V ďalšom veku Masy a moci

Elias Canetti: Masa a moc

Preklad: Zuzana Demjánová

Bratislava: Premedia, 2020

Nový slovenský preklad Zuzany Demjánovej, ktorý vychádza 60 rokov po prvom vydaní, ponúka príležitosť pre nové premyslenie Canettiho myšlienok – v slovenskom aj globálnom kontexte.

Aj táto recenzia vznikala príznačne v období, keď Spojenými štátmi americkými otriasol útok stoviek prívržencov Donalda Trumpa na budovu kongresu. Canetti by tento dav nazval „obratovou masou“, ktorá predpokladá revolučnú situáciu a rozvrstvenie spoločnosti.

V našom regióne máme zase stále v čerstvej pamäti protesty proti vládnym opatreniam na zmiernenie šírenia pandémie. A od roku 2015 nemusíme chodiť ďaleko, aby sme našli príklad Canettiho „utekajúcej masy“ – vlny migrácie, ktorá stále pokračuje aj v dôsledku klimatických zmien. Dokáže nám Masa a moc napriek jej nekonvenčným postupom povedať niečo nové o súčasnom svete a objasniť , čo sme prehliadli?

Taxonómia más

Elias Canetti pochádzal z rodiny sefardských Židov žijúcich v Bulharsku. Tento pôvod, ako aj zmeny bydliska v ranom veku, mu vytvorili podmienky  na nadobudnutie statusu polyglota – jeho prvý jazyk bol ladino (židovská španielčina), narodený v Ruse vedel aj bulharsky, vo svojich siedmich rokoch už plynule hovoril po anglicky a francúzsky. Ako spisovateľovi mu bola však najbližšia až nemčina – jeho piaty jazyk, ktorý si osvojil po presťahovaní do Viedne.

V tomto jazyku v roku 1935 publikoval román Zaslepenie, ktorý mu po druhej svetovej vojne priniesol veľké uznanie. V roku 1981 získal Nobelovu cenu za literatúru ako britský autor - prozaik, esejista, a dramatik - hoci neprestal písať v nemčine. V roku 1960, po dekády trvajúcej práci, vydáva v nemeckom jazyku esej Masa a moc, ktorej perspektívu poznačili zážitky druhej svetovej vojny (sám predsa musel pred jej začatím emigrovať do Londýna). 

Niet pochýb o tom, že sebectvo, manipulácia a premieňanie živých na mŕtvych zaujíma Canettiho v Mase a moci najväčšmi. Zdá sa, že akékoľvek ľudské konanie (aj to menej vojnové a agresívne) sa dá vysvetliť pohnútkami meniť živých na mŕtvych, zabíjať pre vlastný prospech, ničiť a rozvracať či „urobiť z ľudí zvieratá“. (s. 351) Canettiho súčasník, britský historik Norman Cohn, dokonca vo svojej kritike anglického vydania knihy (r. 1962), píše o autorovej posadnutosti „sebeckou a agresívnou stránkou ľudskej povahy a jeho vyhýbanie sa všetkým normálnym ľudským citom“. (Kritika & Kontext, 1996, č. 3, s. 70) Hoci táto Canettiho esej v niečom pôsobí reduktívne, bolo by chybou z tohto dôvodu nepreniknúť do unikátneho spôsobu videnia sveta, ktoré ponúka.

V prvom oddiele eseje Canneti predstavuje základné vlastnosti, dynamiky a typy masy. Jazykovo najpozoruhodnejšiu a najobraznejšiu časť azda celej knihy predstavujú posledné dve kapitoly oddielu Kryštály masy a Symboly masy. Prvá menovaná kapitola je výstižná v zachytení procesu vzniku davu či hnutia – na počiatku sú vždy „malé rigidné skupinky ľudí”, ktoré „podnecujú vznik más“. Zásadná nie je veľkosť týchto skupiniek, ale ich „jednota”, pričom kryštály masy svoju veľkosť nikdy nemenia. (s. 65) Kto sa podieľal na organizovaní akéhokoľvek masového podujatia – od verejného zhromaždenia po festival –, určite bude súhlasiť, že Canetti je v tomto pozorovaní veľmi presný. Druhá menovaná kapitola Symboly masy zase prináša nádherný prehľad prírodných „más“ – oheň, more, dážď či vietor. Nasledujúce oddiely knihy ďalej vrstvia tému masy a moci podľa rozličných a prekvapivých rámcov a metafor. Pozoruhodná je napríklad kapitola Ruka v oddiele Útroby moci, spojená s trpezlivosťou, obchodovaním, ničením a zabíjaním. (s. 194 – 202)

Národy, králi a barbari

Napriek tendencii sústrediť sa na makabrózne aspekty správania a funkcie más  Canetti dokáže upriamiť pozornosť aj na nečakane obyčajné javy. Napríklad, pri fenoméne paniky popisuje „energiu úteku“ pri odchode davu z divadla. (s. 22)

Voľba popisovať aj každodenné ľudské správanie (a interpretovať ho s rovnakým odstupom, ako interpretuje vojny, masakre a choroby) je niekedy osviežujúca, inokedy však hraničí s banálnymi konštatovaniami.

Väčšou slabinou eseje je však až miera zovšeobecnenia, ktorú si Canetti zo svojej pozície môže dovoliť – sám seba nazýval dichter, teda básnik. Keby bol sociológom či psychológom, zrejme by takým „bezuzdným“ spôsobom písať nemohol. Richard D. Lambert vo svojej kritike z roku 1963 priamo píše, že Canetti sa neumiestňuje v dobovom vedeckom bádaní o kolektívnom správaní a jeho esej „je prácou osamelého ducha, so všetkými kladmi a zápormi, čo to so sebou prináša“. (Kritika & Kontext, 1996, č. 3, s. 72)

V zmysle zovšeobecnenia sa javí ako problematická kapitola knihy Národy a ich symboly masy (s. 155 – 164), ktorá esencializujúcim spôsobom popisuje charakteristické črty vybraných európskych národov („Angličan sa vidí ako kapitán, Španiel ako matador“, s. 161). Canetti navonok popisuje symboly más celistvých národov, pričom v skutočnosti popisuje iba symboly určitých elít či dominantných kultúr – napríklad u Nemcov je to lesná romantika „zachytená v stovkách piesní a básní“ (s. 159).  Z Canettiho prehliadky národov je najpozoruhodnejšia podkapitola Židia (mimochodom, zrejmeCanettiho najsilnejšia príslušnosť na pozadí toho, že za život dlhodobo pobýval v rôznych štátoch a dokonale ovládal viac rečí), ktorá popisuje Židov ako „najnepochopiteľnejší národ“, vnútorne rôznorodejší než ktorýkoľvek iný, ktorý putuje najdlhšie zo všetkých: „Mali najviac času na to, aby bez stopy zmizli, a predsa ich je viac než kedykoľvek predtým.“ (s. 163)

Podobným spôsobom ako Národy a ich symboly masy sú kritizovateľné rozličné pasáže textu naprieč knihou, ktoré prinášajú niekedy až groteskne zovšeobecňujúce závery. Napríklad v podkapitole o státí Canetti píše: „V krajinách, v ktorých pokladajú osobnú slobodu za nanajvýš dôležitú, kde ju všemožne rozvíjajú a zdôrazňujú, sa stojí častejšie a dlhšie. Napríklad v Anglicku sú veľmi obľúbené podniky, v ktorých sa popíja postojačky.“ (s. 356) V kapitole Rozkaz a poprava. Spokojný kat zase Canetti nepochopiteľne tvrdí, že pre kata je jeho stigmatizovaná profesia zdrojom „blaženosti“, pretože zabíja bez toho, aby „za to mohol“, čo „dokonale vyváži všetko pohŕdanie“ spoločnosťou. (s. 305)

Avšak „zadrapovať sa“do Canettiho záverov pôsobí akosi nepatrične. Dielo totiž zvláštnym spôsobom nestojí na dokonalej pravdivosti a oveľa zaujímavejšie sa číta a prežíva s trochu iným prístupom. Canetti nemusí byť vždy faktický, aby bol zmysluplný, a aj jeho taxonomizácia masových dejov, typov más naprieč inštitúciami (rodina, cirkev, národ, štát), zložiek masy (kryštály, symboly) a nástrojov moci (násilie, tajomstvo, milosť, rozkaz, premena či otroctvo) funguje skôr na obraznej než exaktnej úrovni.

Na vyváženie citovania menej vydarených pozorovaní je vhodné spomenúť aj Canettiho osvietenosť v iných konštatovaniach, napríklad v kapitole Africkí králi. Keď si podľa autora Európan prečíta správy o afrických kráľoch, „ľahko podľahne pocitu nadradenosti. Je vhodné nezabúdať na skromnosť a mať strpenie.“ A Canetti pokračuje: „Európanom dvadsiateho storočia neprislúcha, aby sa cítili povznesení nad barbarstvo.“ (s. 377)

Masa našej doby

Čo by asi Canetti napísal o súčasnej pandémii, ak by teraz žil a chcel by ju zaradiť do svojej knihy? V jeho ponímaní sú masy rôzne a aj vírus, takmer nefyzický, ako Canettiho oheň „chytľavý“ a „nenásytný“ (s. 67) či ako jeho piesok, „naozaj nápadný (...), až keď je nespočetný“ (s. 77), s obrovskými dôsledkami operuje ako masa, zanechávajúc za sebou inú masu, ktorú by sme v Canettiho terminológii nazvali kopou mŕtvych.

Táto terminológia dokáže pôsobiť dômyselne a básnicky pri Canettiho príkladoch z nezápadných spoločenstiev (Canetti používa dobový výraz prírodné národy) či európskej histórie, avšak akonáhle sa týka nás a tu a teraz, začína jeho kopa mŕtvych pôsobiť nepatrične morbídne.

V súčasnosti, keď ešte často hľadáme správne slová na popísanie aktuálnej kolektívnej skúsenosti, je tak Canettiho kniha zatiaľ málo nápomocná, a to napriek tomu, že obsahuje priamo kapitolu Epidémie s mrazivými pasážami ako „nepriateľ sa skrýva, nevidno ho, nemožno ho zasiahnuť. Človek len čaká, kým zasiahne aj jeho. Boj vedie len protivník“; „len tí, ktorých zachvátila epidémia, sú masou: sú si rovní, pokiaľ ide o osud, ktorý ich čaká. Ich počet stúpa čoraz rýchlejšie. Smerujú k cieľu, ktorý dosiahnu o pár dní“; (s. 251) „poslednou nádejou je udržiavanie odstupu.“ (s. 252)

Ako sa píše v dodatku O autorovi na konci nového slovenského vydania knihy (bez uvedenia autora/ky dodatku), Canettiho „kategorické vyhlásenia vychádzajú skôr z intuície, nemožno ich podložiť žiadnymi dôkazmi, aj preto je nanajvýš prekvapivé, ako sa mu darí triafať do čierneho.“ (s. 446) Je to vidieť aj v prípade kapitoly Epidémie. Canetti však epidémie rámcuje striktne do sfér túžby po prežití a hromadenia mŕtvych. Hoci dokáže jasne pomenovať pôsobenie epidémie v širokom zmysle, neponúkne uhol pohľadu a neodhalí aspekt ľudského správania v epidemickej dobe, ktorý by nám nebol dopredu známy.

Pozoruhodnejšie vízie pre budúcnosť ľudskej masy sú prítomné v epilógu, v ktorom Canetti popisuje nové úzkosti atómového veku. Túto novú epochu moci umožňuje entita „bomby“ – desivej ako nadprirodzená sila a ovládateľnej jednotlivcom. (s. 428) V dôsledku nových možností sa mocnári dneška „boja o seba inak ako kedysi, boja sa ako bežní ľudia. (...) Moc je väčšia, ale aj prchavejšia než kedykoľvek predtým. Buď prežijú všetci, alebo nikto.“ (s. 429)  Jednu zo záverečných pasáží diela o pozícii mocnára voči svetu by sme mohli dokonca interpretovať v zmysle prebiehajúceho klimatického rozvratu: „(...) ešte predtým, než katastrofa zasiahne aj jeho, jeho vlastné telo, ktoré preňho predstavuje svet, spôsobí záhubu nespočetného množstva ľudí.“ (s. 429)

Čo je to vôbec za dielo?

O knihe Masa a moc sa nedá povedať nič úplné, definitívne a dostatočne klasifikujúce. A to napriek tomu, že kniha týmto dojmom pôsobí – chce (a niekedy aj dokáže) preskúmať a pomenovať všetko v známom svete. Jej ambicióznosť nie je znakom nadhodnotenia vlastných kapacít, pretože Canetti vlastne dokáže dosiahnuť megalomanský výsledok, ktorý si zaumienil. Samotný autor sa správne pýta: „Čo vlastne chápeme slovom ‚veľkosťʼ? (...) Čo všetko sa už označilo pojmom ‚veľkýʼ!” (s. 368) Naozaj, kniha Masa a moc azda nie je až taká veľká, aká je veľká závažnosť jej tém.

Ak je na Canettiho diele teda niečo problematické, nie je to všeobsažnosť jej záberu, ale možnosť existencie jedného naratívu, ktorý sa hodí na rozdielne formy života a v užšom zmysle na historické epochy ľudstva. Ako píše Norman Cohn vo svojej kritike z roku 1962, teda dva roky po prvom vydaní Masy a moci, Canettiho intelektuálny svet „je nekonečne vzdialený svetu súčasných sociológov a historikov“ a „hoci autor samozrejme vie, že ekonómia ľudskej psychiky sa v priebehu histórie veľmi zmenila, často to vyzerá tak, akoby na to zabudol.“ (Kritika & Kontext, 1996, č. 3, s. 70)

Canettiho esej nie je vedecky rigorózna a nie je ani prorocká. Je to nič viac a nič menej ako rozsiahly a radikálne individuálny odtlačok jednej originálnej mysle, ktorá v dôsledku zážitku dvoch svetových vojen v koži príslušníka najstaršieho putujúceho národa, ktorému sa za dlhé stáročia podarilo nezmiznúť (spomínaná podkapitola Židia, s. 163), sformovala vysoko subjektívny výpočet toho, čo je v našom svete masové a mocné. „Ide len o veľkú ilúziu,“ píše Richard D. Lambert o analýzach v Canettiho eseji.  (Kritika & Kontext. 1996, č. 3, s. 71) Áno, ale nie o ilúziu väčšiu než je samotná masa a moc iluzívna – vždy založená na predstave väzieb, ktoré sa vo svojich dôsledkoch stávajú skutočnými.

Dominika Moravčíková (1992)

Pochádza zo Strečna. Je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev v Košiciach a TROJICA AIR v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. 

Elias Canetti (25. 7. 1905 – 14. 8. 1994). Foto: eliascanetti.blogspot.com