Vyhľadávanie
Román Klára a Slnko sa javí ako román paradoxov. Dôležitú, ba priam nosnú úlohu v ňom zohráva slnko, napriek tomu je pomerne temný, napríklad aj preto, že najsympatickejšou a v istom ohľade vlastne najľudskejšou postavou je v ňom – nuž, paradoxne – postava neľudská (Klára).
V osobitej autorskej poetike britského spisovateľa japonského pôvodu Kazua Ishigura, držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 2017, sa podľa slov švédskej literárnej teoretičky a estetičky Sary Daniusovej spája Jane Austenová s Franzom Kafkom a štipkou Marcela Prousta. V autorovom najnovšom románe Klára a Slnko tento sľubný mix v spojení s jedným z tradičných SF motívov nie celkom funguje.
Pokiaľ ide o námet, Kazuo Ishiguro vo svojej najnovšej próze v podstate nadväzuje na jednu zo svojich predchádzajúcich kníh – na román Never Let Me Go (2005; v českom preklade vyšiel v roku 2007 pod názvom Neopouštěj mě). Ten, v českom vydaní doplnený o trochu pateticko-existenciálne vyznievajúcu trojotázku „Kdo jsme, odkud přicházíme, kam jdeme?“, má podobne ako román Klára a Slnko SF (science fiction/speculative fiction) charakter a je vlastne dystopiou. Román Neopouštěj mě, inak modelová próza výstrahy s výraznými etickými, resp. antropologicko-etickými dimenziami, sa pritom odohráva v alternatívnej verzii Spojeného kráľovstva 90. rokov, vo svete, v ktorom je povolené génové inžinierstvo a klonovanie, a to s cieľom zabezpečiť vďaka žijúcim, dýchajúcim a mysliacim inkubátorom orgány pre iných. Hoci je chronotop románu Klára a Slnko iný a menej konkretizovaný (americký priestor v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti) a hoci, keďže v centre diania stojí android, nejde o klonovanie v pravom slova zmysle, tematické jadro je rovnaké – motív umelej bytosti, resp. umelého človeka.
Sebauvedomelé postavy, (seba)uvedomelá fikcia
Ishigurovo komorné, ale pokiaľ ide o myšlienkový či významový dosah extenzívne SF tak možno bez nutnosti robenia väčších kompromisov čítať v kontexte takých klasických a ikonických literárnych textov, akými sú Shelleyovej žánrotvorné dielo Frankenstein, čiže moderný Prometeus, Asimovove prózy zo série Ja, robot či román Philipa K. Dicka Sníva sa androidom o elektronických ovečkách?. Ba čo viac, motív stvorenia umelej bytosti podobnej človeku a postava výtvoru, ktorá figuruje v jeho epicentre, predstavujú podobné či replikačné referencie na kľúčové súčasti mytologických a náboženských systémov, teda na mýty o stvorení človeka. To znamená, že Ishiguro na úrovni námetu de facto nadväzuje nielen na svoju vlastnú tvorbu či tvorbu iných – aj vyslovene preslávených autoriek a autorov fantastiky –, ale aj na príbehy, ktoré sú civilizačno-kultúrne zakladajúce a venujú sa tomu najpodstatnejšiemu, napríklad veľkej otázke toho, čo robí človeka človekom. A tak v jednom dialógu v knihe zaznieva aj nasledujúcich niekoľko viet: „Veríš v ľudské srdce? Samozrejme, nemyslím len orgán. Srdce v poetickom zmysle slova. Ľudské srdce. Myslíš si, že niečo také existuje? Niečo, vďaka čomu je každý z nás jedinečný a individuálny?“ (s. 274) Alebo na inom mieste jedna z kľúčových postáv, postava matky hlavnej ľudskej hrdinky románu, vyjadruje svoj strach z toho, že by mohli mať pravdu tí, ktorí tvrdia, „... veda už bez pochybností dokázala, že na mojej dcére nie je nič také jedinečné, nič, čo by moderné technológie nedokázali nájsť, skopírovať a preniesť. Že ľudia celý čas, celé stáročia spolu žijú, milujú sa a nenávidia, a to všetko na základe mylnej premisy. Na základe povery, ktorú sme hlásali z nevedomosti.“ (s. 280 – 281)
Problém toho, kde sa začína a končí sa „ja“, sa knihou tiahne ako červená niť. Je to najmä preto, že nosnú dvojicu tematického plánu Ishigurovej knihy tvorí android Klára, vo fikčnom svete bez problémov zadovážiteľná kamarátka do koča i do voza, umelá bytosť, ktorá je pre svoju nadštandardnú empatiu človečenskejšia ako väčšina ľudských postáv, bystrá pozorovateľka, aj keď s detinským videním sveta, a Josie, dospievajúce dievča, ktoré trpí bližšie nešpecifikovanou, ale podľa všetkého závažnou chorobou, čo má výrazný vplyv aj na jej jekyllovsko-hydeovské správanie (raz ako keby bola nabitá energiou a pozitívnym jasom tisícich sĺnk, inokedy ako keby sa ocitla na odvrátenej strane či v zatmení).
Chladné technológie, chladná próza
Rozprávačkou Ishigurovho románu nie je Josie ani nikto iný z ľudských postáv, ale práve Klára, ktorá je osobitou podobou nespoľahlivého rozprávača. A to aj preto, že v jej špecifickom videní sveta sa spája na jednej strane čosi, čo pripomína perspektívu dieťaťa (naivita, limitovanosť poznania a skúseností a pod.), a na druhej strane technologická exaktnosť. Obraz sveta a dejov v ňom je tak v Klárinom podaní zjednodušujúci: „Objatie pokračovalo, a keď som sa znovu pozrela na matku, celá časť miestnosti sa rozdelila, jej prižmúrené oči sa zas a znova zjavovali v jednom štvorci za druhým a v niektorých štvorcoch sa oči pozerali na Josie s otcom, zatiaľ čo v iných hľadeli na mňa.“ (s. 238) (...) „Do priestorov, ktoré okolo mňa ešte zostali, sa tlačili ďalšie kužele a valce – alebo to, čo vyzeralo ako ich fragmenty. Potom som si uvedomila, že jeden z týchto fragmentov – tvar, ktorý vystriedal Ricka – je Josie.“ (s. 295)
Podobne ako je reduktívne a eliptické Klárino videnie sveta (štvorce, kužele, valce, fragmenty a pod.), tak je reduktívny, eliptický, a preto zákonite fragmentárny obraz sveta v Ishigurovom texte. Zatiaľ čo to prvé nie je problém, je to napokon s ohľadom na to, akou postavou Klára je, vec opodstatnená a logicky motivovaná, to druhé prekáža. O fikčnom svete vymodelovanom autorom sa toho čitatelia prosto dozvedajú primálo, resp. Ishiguro si akoby priveľa toho necháva pre seba. Symptomatická – hoci ide len o príslovečnú špičku ľadovca – je napríklad okolnosť, že od začiatku románu sa v texte opakovane objavuje skratka UP. UP sem, UP tam, ale vysvetlenie toho, čo onen dôležitý akronym znamená, sa objavuje až na strane 60 (umelý priateľ). Médiá, ktoré sú informačne málo nasýtené, svojho času Marshall McLuhan nazval médiami studenými/chladnými. Keďže próza Klára a Slnko si – podobne ako chladné médiá – vyžaduje domýšľanie (a nie, románu nevyčítam interpretačnú otvorenosť, ktorá mu na kľúčových miestach práve vyslovene svedčí), možno ju, berúc navyše do úvahy aj to, o čom je, považovať za chladnú prózu.
Román Klára a Slnko sa javí ako román paradoxov. Dôležitú, ba priam nosnú úlohu v ňom zohráva slnko, napriek tomu je pomerne temný, napríklad aj preto, že najsympatickejšou a v istom ohľade vlastne najľudskejšou postavou je v ňom – nuž, paradoxne – postava neľudská (Klára). Kniha je koncipovaná ako atmosférický text (pomalé tempo rozprávania, kontemplatívna poetika) o hlbokých otázkach, s hlbokým civilizačno-kultúrnym zakorenením, ale aj – a nazdávam sa, že žela(teľ)ným – hlbokým impaktom, jej autor je však kde-tu až príliš nevravný. To, na čo narážam, celkom trefne zhmotňuje biele písmo na žiarivo žltom pozadí na prebale slovenského vydania Ishigurovej najnovšej prózy. V tých bielych stajených písmenkách môže byť mnoho hĺbky, mnoho pravdy, mnoho emócií a pod., ale čo z toho, keď ich poriadne nevidno?
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Kazuo Ishiguro: Klára a Slnko
Preklad: Vladislav Gális
Bratislava: Ikar – Odeon, 2022
