Vyhľadávanie
Milan JURČO
V SEKTORE LF SA PLATÍ TVRDOU MENOU
(Zo žatvy literatúry faktu v roku 2003.)
Esej sa už tradične chápe ako forma na rozhraní medzi vedou a umením, ako žáner, ktorý sa vymyká akejkoľvek kanonizácii, nemožno od nej očakávať všestranné vyčerpanie témy, skôr je namieste požadovať postoj a hľadačstvo. Pravé takúto esej s markantnými stopami intelektuálneho sujetu možno zaradiť do literatúry faktu. Už pred desaťročiami urobil tak Ján Števček pri analýze esejí Vladimíra Mináča. Podobne som o nej uvažoval aj ja v bilančnom hodnotení produkcie literatúry faktu v roku 1996.
Z minuloročnej žne sa opäť ponúka príležitosť rozšíriť vejár žánrových foriem literárnej eseje o jej umelecko-vedecký variant, ako nám ho v dvojzväzkovom výbere predostrel V. Turčány pod spoločným titulkom Cestami poézie (Literárne informačné centrum). Turčány je uznávanou kultúrno-umeleckou osobnosťou: je básnikom i prekladateľom, umeleckým interpretom aj vedcom. V centre jeho bádateľskej pozornosti je predovšetkým poézia. V jej hájemstve sa pohybuje najvoľnejšie, realizuje sa najcelistvejšie. Aj v knihách, ktoré vznikli po starostlivom výbere z jeho takmer polstoročných aktivít, sa píše o poézii a jej metamorfózach. V prvom zväzku s podtitulom Za obraznosťou básnictva uvažuje o rozhodujúcich zlomoch, ktoré do vývinu svetovej poézie vniesli také osobnosti, ako bol v antike Vergílius a Horácius, v renesancii Dante a Petrarca, v modernom básnictve L. de Lisle, S. Prudhomme ... Turčány ich vidí vo vzťahoch. Procesuálnosť je základným rysom jeho uvažovania. Okrem bazálnej kognitívnej funkcie jeho texty plnia aj funkciu esteticko-zážitkovú. Práve preto ich možno čítať aj ako literatúru faktu. Turčány svoje texty pôvodne písal pre odborné časopisy ako vedecké štúdie, úvahy, črty. V knižných súboroch nadobudli aktualizovaný žánrový charakter kvázi cestopisných reportáží a čŕt. Stačí prijať pozvanie a už kráčame po cestách s odborne spoľahlivým a poeticky nákazlivým sprievodcom. Na nich metódou zručného archeológa pozliepa čriepky našich školských poznatkov, podopĺňa ich chýbajúcimi úlomkami a zloží do celistvej amfory. Priam hmatateľne cítime, ako sa torzovitý obraz o vývine poézie zvrstvuje, spresňuje, opeknieva, Kráčame po krajinách, kde žili a tvorili velikáni básnického ducha. Náš sprievodca s detektívnou akríbiou obhliada terén a zakresľuje chodníky, po ktorých kedysi chodila bohyňa poézie. A hneď je to jasné: naše predsudky voči vznešenému literárnemu druhu pramenili z nedostače poznania. Pokračujeme v putovaní a odrazu považujeme za samozrejmé, že Danteho tercína skĺbila antiku s kresťanstvom a že veľký Michelangelo dointerpretoval Petrarkov sonet motívmi výtvarného umenia.
V druhom zväzku dilógie s podtitulom Pri domácich prameňoch sa autor vrátil na domácu pôdu. Vlastne pohybuje sa skôr v čase ako v priestore, a to počnúc od básnickej skice zo 17. storočia Obraz pani krásnej ... cez Hollého i Kollára, Hviezdoslava a Vajanského až po Jesenského a Kraska. Upriamuje sa na postihnutie špecifických znakov básnických osobností. U Hollého až minuciózne analyzuje jeho vzťah k satire, u Kollára zmysel kolísania medzi časomierou a prízvučnou prozódiou, u Hviezdoslava rieši spor medzi parnasizmom a symbolizmom, u Jesenského a Kraska skúma špecifické rysy ich metafory. Je stále vedcom i básnikom, ktorý popri riešení problémov nepohrdne ani hrou so slovami a nápadmi, ktoré neraz formuluje v podobe hypotéz.
K indíciám Turčányho investigatívneho uvažovania patrí akt prichytenia pri čine samého žalobcu (kauza Hollý – Šimko). Vtedy sa líčenie osobného sporu nečakane mení na príbeh detektívnej literárnovednej poviedky. Turčány objavil Danteho ako vynálezcu tercíny, J. da Lentina ako vynálezcu sonetu. Hodnotovo zrovnoprávnil básnikov so všeobecne uznávanými vynálezcami vedy a techniky. Nebolo by to možné, ak by pritom sám nebol býval obdivuhodne nápaditý a vynaliezavý v objavovaní skrytých súvislostí vo vývine literárnych smerovaní, žánrov i konkrétnej básnickej obraznosti. Ak Turčányho texty čítame ako literatúru faktu, dokážeme spolu s ním vystúpiť na pútnické vyhliadky a tešiť sa z dosiaľ nepoznaných krás. Do vedeckej vetvy literatúry faktu možno zaradiť aj knihu Imricha Kružliaka Úteky z tiesne a podtitulom V tôni dvoch totalít (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Podobne ako Turčányho dilógia aj ona je pozvaním na putovanie. Nie však do krajiny poézie, ale do našej nedávnej, rozporuplnej a názorovo neustále rozjatrovanej histórie, odvtedy, čo sme ako národ začali žiť v spoločnom štátnom útvare s českým národom. Hneď na začiatku sa dlhšie pristaví pri vpáde Kunovej Červenej armády na Slovensko, ktorý vcelku objektívne aj objavne považuje za invertúru komunistických zločinov, dirigovaných priamo z Kremľa. V ďalšej časti mapuje problémy spolužitia Čechov a Slovákov v 20. a 30. rokoch, pomníchovský medzičas a šesť rokov jestvovania Slovenskej republiky v tôni Hitlerovej ríše. Neskôr reflektuje obdobie pod ideovým a mocenským tlakom Stalinovej krutovlády až po osudný 21. august 1963, a potom znova po cynickom potlačení všetkých započatých demokratizačných úsilí v represívnych akciách tzv. normalizácie. Nepochybne je to putovanie málo poetické, neradostné, eticky vyprázdnené. Zostali po ňom v okrajoch ciest namiesto míľnikov humanity pomníky bezdôvodne trýznených a povraždených obetí.
Kružliak sa neusiluje o získanie puncu pravej vedeckosti a chladnej objektivity. Očividne prehliada výsledky systematického a inštitucionálne garantovaného vedeckého výskumu, opiera sa predovšetkým o pramene, riešiace parciálne problémy zo Špecifických hľadísk a poväčšine s pragmatickým zacielením. Mnohé je však kryté jeho vlastnou životnou skúsenosťou, zviazané s autentickým rozpomínaním sa na prežité a pretrpené. Napísal, ako to v doslove knihy presne vystihol J. Vanovič, osobnostné dejiny, ktoré majú svoj “osobný a osobitý nápev”. Napriek subjektívnym hľadiskám Kružliak nestráca stopu, ktorá by ho mohla priviesť čo najbližšie k objektívnej pravde. A práve tento podtextový ťah za pravdou, artikulovaný rétorickým podaním a publicisticko-polemickým tónom oprávňuje zaradiť jeho Úteky z tiesne do publicisticko-vedeckej vetvy literatúry faktu. Apelatívny charakter Kružliakovho posolstva nielenže nedovolí zabúdať, ale priam provokuje k prehlbovaniu poznávania vlastnej národnej minulosti.
Objemný súbor reportáží pod názvom Drámy na hraniciach vydalo Slavovi Kalnému vydavateľstvo Fortuna Print so vzornou jazykovou starostlivosťou i náležitou grafickou úpravou. Celkom 31 textov autor rozčlenil do piatich častí s epilógom Osudy na hraniciach. Obsahovo pokryl nimi obdobie približne od vzniku prvej Československej republiky až po súčasnosť. Tematicky sa prekrývajú s obsahom knihy I. Kružliaka Úteky z tiesne. Identické historické udalosti a fakty prehovorili u Kalného príbehmi ľudských osudov, ústami konkrétnych ľudí ako objektov tyranie ideologického a fyzického útlaku. Vnútrospoločenské otrasy si Kalný všíma v priestoroch existenciálne vysoko nebezpečných. Takým je “vysotené” slovensko-poľsko-ukrajinské trojhraničie, lemované Beskydami a pralesom na východnom Slovensku a zamínovaná a zadrôtovaná hranica na Záhorí. Fenomén hranice je v textoch S. Kalného prítomný ako symbol arogantného obmedzovania slobody človeka človekom, ako index spupnosti vládnej moci, cynicky využívajúcej mafiánske praktiky na brutálne vyhladzovanie svojich triednych a ideových odporcov.
Kalný patrí medzi klasických “smenárskych” reportérov, ktorí si svoje ostré perá brúsili v neprestajnom zápase s reprezentantmi totalitnej moci. Nesmeli byť ľahko napadnuteľní. Profesionálne vychádzali z presvedčenia, že “reportáž je žáner, z ktorého bolia nohy”. Preto písali len o tom, o čom sa sami presvedčili. Takmer v celom priestore knihy Kalný ubezpečuje čitateľa, že bol na mieste činu aj viackrát za sebou v rozličných časových horizontoch. Vďaka tejto metóde si vydobyl zaslúženú úctu, získal morálny kredit. Napriek tomu v úvodnom príhovore pripomína, že jeho texty treba čítať a posudzovať ako formu literárnej reportáže, ktorá “fakty nielen akceptuje, ale pri opisovaní ľudských osudov – v intenciách logickej fantázie – toleruje aj fabuláciu príbehu”. Z toho, čo sa už povedalo, je toto upozornenie zbytočné. Nielen pracovná metóda, ale aj priam obligatórne vkomponovaný fotodokumentačný materiál do textov, či za nimi, svedčí o tom, že za konštitutívny rys reportáže považuje okrem autentickosti zážitku dokumentárnu hodnovernosť faktov. Napokon reportáže, v ktorých vychádzal z osobného poznania prostredia i protagonistov sú nielen faktograficky vierohodné, ale aj fabulačne presvedčivé a umelecky sugestívne. Patria k nim takmer všetky texty z časti Otčenáše i z časti Neprešli. Naproti tomu tie, v ktorých skúsenosť ako hlavný zdroj poznania absentuje alebo je prítomná len zlomkovito, reportáž sa nerozvinie a zostane v polohe riportu (Poplach na trajekte). Možno vysloviť presvedčenie, že vtedy, keď autor nemá ambíciu napísať v prvom rade dobrú publicistickú prózu, nemôže vytvoriť ani dobrú literárnu reportáž. Hľadiac na vec z tohto aspektu, k anabáze rodiny Petrovičovcov (známej už z knihy Ako umiera hotelier pod titulom Alma mater) bolo sa treba vrátiť tak, že by sa vierohodnosť údajov pred jej reedíciou pod názvom Vysídlenci skonfrotovala a opravila podľa rozpomienok ďalšieho žijúceho svedka. Reportér nie je odkázaný na domýšľanie fabuly, ak získané fakty múdro selektuje, logicky zreťazuje a pravdivo ozmysluje. Do reportážneho diania musí vstupovať bez sebautajovania a mystifikácií ako suverénny interpret a tvarovo kreatívny subjekt. A vtedy, hoci by v procesoch domýšľania aj zlyhal, vyhrá nielen ako človek, ale aj ako tvorca literatúry faktu. Ako názorný príklad môže poslúžiť komorne ladená reportáž Kajúcnica Mária.
Kniha Jána Čomaja Triumf strachu (Belimex) je svojou genézou odlišná od Kalného Drám na hraniciach, hoci témou strachu sa prekrývajú a dopĺňajú. Čomaj ani nechce hovoriť o knihe reportáží, pretože na počiatku jej zrodu nestál reportérov zážitok čiže jeho osobná skúsenosť, ale mediálne pramene: správy z novín, printové rozhovory, knihy literatúry faktu i historický román či novinová reportáž. Napriek tomu nejde o kompilát v pejoratívnom slova zmysle. Čomaj síce prebral väčšinu informácií, ale všetko z novej perspektívy premyslel a novým spôsobom artikuloval vlastnú výpoveď. Dôležité je, že nič nekamufluje, s čitateľom hrá otvorenú hru: prezradí mu, odkiaľ poznatky čerpal, a to, ako s nimi narábal, si už čitateľ aj sám vyvodí. Kniha obsahuje 17 textov, plných dramatického napätia, nepredstaviteľných hrôz, bolesti. Všetky sú spútané témou strachu, fenoménom, ktorý je výronom i sprievodným rysom terorizmu. Čomaj reportérskou metódou sonduje v jeho dejinách, počnúc od uvertúry ruských dekabristov cez posledné dni cárskej rodiny Mikuláša II. a masaker pod piatimi kruhmi až po – skrátene – vládu psychoteroru, zranenie pápeža a otrasený svet po leteckom útoku na dvojičky WTC v New Yorku. Prekvapuje logickosťou úsudku, odkrývaním záhadných príčin teroristických zvrátenosti, opisom ich dôsledkov. Udivuje šírkou obzoru, hĺbkou ponoru, schopnosťou diferencovať menej podstatné od zásadného, z čoho rezultuje vysoká miera autorskej kredibility. Vnútorná apelatívnosť Čomajových textov presviedča, že knihu napísal hlavne preto, aby ľudom otváral oči a burcoval ich k aktivitám, ktoré by azda mohli zamedziť realizácii katastrofického scenára. Fakty, na ktoré sa opiera, ešte nezmŕtveli, ešte z nich nevytuchol odporný pach, šíriaci sa zo starších i novších dejín ľudstva. Ani vtedy keď buduje výpoveď na známych udalostiach, neopúšťa ho cit pre mieru. Vie, ako ich miešať v správnom pomere, ako ich funkčne využiť v kompozícii diela. Jeho faktografickosť je výrečná a údajovosť persuazívna (pozri Druhé dejstvo muzikálu). Dozaista segmenty, ktoré zakladajú kumulatívnu údajovosť, respektíve enumeratívnu faktografickosť, majú bližšie k riportu ako k reportáži. Toto konštatovanie však neplatí pre celky, pretože Čomaj dokáže spád údajovosti včas pribrzdiť a plynulo prejsť k reportážnemu podaniu. Opisuje s nadhľadom, prikoreňuje iróniou, jemnými analógiami a aktualizačnými prostriedkami masíruje atrofované svedomie človečenstva. Vysoko traumatizujúce čítanie naliehavo atakuje ľudské senzory i myslenie človeka. Homo sapiens v hrôze ustrnie. Čomaj však nie je pesimista alebo to aspoň neprizná. Nepochybne je skeptikom. A má na to dobré dôvody.
Ako úspešný moderujúci subjekt sa Ján Čomaj pripomenul svojim čitateľom aj v reprezentačne poňatej knihe Hlina ako osud a podtitulom Z vyznaní Ignáca Bizmayera (Perfect). Rozširuje ňou sprostredkovanú memoárovo-spomienkovú tvorbu: Žena menom Katarína, Predčasné pamäti, Spomínanie bez konca. Ako spôsob podania si zvolil rozprávanie ústami umelca. Nie hocijakého, veď bol poctený titulom národný umelec, vyznamenaním, ktoré sa od istého času pejorativizuje. Nie vždy odôvodnene. V prípade Bizmayera neprávom. Vyrástol na tradícii habanskej keramiky a na cestách hľadanie umeleckého výrazu sa inšpiroval – podobne ako Plicka vo filme a v maliarstve Jan Hála – slovenským ľudovým umením, ktoré poznával priamo v teréne. Z hliny tvaroval dedinského človeka, v nej konzervoval krásu ľudového prejavu. Transformácia spoznaného do hliny sa uskutočnila v známych okruhoch z dedinského, najmä vinohradníckeho života, z jánošíkovskej tradície, ale aj z ríše zvierat a vtáčkov. Mal svojich “sudičkárov”: prof. Landsfelda, farára Balušíka a mnoho žičlivých priateľov: J. Alexyho, R. Fabryho, J. Mudrocha, V. Droppu ... Dozaista z podobnej priateľskej náklonnosti vznikla aj kniha Hlina ako osud. Jej stránky pribúdali po opakovaných posedeniach umelca a reportéra u Bizmayerovcov v Harmónii. Akoby sa obsah pomenovania známej rekreačnej osady bol preniesol aj do obsahu knihy a vytvoril v nej atmosféru pohody a súladu, emanujúcej z jej každej stránky. Dvojosobnostné rozprávanie je pevne zakliesnené do dobového spoločensko-politického kontextu. Vytvára dokumentárno-historické pozadie so svetlými i tmavými farbami, s fľakmi a šmuhami, ktoré ani po polstoročí nevybledli.
V štylizovanej singularite dvojsubjektového podania osobnosť reportéra takmer nevnímame. Očividne odmietol stáť v popredí. Utajuje sa v podtexte posolstva umelca, ktorý je tu jediným protagonistom. Napriek tomu čitateľ ich vníma v neoddeliteľnej dvojprojekcii. Tvorivá prítomnosť reportéra sa presadzuje najmä v partiách, v ktorých do základného monologického podania vstupuje dialóg. Pribúda úvahovosti aj príbehovosti a jednotokové rozprávanie sa stáva členitejším vo výraze a prehĺbenejším na pláne významu. Žánrovo ozvláštňujúci efekt vyvoláva aj zakomponovanie skíc, portrétov a medailónkov osobností (E. Holéczyová, J. Koniarek, Š. Cpin ...) do hlavného prúdu spomienkového rozprávania. Aj faktografická výstuž nesie autorské signum, odčitateľné z jej funkčného využitia pri dobovom ukotvovaní subjektívnych reminiscencií. Nemožno však nepriznať, že sú aj miesta, v ktorých úsilie po údajovej encyklopedickosti a niekedy aj po propagačnej reklamnosti otvára dvere nežiaducim publicizmom. Tieto “produkty” chápeme ako nedostatočne “vyhlinené” a zle vypálené. Avšak na takéto chybičky krásy čitateľ rád zabudne, keď si opäť prezrie citlivo vybraté a do textu knihy premyslene osadené ilustrácie z umelcovho žánrovo košatého diela. Vo vzťahu k textu fungujú raz ako rám, inokedy ako vkusná dekorácia. To i ono presne funguje vo vzájomnej harmónii. Nepochybne vznikla kniha, pekná i výrečná, a ako taká je obohatením memoárovo-spomienkového žánru slovenskej literatúry faktu.
Aj ďalšia kniha minuloročnej žatvy, venovaná rozpomínaniu, sa zrodila v tandeme novinára a známej osobnosti. Tentokrát v obrátenom garde: nielen spomína, ale aj píše svetová rekordérka v plávaní Martina Moravcová, zatiaľ čo športový reportér Ľubomír Souček bol iniciátorom myšlienky a obstarávateľom dokumentárneho pásma knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve IKAR pod nápaditým titulkom Martina s rodokmeňom Evy. Ako mladé dievča sa študentka Martina v polovici 90. rokov odvážne vybrala z Piešťan do amerického Dallasu, aby sa onedlho, po prudko sa dvíhajúcej exponenciále osobných výkonov, dotkla najvyšších mét vo viacerých plaveckých disciplínach. Osobnostná vyzretosť slovenského “mravčeka”, ktorý neraz narobil veľa rozruchu vo svetových súťažných mr/a/veniskách, sa prejavila aj v tom, že narozdiel od iných športových osobností sa rozhodla svoj “kariérny životopis” naštylizovať sama. Mala sa o čo oprieť: ako cieľavedomá bytosť si viedla tréningový denník, do ktorého si okrem plánov a výkonov vpisovala aj výnimočné zážitky s mottami významných osobností. Pochopiteľne to bol len faktografický fundament biografického príbehu. To ostatné mala zdvihnúť a zastrešiť spomienková matéria. Ukázalo sa, že M. Moravcová disponuje mimoriadnou zážitkovo-evokačnou energiou, faktograficko-záznamové segmenty a spomienkovo-reportážny plán sprevádza diskontinuitné pásmo výstrižkov z dobovej tlače. Má funkciu dokumentárno-verifikačnú a slohovo rytmizačnú. Výsledkom je zriedkavo otvorený a maximálne úprimný typ spomienkovej literatúry, čo sa odrazilo aj na jazykovej rovine komunikátu. Jeho základnú vecnú polohu autorka neraz okorení výrazmi expresívnymi a občas okysličí osviežujúcou metaforou. Bez predsudkov a márnomyseľnosti sa odhalila v nahom človečenstve, obnažila vo všetkých rozmeroch a polohách. V dráhach plaveckých bazénov sa s presnosťou na stotiny sekúnd odmeriavali úsečky jej rýchlo plynúceho života. Každý štart na veľkých pretekoch bol nielen zápasom so súperkami, ale aj bojom o vlastnú identitu a autentickosť bytia. Napriek tomu, že bola “prirodzenou hviezdou plávania” (S. Collins), neprestajne tvrdo pracovala aj na budovaní vlastného charakteru. Vlastným príkladom pomáhala meniť mentalitu plavcov a zároveň opravovať ustrnuté tréningové názory odborníkov. Svojimi plaveckými vystúpeniami prepojila všetky kontinentny sveta. Stala sa mostom medzi ľuďmi, ktorí na nich žijú, športujú a tvoria.
Vydávať knihy rozhovorov stalo sa v našej i svetovej žurnalistike módnym trendom. Najnovšie ich počet rozmnožil publicista Juraj Mravec v knihe Dáma a zopár správnych chlapov (Vydavateľstvo Slovart). Je to kniha rozhovorov s vynikajúcimi osobnosťami svetového významu z rôznych oblastí profesného života: umelecko-interpretačnej, vedeckej, športovej, filozofickej ... A oproti nim jeden slovenský žurnalista. Dvadsaťjeden rozhovorov sa uskutočnilo v rozpätí jedného desaťročia (1992 – 2003). Už titulok autorského predhovoru Interview s Ježišom signalizuje, že reportérovi Mravcovi nechýba sebavedomie ani zmysel pre recesiu. Prehlasuje, že chce hľadať pravdu o ľuďoch v rozhovoroch s osobnosťami, ktoré ovplyvňovali svet a môžu preto ponúknuť “recept” na jeho pochopenie. Pravdaže ony samé si na to nárok nerobili. Aj preto okrem “túlavých” filozofických otázok (o existencii dobra a zla a záhrobného života) kladie aj otázky, ktorými chce preniknúť do ich pocitovej sféry, aby poodkryl, čo ich motivovalo k činom, skrze ktoré sa stali nesmrteľnými. Niektoré rozhovory sa mu vydarili viac, iné menej. Je však zážitkom čítať väčšinu z nich.
V mnohých je badateľné úsilie reportéra získať v rozhovore dominantnú úlohu, ako vhodný príklad nám môže poslúžiť dialóg s hudobníkom Ianom Andersonom. Taktika je vcelku jednoduchá: respondenta treba zaskočiť trúfalo štylizovanou otázkou typu; “Veríte na zázraky?” A potom skúšať, pokiaľ až možno ísť. Ak tvrdohlavo odoláva, treba ustúpiť a výsluchový typ rozhovoru zmeniť na vecne informatívny. Horšie je to v prípadoch, keď nasadená familiárnosť skĺzne do netaktnosti či až impertinencie (v rozhovore a džokejom a autorom detektívok D. Francisom), alebo keď sa pre nepochopiteľnú neústupnosť od zjavne alergizujúcej otázky o filmových upíroch v dialógu s predstaviteľom Draculu Ch. Leeom celý rozhovor stane trápnym. Ešteže sú okolnosti, v ktorých na spoločenské konvencie jednoducho nemožno zabudnúť. Vtedy sa aj reportér-provokatér dokáže slušne správať: v dialógu s V. Havlom na Pražskom hrade, s básnikom Ferlinghetim v S. Franciscu či priam v hniezde svetoznámeho politológa poľského pôvodu Z. Brzeminského vo Washingtone. Vo všetkých uvedených prípadoch reportér dokázal, že keď chce, vie byť aj dobrým poslucháčom a vďaka tomu dokáže diskutovať na slušnej spoločenskej i odbornej úrovni. Za vrcholný rozhovor tohto typu považujem dialóg s herečkou Annie Girardotovou. Reportér a respondentka sa v ňom stretli v dokonalom súzvuku ako partneri, ktorých repliky sa prepojili v tesnej syntaktickej i štylistickej nadväznosti. Mravec akoby si bol uvedomil, že s vadkertiovsky štylizovanými otázkami u nej nepochodí, a tak neraz prenechá opraty rozhovoru dáme. Dobrovoľným ústupom z piedestálu “vozvýšeného” otázkového subjektu stal sa jej rytierskym partnerom. Dozaista súladnosť rozhovoru bola podmienená nielen osobnými sympatiami, ale aj hlbokým poznaním umelkynej tvorby.
V rozvrhu architektoniky knihy je interview s dámou A. Girardotovou v nevyváženom kontrastnom postavení voči všetkým ostatným, v ktorých respondentmi sú napospol muži. Tento príkry rodovo-sexuálny protiklad bolo možné zmierniť v prípade, keby si bol J. Mravec uvedomil, ako blízko má hudobník Varga k slávnej herečke. Obaja boli obdarení veľkým talentom a obaja trpeli podobnými neduhmi a sklonmi. Nevedno prečo autor ostro vyčítal Vargovi to, čo dáme gavaliersky toleroval, až do tej miery, že ho dohnal k masochistickému sebabičovaniu. Mravec nepochybne je reportérom viacerých polôh a postojov i rozličnej štylistickej gestiky. Záleží len na ňom, čo z nich bude vo svojej ďalšej tvorbe preferovať.
Nasledujúce tri publikácie zjednocuje téma divadla a niekoľkých osobností s ňou úzko spojených. Známy divadelný a filmový kritik Peter Sever alias Jozef Bobok nazval svoju knižku Šťastie novinára (Vydavateľstvo SSS). Už na prvý pohľad i na omak je to skromná a útla knižočka spomienok na autorove novinárske začiatky, spadajúce do obdobia po skončení druhej svetovej vojny. Po istom váhaní a nahováraní sa odhodlal napísať ju tak, aby jej obsah mal “určitú hodnotu pre všetkých, ktorí chcú lepšie poznať vývojové línie a hodnotu udalostí i kvalít osobností, ktoré zohrali nejakú úlohu v umení alebo kultúre”, vyznal sa v úvode jej poslednej kapitoly. Sčasti sa mu to podarilo, sčasti nie. Iba sporo a fragmentárne sa pridŕžal udalostí a “vývinových línií”, schodnejšou a efektívnejšou sa mu zdala možnosť osnovať svoje rozpomienky okolo osobností. Napokon ony sa aj do pamäťových vrstiev lepšie odtláčajú a fixujú, a pre čitateľa sú príťažlivejšie zvlášť vtedy, keď sa ich sošnú závažnosť rozhodne autor sem-tam prizdobiť anekdotou či klebietkou. P. Sever mal šťastie v tom, že ich naozaj stretol, pracoval vedľa nich, sporil sa s nimi. Základnou či priam sudičkovou osobnosťou v naznačenom zmysle bol preň A. Matuška. Spoznal ho už v rozhlasovom štúdiu Slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrici. A po vojne pracoval s ním v kultúrnej redakcii Národnej obrody. Pisateľ sa s hrdosťou hlási za jeho žiaka. Pravdaže mu to nebráni v tom, aby ho čitateľovi nepriblížil aj z ľudsky slabšej stránky, ako človeka, ktorý vo vzťahu k vrchnosti neoplýval odvahou a vo vzťahu k ženám mal isté predsudky. Priznáva, že Matuška ho ako prvý orientoval na divadelnú kritiku, v čom ho neskoršie podporoval aj režisér Ján Jamnický. Nečudo, že pod takýmto kvalitným dvojpatronátom sa Sever veľmi skoro vyprofiloval za uznávaného i obávaného kritika. Ďalšiu školu v úsilí ovládnuť širšiu paletu novinárskych žánrov absolvoval pod feruľou šéfredaktora časopisu Život Rudolfa Fabryho. Ambiciózny divadelný referent sa učil vnímať prostredie a farbistejšie štylizovať svoju reportérsku výpoveď. Naučil sa rozpoznávať skrytú dramatickosť udalosti. Ukážkový je z tohto aspektu opis redakčného karu v nadstranníckom denníku Národná obroda. Pre nastupujúcu komunistickú garnitúru sa slobodne uvažujúca intelektuálna elita stala zbytočnou. Groteskno-parodizujúci charakter má plastická kolorovaná reportáž z návštevy u povereníka vnútra. Je príznačné, že práve v reportážnych segmentoch knižky P. Sever najviac prezradil aj o sebe samom. A to, čo postrehol v povahopise svojich redakčných spolupracovníkov, umožňuje lepšie porozumieť ich protirečivým postojom v ďalšom období.
S knižkou P. Severa sa personálne i žánrovo prekrýva súbor tridsiatich spomienkových portrétov známeho divadelníka a pedagóga Juraja Svobodu Dali nám viac ako /sme/ si mysleli (opäť z dielne Vydavateľstva SSS). Venoval ich svojim dcéram, avšak autor predhovoru R. Michelko ich považuje skôr za výraz úcty a splátku podlžnosti voči osobnostiam, s ktorými sa na svojej divadelnej púti stretal. Dozaista takáto dvojsmerná intencionalita si nemusí protirečiť. Problém nie je v adresnej a funkčnej zacielenosti, skôr v prostriedkoch, ktorými sa autor usiloval svoj zámer realizovať. Konkrétnejšie: Svoboda si vopred neujasnil, akú žánrovú formu použije. Z hľadiska svojej pragmatickej intencie svoje texty tvaroval ad hoc, a to, čo vzniklo je nesúrodý žánrový hybrid, v ktorom sa portrétna skica kríži s encyklopedickým heslom a vystužuje sa spomienkami aj anekdotami. V kompozičnom stereotype sa striedajú spomienkové partie s faktograficko-katalogizačnými a hodnotiaco-citátovými segmentmi, až sa napokon dospeje ku konečnému bodu na životnej púti osobnosti. Vtedy už autorovi nezostane nič iné, len jej vzdať hold. V takejto krajnej situácii ťažko odolať sentimentu (N. Hejná), nepodľahnúť konvenčnej fráze. Keď sa tak samospádom okolností stane, text v retrospektíve nadobudne povahu nekrológu (Pán riaditeľ Bobula a i.) a v čitateľskom prijme vznikne paradoxný efekt, generovaný protikladom počiatočného “oživovania” osobnosti a následnej rozlúčky s ňou (Ján Boor). O niečo lepšie to dopadne v prípadoch, keď vážnosť chvíle rozlúčky nadľahčí výzvou na pomyselný prípitok (L. Holoubek) alebo keď priateľovi Palkovi prostoreko vyčíta; “Ty zasran, odišiel si bez rozlúčky!” Ukazuje sa, že spisovateľ Svoboda nebol sám sebe ani dobrým režisérom ani spoľahlivým inšpicientom. Vonkajškové abecedné priraďovanie portrétnych skíc nebolo šťastné. Oveľa produktívnejšie mohlo byť zoskupovanie osobností do spoločenstiev, či už súborových, generačných alebo funkčných. Namiesto rozhraničovania by bol vznikol priestor pre objavovanie vzťahov a diferencovanie špecifík.
V minulom roku vydavateľstvo Perfekt expedovalo do obchodnej siete už štvrtý zväzok reprezentačnej edície Významné osobnosti slovenských dejín, tentokrát venovaný majstrom scény, medzi ktorých Andrej Maťašík zaradil dramatikov i hercov, režisérov aj scénografov, ktorí písali dejiny slovenského divadelníctva od čias J. Chalupku a O. Fejérpetakyho-Belopotockého, cez J. Palárika a J. Gregora Tajovského až po P. Karvaša a P. Scherhaufera, pravdaže na preskáčku a v skratke. Maťašíkova kniha Majstri scény sa dôstojne priradila k jej predchodcom, osobitne k Majstrom štetca D. Mikolaja, čím chcem povedať, že na začiatku nechýbala koncepcia v tvorivom procese, zmysel pre hodnoty a estetický vkus. Vybrané osobnosti autor predstavuje na dvojstrane pod hlavnom titulkom a so sprievodným obligátnym portrétom. Okrem monograficky poňatej dvojstrany nájdeme aj dvojstranu koncipovanú na princípe rodovom (Dva slávne rody) alebo rodinnom (Martinskí divadelní manželia). Titulky sú buď pojmovo vecné (Herec, režisér a výtvarník), vychádzajúce z ľudovej frazeológie (Prvá dáma do koča i do voza), najčastejšie však metaforizujúce (Martinská divadelná víla). Posledné z nich sú kontextovo bohatšie a významovo členitejšie. Sporné z nich sú tie, v ktorých sa skrýva nevhodný ironizujúci podtón (Pápež slovenského divadla), cudzorodá hyperboliácia (Majster sveta v slovenčine) či nenáležitá kategorizácia (Matematik slovenskej drámy). Stĺpčekové profily sú jednak vývinovo hodnotiace, jednak personálne ikonizujúce. Maťašík ich písal s potrebným nadhľadom i so skrytým polemickým zahrotením voči oponentom. Medzi mimoriadne presne utrafené patria stĺpčeky venované hercom J. Kellovi, M. Gregorovi a mnohým ďalším. Keby bolo vydavateľstvo pridelilo autorovi viac strán, ako sa už v jednom prípade stalo, mohlo vzniknúť reprezentatívnejšie dielo. Existujúci formát si priam vyžaduje “zobjemniť” jeho obsah!
Stály spravodajca Slovenského rozhlasu v Budapešti Gregor Martin Papucsek ponúka čitateľom prostredníctvom vydavateľstva IKAR Peštiansky perkelt. Je to výber z príspevkov, ktoré v rozpätí rokov 1992 – 2003 posielal do relácií magazínového typu ako je Štúdio svet či Popoludnie s rozhlasom. Už titulok, priťahujúci pozornosť svojou obraznosťou i hláskovou inštrumentáciou naznačuje, že jeho obsahom bude bohatý chod korenistých pikantností, picín či drobností. Ich spoločným znakom je štylistická nadľahčenosť. Gregor M. Papucsek presviedča, že dokáže zaujať postoj aj nad dianím, ktoré je priam neúrečne dramatické. V tomto moduse sa udalosti odvíjali od štartového bloku v čase, keď nad bývalou Československou republikou závisla hrozba rozlomenia jednotného štátneho útvaru. Len čo k tomu došlo, odrazu začalo byť smutno-burleskne aj z pohľadu pozorovateľa poslaneckého hemženia i hromženia v kupole parlamentu nad Dunajom. Avšak ten, čo sa cítil byť žurnalistom odjakživa, nemal s tým veľké problémy. Najmä odvtedy, čo v sebe objavil švejkovsko-hrabalovský zmysel pre humor a absurditu. Dozaista vhodnú situáciu musí nahrať sama skutočnosť, ako to priam exemplárne dokázala pri založení zábavného podniku MaRxim, s karikujúcim dekoratívnym využitím symbolov odchádzajúcej komunistickej totality. Do polohy absurdnej grotesky, za ktorú by sa nezahanbil ani klasik Ch. Chaplin, posunul režisér Život situáciu pri železničnej rampe na hranici medzi slovenskou obcou Veľký Kamenec a maďarským Pácinom. Existovala síce priama cesta, ale ak sa chceli susedia navštevovať, museli prejsť sto kilometrov navyše. Rovnováhu tanca na ostrí žiletky udržuje Papucsek ironickým postojom na strane jednej a úsilím o maximálnu objektivitu výpovede na strane druhej. Pripustiť však treba, že nie vždy uhádne správny pomer pri mixovaní postupov na ceste ich literárneho ozvláštnenia. To, čo stavbu jeho fejtónových skíc uvoľňuje, je nadmerné preberanie vtipov a anekdot. Vtedy svoj žurnalistický perkelt prepaprikuje až k nechutenstvu. Príčinu treba hľadať aj v tom, že poväčšine sa kuchtilo v bezprostrednom kontakte s médiami. Ibaže to, čo robí reportérovi česť, je hlavne to, čo objaví “chodením po vlastných”, čo vnímal vlastnými zmyslami. V tejto metóde spočívajú nevyužité rezervy ojedinelého karikatúrneho kronikára udalostí z rozhrania dvoch milénií a dvoch podunajských štátov.
Podľa obsahu i v súlade a autorským zámerom môžeme knihu Pavla Dinka Ľadové medvede v ľudskej koži (Belimex) chápať ako protinožca knihy M. Moravcovej Martina s rodokmeňom Evy. Zatiaľ čo Moravcová píše o tom, ako sa v bazénoch dosahujú svetové rekordy a človek sa stane slávnym a schopným zarobiť si veľké peniaze, Dinka píše chválu vody. Tej krištáľovo čistej a pokornej, ale aj tej nepríjemne studenej a či aj, naopak, neznesiteľne páliacej v podobe pary v saune. Nadto ešte Dinka upozorňuje na skutočnosť, ako veľa s relatívne malými nákladmi môže každý človek urobiť pre vlastné zdravie a upevnenie svojho imunitného systému, ak sa dokáže spriateliť s vodou v každom ročnom období. Otužilec a známy “ľadový medveď” Dinka sa vo svojom žánrovom konglomeráte upriamil na plnenie utilitárnych funkcií – informatívnej a vzdelávacej. Stránky presýtené údajmi sa striedajú s parodizovanými bájkami, a tie zase s odbornými výkladmi a praktickými radami. Nie je to literatúra faktu v pravom zmysle slova i keď segmenty nadpísané titulkom Odpozorované – nielen z vlastnej skúsenosti majú k nej blízko. Skôr je to typ populárnej literatúry, ktorého existenciu v podobe beletristicko-vzdelávacieho variantu nemožno spochybniť v hájemstve utilitárneho druhu písomníctva, oslobodeného od prímesí ideologických kontaminácií.
Dozaista najútlejšou publikáciou, ktorá sa dostala do bilančnej súvahy kníh literatúry faktu za rok 2003 je brožúrka Bohuslava Ferianca Moscquito nad Piešťanmi. S prílohami a fotografickou výbavou má len 66 strán. Aj v tomto prípade majú texty rôznorodú povahu. Okrem kópií dokumentov a fotografického dokumentárneho materiálu nájdeme v nej pásma rozprávačského charakteru. Základné tvorí rozprávanie autora o tom, ako stretol tému a začal jej dôverovať až natoľko, že mu vyplnila podstatnú časť životnej aktivity. Transformovala sa do sujetu pátrania po zvyškoch lietadla, ktoré od Povstania zostali pochované v naplaveninách na dne Váhu neďaleko Piešťan. V procese pátrania po priebehu historickej udalosti laický bádateľ natrafil aj na stopy ľudí, ktorí sa v osudný deň havárie nachádzali na jeho palube. Kanadský letec, pilot S. N. May ešte žije. Nielenže Slovensko navštívil, ale autorovi publikácie poslal aj mimoriadne cenné spomienky. Spolu s rekonštrukčným sujetom pátrania po lietadle Mosquito vošli do publikácie B. Ferianca. Tak sa v rukách odborníkov i širokej verejnosti ocitlo dielo, ktoré aspoň čiastočne pomôže zaplniť jedno z bielych miest histórie SNP vôbec a regionálnej histórie stredného Považia osobitne.
Nemožno nevyužiť núkajúcu sa príležitosť prepojiť v tejto bilancii žniva literatúry faktu jej prvú položku s poslednou návratom k osobnosti V. Turčányho. Po spoločných cestách časopriestormi poézie je tu možnosť poprosiť ho stať sa médiom, svorníkom či jednoducho mostom (do tejto funkcie sa dávnejšie sám štylizoval v zbierke Aj most som ja), po ktorom bilancujúci, často aj balansujúci subjekt môže prejsť k poslednej méte, ktorou je nevšedná kniha Miroslava Mojžitu BELEHRAD, so skromným podtitulom Poznámky 1995 – 2001 (Dilema). A hoci je pravda, že Turčány vyslovene politickú poéziu nepísal, veci verejné neraz pretiekli aj do jeho veršov. V zbierke V okraje jarkov sa nachádza kratučká básnička, ktorá vyvrela z čerstvo otvorenej a dlho mokvajúcej rany balkánskeho tela, s príznačným srbským slovom CVET v titulku. Bolo to vtedy, keď v bratovražednej vojne od Rijeky až k Čiernej Hore “krvavý kvet najdrahšieho farbiva” obmýval ľudské brehy, meniac jadranskú modrú na more Červené. Žiaľ to, pred čím básnik varoval, stalo sa skutkom. Poézia sa preľnula so životom a z neho metamorfovala do posolstva diplomata. Mojžita vo svojom BELEHRADE vydal unikátne svedectvo o tom, ako sa modrobiely svet nádeje topil v mori zloby a nenávisti, ako sa po západnom Balkáne rozprasili, s Ballekom povedané, “kultúrne vojny na úrovni stredoveku”. Kultivovaný diplomat starostlivo skúmal a analyzoval príčiny, ktoré viedli k narastaniu xenofóbie medzi príslušníkmi blízkych etník. O dynamickosť a dramatickosť výpovedí sa postaralo samotné historické dianie. V ňom akoby sa etické bolo navždy prepadlo do bezodných hlbín. Akoby nikdy nebolo existovalo. Chvalabohu nie je to celkom tak. Ibaže pravda sa dnes hlbšie ukrýva a ťažšie obnažuje. Mojžitovi sa to darí najmä v pozoruhodných portrétnych siluetách protagonistov krvavého divadla: emotívneho intelektuála a vizionára Vuka Draškoviča, telesne robustného, ale psychicky rozlomeného pragmatika Slobodana Miloševiča, bystrého analytika a výrazového legalistu Vojislava Koštunicu ... Tvaroslovie, použité na ich vypracovanie, obdivuhodne presne pokrýva vecnú pojmovosť výpovede, čím popri plnej významovosti vyvoláva aj skutočný estetický zážitok. A práve v ňom – už naposledy s básnikom V. Turčánym – v onom est/etickom hľadajme aj rezíduá etického. Mojžitova reflexia je svedectvom človeka, ktorý bol pri tom a pohyboval sa vo víre udalosti. Len vďaka svojmu humánnemu jadru sa dokázal v nich správne orientovať. Z tejto premisy vychádza aj literatúra, ktorá na pravdu výpovede a spravodlivosť rozsudkov a hodnotení štatutárne prisahá. Ak literatúra faktu nechce dospieť k sebazáhube, nemôže sa z nijakej podlžnosti voči životu vyplatiť falošnými peniazmi. Výsledky bilancovania za uplynulý rok svedčia o tom, že slovenskí tvorcovia si to dobre uvedomujú.
