V Grochovom ohni horia len medzery

Pražský novinár Egon Erwin Kisch vyjadril úmeru medzi dĺžkou vzťahu a nárastom neschopnosti tento vzťah vyjadriť prostredníctvom slova. Ak sa nemýlim, o Indii po týždňovom pobyte bol pripravený napísať knihu. Ak pobyt trvá mesiac, človek sa zmôže na novinový článok. Po ročnom spoznávaní tejto krajiny by nedokázal napísať jedinú vetu.

Čakanie na slová

Kischova rovnica našťastie neplatí na môj vzťah k čerstvému laureátovi Ceny Dominika Tatarku. Po desaťročiach priateľstva je tento básnik, vydavateľ a knižný grafik ako pohár napĺňaný vodou, ktorá nepretečie. Priniesol mi osvieženie, radosť z rozhovorov i nejeden dôvod vytiahnuť bežky, krúžiť v lesoch nad Levočou a v záľahe snehu hľadať spojnice do Ulože, dedinky s dvoma stovkami duší, kam Levočania v minulosti uložili malomocných, ale za dobrého počasia odtiaľ dovidieť na Liptov alebo až na koniec sveta (lebo za kamennou hradbou Lomnického a Kežmarského štítu sa podľa najstarších Uložaniek v čase ich detstva už nič nenachádzalo). Z Ulože pochádza i Erikova rada: „Ak niekedy budeš hľadať dievča na vydaj, hľadaj v okolí Vyšných Repášov.“ V kraji archaických cností, lebo láska, ako povedal Plutarchos, „sama je veľkou a neľahkou hádankou, ak sa chceme spýtať, čo vlastne nenávidí a čo miluje… Tie rozpory sú hlavnou príčinou, prečo je táto vášeň pokladaná za šialenstvo.“

A nie je šialenstvom sedieť každé ráno do predpoludnia nad hárkom papiera a čakať na neprichádzajúce slová? A ak sa dostavia, aký majú zmysel? Musia mať zvláštnu, podnetnú príčinu. V rozhovore s Veronikou Dianiškovou, ktorá v Uloži zaparkovala serpentínami vysilené auto pred kostolíkom, Erik Jakub Groch hovorí o pomalosti vzniku poslednej básnickej zbierky, rodiacej sa celé desaťročie. Pri písaní poézie je to o čakaní na vety zvonku, nielen zvnútra. „… tie hlasy sa miešajú tak, že ich rozlíšim až po mnohých rokoch. Vety v pohybe, ktoré vôbec nie sú moje.“

Samota uprostred histórie

Rádio Devín na konci rozhovoru s básnikom Grochom zahralo motetá Johanna Sebastiana Bacha a mne sa vybavilo meno vychýreného chirurga Johna Taylora. Pri operovaní chabého Bachovho oka použil ortuť, obľúbené antiseptikum baroka. A akoby nebolo nechceného travičstva dosť, anglický lekár ortuťovou liečbou zbavil života i Georga Friedricha Händela. Každá doba má svoje toxíny. Rimanov údajne ochromila jedovatosť olova. A našu dobu plastovú gniavi toxicita slova.

Pred mnohými rokmi som Erikovi do telefónu čítal verše Nichita Stănescu: Básnik ako vojak, nemá súkromný život. Jeho súkromný život je prach a púšť. Pozdvíha v kliešťoch svojich pologúľ city mravca, približuje ich k svojim očiam, až kým ich nestotožní s okom… Básnik je ako čas. Rýchlejší alebo pomalší, klame alebo hovorí pravdu… Nároky na poéziu sa rôznia. V predstavách Charlesa Baudelaira „Poézia nemôže pod hrozbou smrti či rozkladu nikdy splynúť s vedou či morálkou. Pretože jej cieľom nie je pravda. Jej cieľom je ona samotná.“ Czesław Miłosz o storočie neskôr vlieva nádej do spoločenskej vnímavosti básnikov: „Bo jest poeta v Polsce barometrem.“

Miłosz bol popri Grochovi jediný básnik, ktorého som stretol zoči-voči. Robustný, s podmanivým prednesom virtuózneho recitátora. 27. mája 1993 prišiel na Václavské námestie, prineskoro, aby zaujal poéziou. Stihol sa spýtať: Kde je chválospev vďačnosti a radosť nad pádom impéria? Praha odkladala poetickú tvár i kalvínsky étos zriekania sa zisku v prospech bohumilých cieľov. Vtedy básnici prichádzali o ilúzie a poľský poet, čomu som bol rád, chcel vedieť, ako sa darí poézii na Slovensku. Dobrý dôvod darovať mu tak či tak pripravené Grochove Žalospevy s dodatkom: „Groch – po poľsky hrach, je tak trochu z vášho cesta.“

Najmimoriadnejšie diela našej doby, pripomína Marcel Proust, nevznikali ani tak zo súťaží stredoškolských premiantov, zo vzornej akademickej výchovy, ale z navštevovania veľkých barov. A Dominik Tatarka v pookupačnej skepse roku 1971 v liste priateľovi vyjadril návod na prežitie: „Musíme sa zachraňovať v malých spoločenstvách.“  V tom čase na sever od centra Košíc medzi strednými školami a pivárňami Letná, Kembridž, Rokoko vznikajú spoločenstvá teenagerov podľa tatarkovského návodu. Grochovej básni z roku 1972 Čierna generácia rozumeli v malých spoločenstvách okolo Daniela Pastirčáka, neskôr okolo Marcela Strýka. Veršom rozumela Štátna bezpečnosť i Grochova gymnaziálna slovenčinárka, čítajúca báseň ostatným žiakom na výstrahu. Dekadentné a morbídne, v rozpore s uzneseniami kultúrnej politiky KSČ, napísal o básni Vojtech Mihálik.

Ak sa k tajuplnosti života obrátime s úctou, naplní sa v ňom evanjeliové poučenie o posledných, ktorí sa stanú prvými: V novembri 1989 sa Grochove verše či piesňové texty v básnikovom predstavení v sprievode gitary niesli košickou Leninovou ulicou k desaťtisícovému davu, na spôsob Ivana Hoffmana či Jaroslava Hutku. Vtedy sa odohral náš najkratší, najpochmúrnejší rozhovor. Erik, odchádzajúci na akési zabudnuté výrobné družstvo odvolávať staré štruktúry, sa ma spýtal, či s ním nechcem ísť. „Nechcem,“ odvetil som stroho. Erik viac nenaliehal. Kráčal zo sídla Občianskeho fóra Alžbetinou ulicou sám proti noci. Strácal sa v tme a v poletujúcich vločkách snehu. Odišiel a dlho sa nevrátil. Potom znovu odišiel a znova sa vrátil, vždy s novými zbierkami básní a literárnymi zošitmi Tichej vody a knihami, lahodiacimi oku i srdcu, ktoré začal vydávať. Raz zo svojho košického rodiska odišiel. A nevrátil sa. Ale mnohí hovoria, že ani neodišiel lebo tu zostal v podobe svojich básní.

Všeliekom na životné krízy sa mu stal les. Nie ako pôrodnica drevoviny, substrát na výrobu papiera. Les ako chrám a meditačný priestor. Medzi stromami sa dá zmenšiť, zaniknúť, zrásť s prostredím. Ale i dozrieť do premysleného barbarstva. Bezmocnosť bavorského lesa okolo Berchtesgaden pod Orlím hniezdom ríšskeho kancelára. Bezzubosť altajskej tajgy pri Putinovej dači, kde On, čitateľ Poľovníkových zápiskov, a minister Šojgu, syn tuvianskeho šamana, dolaďujú program obnovenia impéria. Na spôsob generála Sübeteja, čingischánovho vojaka, čo skántril Kyjevskú Rus. Podľa mongolskej stratégie a Piatich zvitkov japonského samuraja Mijamota Musašiho, ktorého metódu vyučovali v leningradskom klube džuda na Kondratevskom prospekte č. 15.

Svedectvo o svetle

Tyrani, tajná polícia a básnici berú slová vážne. V Grochovom ohni horia len medzery. Na jeho počiatku bolo nič a to nič bolo Logos. Bez slova by nič nepovstalo. On sám nebol svetlom z ohňa medzier, ale prišiel, aby vydal svedectvo o svetle. V jednom vrecku si niesol tabuľku s textom svet bol stvorený kvôli Tebe. V druhom vrecku mal napísaný záver rabínskej múdrosti: si prach a popol. Výber slov u Grocha je prírodný výber. Vždy je to o čakaní na vety zvonku, nielen znútra. Tie hlasy sa miešajú tak, že básnik ich rozlíši až po mnohých rokoch. Grochov čas, stratený čakaním na slová, je vlastne hľadaním pravdy o tajomstve bytia.

Nil, úvod, prvý zo štvorice cyklov, sa rodí ťažko. Z nuly. Rýchlosťou troch-štyroch básní za rok. Báseň Prenos v troch riadkoch vznikala štrnásť mesiacov. Treťou, záverečnou vetou nadobúda trajektóriu novej teológie a možno je návratom k zjaveniam upanišadových textov. Nevedomý vznik, prichádzajúci z neznámeho vonkajšieho zdroja, môže pripomínať zrod trigramu z čínskej Knihy premien. Slovami jej prekladateľa Oldřicha Krála „Povrchný život sa vyjadruje syntaxiou, hlboký život je v tom prostejší, jeho výraz má podobu parataxie.“ Verše sú jeden od druhého významovo nezávislé, majú rovnakú platnosť a existovať môžu samostatne alebo sa môžu slobodne napojiť na inú báseň, čím vytvoria nečakaný obraz, nový celok. A takým sa stane i čítanie Grochových viet. Povrchným, ak ich vnímame ako poéziu v baudelairovskom zmysle slova, ako nenositeľku morálky či pravdy.

Grochova zbierka nerezignuje ani na rébusy modernej vedy. Epická báseň o Barbare, „ktorá si pohodlne hovie vo svojej obývacej izbe“ a spolieha na vnemy jej živočíšnych zmyslov, splýva do paradoxu jednej z interpretácií kvantovej mechaniky, kde je celý svet „púha virtualita, ktorá aktuálne existuje iba v záhyboch duše.“

Slová v pohybe

Tajomstvom je i umenie. „Nemožno ho spoznať pozorovaním ani analýzou. Treba sa ho zúčastniť.“ Básnik Groch si ponechal krédo z Krídiel mlčania, starých štyri desaťročia. Tajomstva sa účastní: napodobuje vietor. Svoje vety vovedie do pohybu a rôznorodý substrát jemu blízkej poézie, filozofie a vedy priberá do vlastných veršov. Obnažuje, o čom premýšľa, čím pomáha rozkryť význam textu. Zvedavému čitateľovi umožní vstúpiť do labyrintu myslenia, ktoré pretavuje a skúma. Pascal, Wittgenstein, Heidegger, Deleuze, filmári – bratia Nolanovci, patriarcha Nikéforos – bojovník proti obrazoborectvu, Robert Lanza a Bob Berman – zástancovia biocentrizmu, poetky a poeti: Louise Glück, Susan Howe, Rudolf Jurolek, Dan Chaisson, Friedrich Hölderlin…

Vietor a vety, vety v pohybe nemajú začiatok ani koniec. Ako Borgesova Kniha piesku. Je možné čítať ich v akomkoľvek poradí: prebiehať z konca do stredu. Odtiaľ skokmi priblížiť sa k začiatku.

K nedozernému počtu bodov na ruke z litografie Ruda Sikoru z prebalu Grochovej básnickej zbierky. Tak ako sa pri rozpletaní pavučiny nájdu nespočetné možnosti spojení, tak i čitateľ pri vytváraní nových kombinácií poradia viet precíti nekonečné otváranie konečného, dotkne sa vnútornej prepojenosti všetkých javov.

Do nekonečna

Po cykle melanchólia neviem, druhej časti tetralógie, nové básne vznikajú chvatnejšie, urýchlené energiou novonájdenej lásky. Ale i tá ponecháva priestor dívať sa do leibnizovských monád na rozmedzie medzi vonkajším a vnútorným očami postštrukturalistickej filozofie. V náznakoch vyrastá z myšlienkového sveta denníkových zápiskov a korešpondencie Emily Dickinsonovej, poetky amerického 19. storočia. K symbolike čísla 1800, pokladaného za konečný počet Dickinsonovej básnických útvarov, Groch v duchu biblického „Hľa, činím všetko nové“ dotvára v symbole úplnosti 12 nových textov. Výzvou sa nestal spôsob „ako dokončiť záhyb, ale ako ho viesť do nekonečna.“

Posledná časť: turgenev s malým t odkazuje na turgenevstvo, na Turgenevovho ducha. Počas dlhých zím zapĺňa Grochovu drevenicu zasypanú snehom, zvnútra rozohriatu praskajúcim drevom, meniacim sa v peci na teplo, keď básnik s obľubou siaha po Buninovi a Turgenevovi, ktorý ho učí milovať les v jeho mnohosti, poskladanej na mnoho spôsobov. Groch v opise lesa narába s kryptografiou, ktorá slovami Gilles Deluzeho „kalkuluje prírodu a zároveň dešifruje dušu… číta v záhyboch duše.“ Nám deň po ruskom Dni víťazstva pripomenie bolesť Turgenevov (Zapadnikov, milujúcich slobodu nad všetko, ktorým je všetko drahé a je im cudzia každá ortodoxnosť). Turgenevov, zatýkaných z rozmaru cára, ktorý vnucuje bazálny strach, lebo v ponuke nemá nič iné. Okrem Iljinovej predstavy o múdrosti, rodiacej sa z utrpenia.

Na záver mi nedá nespomenúť posledný rozhovor s básnikom z minuloročného novembra, keď som jedným uchom počúval priateľa telefonujúceho z Ulože a druhým mamu na lôžku v agónii. „Volá Groch.“ Neviem, akou mocou sa na jej perách po dlhom čase objavil mierny, mihotavý úsmev. „Gróóch.“ Zopakovala. „Tak mu povedz: jablkový závin viac nebude.“  Cez zatvorené okno prestrčím pierko na druhú stranu. Neviem, čo sa deje s pierkom za sklom. Neviem nič, ale som prenášaný slovami zomierajúcej. Jej hlinené srdce hovorí: som u Pána. A prázdnymi rukami zvinie hlinu do hliny, kým slová básnika horia ďalej. Už rozumiem, prečo nie je márne byť básnikom. Vám všetkým ďakujem za pozornosť.

Daniel Liška (1959)

Patril medzi zakladateľov košickej VPN. Je autorom viacerých cestopisov a dokumentárnych filmov, predovšetkým z horských oblastí Ázie. V roku 1996 editoval s Ladislavom Snopkom knihu Marcela Strýka Za vlastný život. V roku 2003 vydal básnickú zbierku 44. Za monografiu Jakoby – Retrospektíva získal Cenu Dominika Tatarku 2020.

Foto: Erik Jakub Groch pri preberaní Ceny Dominika Tatarku. © Peter Procházka