodnej krajiny, rovnako poznačenej urbánnymi zásahmi) priestor – ten je ako ústredný motív prítomný naprieč celou jej básnickou tvorbou, azda najvýraznejšie v knihe Malé veľké mesto. Aj desivá neistota v jej nových textoch je teda kolektívna, komunikovaná mnohohlasne ako všeobecne prítomný pocit: postavy si protirečia, či sa ešte väčšmi zneisťujú navzájom. V konfrontácii sa tak rozostrujú aj zdanlivo detailné individuálne spomienky (spomenula som / že mala žiarivé biele šaty a platinové blond vlasy / ty si nesúhlasil / tvrdil si, že mala dlhé červené šaty s tenkými ramienkami), niektoré hlasy v knihe obviňujú iné z klamstva, postavy strácajú zmysly, vo všadeprítomnej bielej, ktorá všetko pohlcuje, prichádzajú o zrak, o schopnosť pohybu, ustráchane sa orientujú pomocou hmatu. Zároveň túžia – hoci aj v bode svojho zániku – po aspoň nejakej jasne rozpoznateľnej skúsenosti, akejkoľvek istote (bojím sa, ako dopadnem / neboj sa, nebudeš nič cítiť / ale ja chcem).

Obraz neuchopiteľného sveta

Rozsah Kucbelovej tém a motívov je pritom komplexný, ani zďaleka nie je redukovaný iba na záznam úzkosti z nemožnosti porozumieť svetu okolo nás. Pravidelným opakovaním vyprázdnených fráz autorka napríklad subverzívne reflektuje aj stereotypy či automatizované výrazy korporátneho kapitalizmu (enjoy your meal, good job, stay safe and take care, everything’s gonna be alright…), či priamo jeho postupy (učili sme sa len investovať a neprokrastinovať). Tieto motívy nie sú samoúčelné, obraz neuchopiteľného a nepochopiteľného sveta, ktorý prestal byť domovom, funkčne posilňujú.

Piata básnická kniha Kataríny Kucbelovej vyšla v čase, keď o osude našej spoločnosti rozhodujú otvorene klérofašistickí zákonodarcovia, v susednej krajine zúri vojna, v dôsledku klimatickej katastrofy zem horí v priamom prenose a v centre hlavného mesta zastrelil sfanatizovaný tínedžer dvoch nevinných mladých ľudí len preto, že sa narodili iní. Na prvý pohľad je tak dusivým čítaním; túto dusivosť však autorka dokázala zaznamenať v mimoriadne silnom čitateľskom zážitku, ktorý napriek svojej zámernej nejasnosti vypovedá o našej súčasnosti jasnejšie než mnohé iné diela. Katarína Kucbelová patrí k našim najtalentovanejším autorkám. Jej zatiaľ najpôsobivejšia básnická kniha k bielej to plne potvrdzuje.

Michal Tallo (1993)

Básnik, publicista a prekladateľ. Vyšli mu básnické zbierky Antimita (2016), Delta (2018) a Kniha tmy (2022). Organizuje literárnu súťaž Básne SK/CZ, vo vydavateľstve Brak spoluvedie edíciu Lentikular. Moderuje autorské čítania a diskusie o súčasnej literatúre a filme.

Foto: Dirk Skiba