Vyhľadávanie
Klasik hovorí, že trochu poézie nikoho nezabije. Platí to vari aj na teóriu. Slovenský filmový ústav opäť ponúka nahliadnutie do trinástej komnaty kinematografie v podobe dvoch nových publikácií.
„Na počiatku bolo slovo…“ Toto tvrdenie sa vzťahuje aj na film, v ktorom sa práve slovo mení na obraz. Nečudo, že filmári i diváci oceňujú vydarené filmové prepisy literárnych diel. Navyše, ak sa pri nich stretnú také významné a výrazné osobnosti, ako sú (dnes už nebohý) legendárny český spisovateľ Bohumil Hrabal a oscarový český režisér Jiří Menzel. Výsledok ich spolupráce – šesť pozoruhodných, aj medzinárodne ocenených filmov – teoretický mapuje a analyzuje ambiciózny slovenský filmový vedec, dramaturg a pedagóg Peter Gavalier (1964). Svoju štúdiu nazval Hrabalovský svet očami Jiřího Menzla a v jeseni tohto roku ju vydal Slovenský filmový ústav v edícii Camera Obscura. Mimochodom, v rovnakej edícii sa autor pred niekoľkými rokmi predstavil biografiou režiséra Wima Wendersa a podieľal sa na aj profile slovenského herca Ivana Palúcha.
Publikácia sa sústreďuje na šesť filmových opusov, z ktorých niektoré „neodmysliteľne patria do zlatého fondu prinajmenšom stredoeurópskeho filmu“: na poviedku Smrt pana Baltazara z filmu Perličky na dně (1965), Ostře sledované vlaky (1965), Skřivánci na niti (1969), Postřižiny (1980), Slavnosti sněženek (1983) a Obsluhoval jsem anglického krále (2006). Autor diela nielen hodnotí, ale posudzuje aj vzájomnú konfrontáciu rozdielnych jazykov odlišných médií – filmu a literatúry, a takisto istú rozdielnosť názorov i poetiky spisovateľa a režiséra napriek ich duchovnej blízkosti. Hrabal sa neraz podieľal aj na scenári, ale v konečnej fáze uznával režisérovo právo rozhodnúť sa. Takže Menzel sa otvorene priznáva, že nie je vždy verný predlohe, ale nakrúca na jej motívy, dotvára ju a zjemňuje drsnosť príbehu v mene svojho kréda o tom, že umelecké dielo má byť mostom k iným ľuďom. Parafrázujúc túto myšlienku môžeme povedať, že kultivovaná štúdia Petra Gavaliera je nielen záslužným činom pre filmovú teóriu, ale aj istým mostom, po ktorom môžu s radosťou vykročiť filmári, odborná verejnosť, ale aj každý priaznivec filmového umenia.
Podobným mostom je tiež zborník Minority a film, ktorý tohto roku vydala Asociácia slovenských filmových klubov v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom.
Pojem menšina, čiže minorita, vníma našinec najčastejšie v súvislosti s národnosťami. Jeho obsah je však oveľa širší – môže byť vymedzený etnikom, jazykom, náboženstvom, sexuálnou orientáciou, identitou ako takou či subkultúrou a podobne. V kontexte stredoeurópskeho priestoru je to stále aktuálny a spoločensky dôležitý problém. Nečudo, že sa stal aj témou vlaňajšieho 14. ročníka filmologickej konferencie v kaštieli Topoľčianky. Zborník obsahuje texty dvadsiatky slovenských a českých filmových teoretikov a historikov, ktorí sa na nej zúčastnili. Ich príspevky ponúkajú kritické analýzy domácich i svetových diel z rôznych uhlov pohľadu, zaoberajú sa napríklad filmovým obrazom Rómov, Rusínov či komunity chasidských Židov, hlbšie sa zamýšľajú nad slovenskými filmami, ako Pomocník, Pacho, hybský zbojník, Cigán, Boxer a smrť a ďalšími titulmi. Zaujímavá je aj kapitolka venovaná otázke, kto vlastne určuje filmový vkus.
Zborník, ako zdôrazňuje jeho zostavovateľ, filmový teoretik Martin Kaňuch, by mohol „fungovať ako učebnica filmovej teórie, histórie a estetiky“, po ktorej môžu siahnuť rovnako odborníci, ako aj filmoví nadšenci.
