V očakávaní (stredovekej) apokalypsy

Osobitý literárny druh, akým sú apokalypsy, je v európskom kultúrnom povedomí prítomný predovšetkým na základe znalosti novozákonného Zjavenia Jána a starozákonnej knihy Daniel. Okrem prirodzenej atraktivity pre biblistov a kresťanských teológov apokalyptická literatúra vytrvalo podnecuje aj imagináciu a senzibilitu (nielen kresťanských) západných intelektuálov i záujemcov o kultúru všeobecne. Pravda, proroctvá a mýtické rozprávania o konci sveta a zániku ľudského veku, ktorý sa uzavrie súbojom bohov, resp. príchodom a definitívnym triumfom božského spasiteľa – Mesiáša –, tvoria bohatú zásobnicu historických príbehov starovekých civilizácií. Je pritom určitým paradoxom najstarších dejín literatúry, že od prvých známych začiatkov slovesnej histórie vznikali písomné pamiatky prorokujúce práve neodvratný koniec sveta. Eschatologické predpovede, čiže texty a mýty hovoriace o „posledných“ veciach nielen človeka, ale aj celého ľudstva, však vo viacerých kultúrnych variáciách predznamenávali aj nové začiatky. Či už ide o staroindické védske mýty o Višnuovi (božskom záchrancovi ľudstva pred skazou), alebo budhistické predpovede zániku sveta po zjavení sa „siedmich sĺnk“, prípadne archaické staroseverské legendy o Ragnaröku („úsvite Bohov“), opakovane nachádzame v najstaršom textovom a mytologickom korpuse svetovej histórie eschatologické príbehy o nevyhnutnom konci ľudského veku.

Čo sa týka biblickej spisby tvoriacej kultúrny a ideologický fundament kresťanstva a judaizmu, práve známa Jánova Apokalypsa a kniha Daniel (ale aj apokryfný Henoch a i.) najväčšmi rezonujú ako primárne profetické rozprávania prorokujúce zánik sveta a príchod Spasiteľa. K téme menej známych, ale historicky vplyvných diel kresťanskej apokalyptickej literatúry, ktorých proroctvá sú sčasti stále prítomné v západnej kultúrnej identite a myslení, vyšla nedávno kniha publicistu a prozaika Michala Havrana. Na prvý pohľad príťažlivá a čiernobielymi ilustráciami dopĺňaná publikácia nazvaná Apokalypsy. Koniec sveta od byzantskej apokalyptickej literatúry ku krížovým výpravám prináša na jednej strane cenné poznatky, na strane druhej však svojím spracovaním nevychádza čitateľovi – a to ani odborne zameranému – príliš v ústrety.

Atraktívny námet

Kniha Apokalypsy je o to aktuálnejšia, že túžbu zvestovať koniec sveta môžeme pozorovať aj dnes v najrôznejších kataklizmatických predpovediach, spoločenskej hystérii či populistických politických tendenciách, ale aj tvárou v tvár čoraz evidentnejším prírodným katastrofám a klimatickej zmene. Téma možného (post)apokalyptického prežitia síce patrí k vďačným námetom nielen v žánrovejšej populárnej literatúre, ako iako aj v sci-fi filmoch či seriáloch, no serióznejšie historické alebo literárnovedné – nielen bohoslovecké – práce týkajúce sa výkladu kresťanskej apokalyptickej spisby v slovenskom jazyku absentujú. Publikácia Michala Havrana, absolventa protestantskej teológie na Univerzite Marca Blocha v Štrasburgu, preto do výraznej miery vypĺňa doteraz prázdny priestor odbornej knižnej produkcie. Kniha predstavuje slovenské vydanie autorovej dizertácie, sprístupnené (a zrejme iba sčasti upravené a aktualizované) pre tuzemského čitateľa. Zostáva však otázne, do akej miery dokáže odborná publikácia disponujúca síce atraktívnym námetom, no operujúca pomerne úzko vymedzeným problémom a azda až  príliš komplikovaným jazykom, zaujať širšiu čitateľskú obec.

Prvýkrát v slovenčine

Tematickú linku Havranovej knihy tvorí niekoľko apokalyptických kratších textov prorokujúcich príchod Antikrista a konečné víťazstvo Božieho Mesiáša. Štyri z daných profetických spisov autor v druhej časti publikácie vydáva v slovenskom jazyku, a to po prvýkrát u nás. Historické texty anonymných autorov, ktorí spísali eschatologické tradície prisudzované dávnym prorocko-vešteckým autoritám, majú buď byzantský pôvod, alebo vykazujú určitú väzbu na „produkčné kruhy“ spojené s prostredím „druhého Ríma“, čiže s Konštantínopolom. V knihe preložené a sčasti aj analyzované apokalyptické texty vznikali od 4. do 10. storočia, no recipované boli aj dlho potom. V chronologickej postupnosti tak ide o proroctvo pripisované víziám Sibyly Tiburtínskej a mladší spis sýrskeho pôvodu nesprávne prisúdený maloázijskému biskupovi Metodovi (Pseudo-Metod). Nasleduje na ňom založený cirkevnoslovanský adaptovaný preklad nazývaný Staroslovanský Daniel a list mnícha Adsona O narodení a dobe Antikrista. Tieto štyri literárne osobité proroctvá sú vďaka Havranovi preložené do slovenského jazyka. Okrem nich v prvej časti knihy, kde sa autor zameriava na historicko-pramenovedný rozbor a súčasne podáva kontextualizujúci výklad k jednotlivým textom, pripája aj pohľad na tzv. Pseudo-Efraima a opis Danielových vízií známeho kronikára Liutpranda z Cremony z 10. storočia.  

Apokalypsy tak prinášajú výber z ranostredovekých textov preložených a vydaných vo dvoch prípadoch z latinského, v jednom prípade z gréckeho a v jednom z cirkevnoslovanského jazyka. Nejde však o striktne historicko-kritický a filologicky dôsledný preklad vychádzajúci výlučne z rukopisných alebo edovaných originálov, keďže tu vydané texty sú zjavne skôr adaptáciou starších prekladov z odborných edícií. Havranovo vydanie kratších apokalyptických spisov totiž nedisponuje štandardným kritickým a textologickým aparátom, aký obsahujú vedecké edície historických prameňov, a pôsobí tak skôr ako výberová čítanka stredovekých textov. Táto skutočnosť však neodbornému čitateľovi nemusí prekážať, práve naopak.

Pri téme byzantskej apokalyptiky je však trochu škoda, že autor sa vzhľadom na svoje odborné kompetencie nepokúsil spracovať a bližšie analyzovať aj eschatologické predstavy Hipolyta Rímskeho v De Antichristo (O Antikristovi), či zvlášť menej známu apokalypsu Pseudo-Hippolyta De consumatione mundi (O zavŕšení sveta), ktorá –  zrejme podobne ako Pseudo-Metod – vznikla v prostredí blízkovýchodných kresťanských komunít, a to aj ako istá reakcia na expanziu islamského sveta v 7. až 8. storočí, pričom vo viacerých ohľadoch dopĺňa korpus byzantskej apokalyptickej tradície. Pseudo-Hipolytovmu proroctvu pritom nevenoval osobitnú pozornosť ani hlavný inšpiračný zdroj Havranovej knihy, americký historik Paul J. Alexander, ktorý sa dlhodobo venoval byzantskej apokalyptickej literatúre. Menšou slabinou knihy je aj fakt, že príliš nezohľadňuje najnovšie výskumy, ale najmä práce vydané do konca 20. storočia. V opačnom prípade by Havranov výklad mohli obohatiť poznatky z novšej odbornej literatúry; napr. pri analýze postavy „Posledného cisára“ absentujú zistenia z rozsiahlej štúdie Christophera Bonuru (When did the Legend of the Last Emperor originate?, 2016) alebo z podrobnej monografie Hannesa Möhringa (Der Weltkaiser der Endzeit, 2000).

Od tradície po krížové výpravy

Okrem samotných prekladov väčší obsah inak vcelku stručnej publikácie tvorí historický výklad. Havran tu poskytuje pomerne fundovaný pohľad na historický a ideový kontext, v ktorom tieto špecifické literárne diela vznikali. Podáva zhustené sondy do problematiky proveniencie, textovej filiácie či významotvornej roviny jednotlivých proroctiev. Hľadá ich pôvod jednak v kontexte historického obdobia a súdobého politického diania, jednak v rámci dobovej mentality, uvádza do súvislosti vzťahy medzi viacerými variantmi proroctiev a ich ideové inšpirácie a interpretuje ideologický a spoločenský účinok obsahu týchto textov. Práve v tejto analytickej časti je predstavená téza o významnom vplyve byzantskej apokalyptickej tradície na európske kolektívne povedomie i politickú rétoriku v stredoveku, ktorej očakávania vyústili až do násilností krížových výprav. Ide pritom o tézu, ktorú už dávnejšie rozvinuli viacerí bádatelia, predovšetkým spomínaný P. J. Alexander, či s ohľadom na stredoveký Západ autorom hojne citovaný Bernard McGinn.

No najmä vďaka Havranovej práci je možné reflektovať tieto menej známe (alebo menej zreteľné) historické aspekty takpovediac apokalyptického myslenia aj v rámci širšej spoločenskej diskusie na Slovensku. Menšou prekážkou môžu byť (pre autora typické) značne košaté súvetia – v humanistických disciplínach síce bežné –, ktoré majú niekedy skôr vágny než vysvetľujúci efekt. U nejedného čitateľa miestami autorov výklad môže skôr zahmlievať než osvetľovať historické problémy a diskurzy týkajúce sa proroctiev zvestujúcich koniec (rímskeho či stredovekého) sveta. Ak však tuzemskí čitatelia chcú zistiť čo najviac o stredovekej apokalyptickej tradícii a urobiť si tak určitú predstavu napríklad aj o jej súčasných politických konotáciách, urobia iba dobre, ak siahnu po tejto zaujímavej a u nás ojedinelej publikácii.

Matej Harvát (1991)

Historik-medievista. Študoval na UKF v Nitre, Masarykovej Univerzite v Brne a na Oddelení stredovekých dejín na HÚ SAV. Zaoberá sa ranostredovekými dejinami stredovýchodnej Európy, ako aj spôsobmi reprezentovania a aktualizovania stredoveku v moderných obdobiach. 

Michal Havran: Apokalypsy. Koniec sveta od byzantskej apokalyptickej literatúry ku krížovým výpravám

Bratislava: Hadart, 2022

Ilustrácia z knihy Apokalypsy: Pád Jeruzalema na maľbe Williama Blakea. Zdroj: Hadart