Vyhľadávanie
PhDr. Jana Kičura Sokolová, PhD. sa narodila v roku 1981, vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aktuálne pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje výskumu vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.
Uplynulý rok 2017 by sme mohli signovať rokom jubilejným. Za výročie európskeho významu sa dá označiť výročie uverejnenia 95 téz Martina Luthera vo Wittenbergu – päťstoročnica reformácie. Rezonovali výročia historických osobností a osobností kultúrno-spoločenského života, viažucich sa k uhorským a slovenským národným dejinám či významným udalostiam. 300. výročie narodenia cisárovnej Svätej ríše rímskej nemeckého národa, kráľovnej Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyne Rakúska, vojvodkyne Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyne Toskánska – Márie Terézie; 150. výročie politika-lekára Vavra Šrobára a predstaviteľky kritického realizmu Boženy Slančíkovej Timravy; 75. výročie prvého transportu tisícky slovenských židovských dievčat do nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau v Osvienčime; 550. rokov od založenia prvej univerzity na našom území Academie Istropolitany. Slovenská literatúra faktu a esejistiky síce oslavovala, ale veľmi skromne a potichu, a tam, kde nie sú dôvody, sa ozývala šeptom. Zo žánrového hľadiska šírkou záberu rok 2017 prekvapil, objavujú sa biografie, početné rozhovory, denníkové záznamy, faktografické romány, cestopisné príbehy, ako aj žánrovo nevyhranené formy. Tematicky sa literatúra faktu obracia do minulosti, najviac rezonuje 20. storočie a obdobie komunistického režimu, na ktoré sa zväčša nazerá cez biografickú či denníkovú prizmu, o niečo menej sa tematizuje holokaust a len okrajovo je námetom súčasnosť. Zato výrazne dominuje historický, kultúrno-spoločenský slovenský kontext.
Živá pamäť – (ne)poučenie z dejín?
Pred necelými osemdesiatimi rokmi otriasol ľudstvom holokaust. Poslední preživší sú stále medzi nami a napriek hrôzam, ktoré prežili, nemlčia a svoje spomienky celkom nevytesnili. Ivana Havranová zaznamenala ich čriepky spomienok v knihe rozhovorov Odvlečení (Marenčin PT). Autentické rozhovory majú relatívne ustálenú kompozíciu. Autorka uvedie každého partnera v dialógu krátkym sprostredkovaním základných informácií a charakteristikou, ktorá sa opiera o spisovateľkine pocity a prežívanie počas stretnutí. Zároveň je na protiľahlej strane zobrazená aktuálna fotografia, čím sa sceľuje kolorit rozprávania. Koncepcia kladenia otázok je obsahovo podobná. Zameriava sa na detstvo, rodinný život pred vojnou, prechádza k vojnovým rokom a životom po skončení 2. svetovej vojny. Nevyhýba sa existenčným, duchovným otázkam viery v Boha. Pri ich kladení sa riadi citom, formuluje ich opatrne s ohľadom na zdravotný stav a prežité udalosti dialogických partnerov, pričom dokáže na odpovede empaticky reagovať. Rozsahovo nie sú rozhovory rovnaké, čo vyplýva zo špecifík prostredia a okolností, v ktorých vznikali. Vo všeobecnosti majú skôr kratší charakter bez hlbšieho ponoru do minulosti a problematiky holokaustu. Kniha funguje len vďaka svojej hodnovernosti, a viac prostredníctvom silného emočného náboja ako obsahom a formou.
Príbeh sninského rodáka Arnošta Rosina, väzňa, ktorému sa spolu s ďalším spoluväzňom Mordowiczom podarilo utiecť z Osvienčimu, vyšiel pod názvom Útek z pekla (Marenčin PT) a je rekonštrukciou životnej cesty Rosina, priateľa otca autora knihy Juraja Šeba.
Rekonštrukcia príbehu začína detstvom, najpodstatnejšia časť sa venuje pobytu vo vyhladzovacom tábore. Autor vykresľuje každodenný boj o prežitie so smrťou za pätami. Zachytáva táborovú hierarchiu, každodenný život v barakoch, vzťahy medzi väznenými, ako aj neľudskosť dozorcov. Zároveň však formuluje cestu k prežitiu. Vďaka svojmu pozorovaciemu talentu, mladosti, psychickej a fyzickej odolnosti rýchlo pochopil základné pravidlá: byť rýchly, neodvrávať, poslúchať, a najmä byť nenápadný. S dávkou šťastia sa mu podarilo spolu so spoluväzňom ujsť. Kniha vyúsťuje do prehľadu, do stručných charakteristík páchateľov zla, ktorí sa spolupodieľali na vyvražďovaní Židov v tábore a ako protiváhu uvádza aj odporcov nacistického besnenia. Šebo sa snažil pojať Rosinove životné udalosti ako rozprávanie, no nie veľmi sa mu to darí. Výsledok sa ocitá niekde na polceste medzi sugestívnym rozprávaním a faktografickým opisom, ktorý dokladá citáciami, fotografiami a dokumentmi. Práve koncepčné zaváhanie výrazne oslabuje celkový dojem z knihy, ktorá svojím námetom mohla byť prínosom k faktografickej literatúre reflektujúcej tematiku holokaustu.
Biografie sa zobúdzajú v príbehu
Rok 2017 priniesol kvantitatívne pomerne slušnú biografickú, resp. autobiografickú tvorbu, ktorá často nemá len osobný a osobnostný rozmer, ale zrkadlí aj spoločenské podnebie. Autobiograficko-faktografický charakter má kniha Ľudia a doba z môjho života (Marenčin PT), ktorej autorom je Jozef Mikloško. Titul sa ohliada za celoživotnou púťou autora. Ide o istú formu bilančného textu, ktorý je tematicky rozdelený do piatich častí. Základným stavebným článkom knihy sa stáva spomínanie. Návraty do detstva, dospelosti a staroby, rozprávania o udalostiach z ciest po svete, pripomenutia blízkych osobností, výber z rozhovorov a úvahy o aktuálnych témach plnia stránky knihy. V krátkych reminiscenciách sa autor vracia k miestam a mestám, historkám a zážitkom svojho detstva a mladosti, k zlomovým momentom, ktoré ho formovali. Zaznamenáva okamihy impresiami, dojmami a pocitmi, pričom spomienky sa prelínajú s prítomným časom písania. Presvedčivo, ale bez diktátu, predostiera svoje kresťanstvo, ktoré je v rozprávaní prítomné. Aj keď sa snaží vyhýbať politickým témam, v závere neodolá a hodnotí svoje štvorročné poslanecké pôsobenie v rokoch 2012 až 2016. Miestami však uvádza množstvo dobových údajov, mien, dátumov, skratiek, a to bez hlbšieho prieniku, čo nezainteresovanému čitateľovi môže sťažovať orientáciu v texte. Zo žánrovej nesúrodosti vyplýva aj časté opakovanie informácií, ktoré už boli na inom mieste uvedené. Z tohto nazerania na text by ucelenejšie vnímanie samotnému spomínaniu len prospelo.
Životný príbeh krajčíra, ktorý sa stal jedným z hlavných potentátov komunistického režimu, je výsledkom snaženia Petra Jašeka. Autor už v samotnom názve Biľak s podtitulom Zradca alebo kolaborant? (Marenčin PT) zaznamenal kontroverziu, ktorá sa s touto osobou vynára. Počas svojho 30-ročného pôsobenia v komunistickej strane ustál V. Biľak takmer všetko. Jeho meno sa spája s dvoma diskurzmi. Na jednej strane je vnímaný ako ten, čo sa podpísal pod pozývací list spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy. Na druhej strane je prezentovaný ako ten, kto sa postaral o rozvoj východného Slovenska, najmä rodnej obce Krajné Bystré. Tento rozpor vo vnímaní jeho osoby, aj vzhľadom na pomerne nedávne konflikty (2015), ktoré súvisia s odhalením pomníka v jeho rodisku, je neustále prítomný. Hlavnou motiváciou k napísaniu knihy o V. Biľakovi sa pre autora stala kontroverzia v spoločenskom vnímaní kariérneho komunistu. Kniha je koncipovaná od raného detstva cez učňovské letá až po stranícke roky, ktorým sa venuje najväčší priestor. Autor prehľadne spracúva a predkladá informácie, vychádzajúc z dostupných zdrojov, pričom si zachováva zrozumiteľný rozprávačský štýl. Na ústrednú postavu nazerá komplexne, čím sa mu darí vytvárať plastický obraz, snažiac sa o objektívne zmapovanie jej života. Zároveň odkrýva politické a historické pozadie Československa so snahou o kritické vyhodnocovanie dobových reálií, ako aj odborných prameňov. Kniha predstavuje komplexnú a čitateľsky príťažlivú biografiu.
Zaujímavým počinom je výber Dany Podrackej s názvom Timrava vo výbere Dany Podrackej (Literárne informačné centrum). Tento unikátny text by sme mohli nazvať duševnou autobiografiou. Predstavuje jedinečné prepojenie úryvkov z novely Všetko za národ, ktorá sa považuje za najautobiografickejšiu Timravinu prózu, a obrazov z poviedok Ťapákovci a Skon Paľa Ročku, ako aj z úryvkov z korešpondencie. Timrava sa svojím autentickým hlasom prihovára priamo z duše.
Podrackej vyšiel „parádny“ kúsok. Mozaika úlomkov funguje ako jednoliaty celok, ktorý autenticky reflektuje Timravin vnútorný svet plný prežívania, citov, sebahodnotenia a neistoty. Podarilo sa jej zachytiť univerzálny ženský svet, ktorý je nemenný, varírujú sa len kulisy jeho prežívania. Podrackej výber je perokresbou psyché a ženskej dobovej inakosti.
„Uvažovaním o autobiografii otvára Vladimír Reisel svoju vlastnú s názvom Vidím všetky dni (Marenčin PT). Svoje spomienky zaznamenával v rozmedzí rokov 1990 – 1993. Reisel vníma písanie autobiografie v kontexte ľudí, ktorí ho obklopovali, a historického času, toto chápanie sa snaží prostredníctvom zachytenia atmosféry preniesť aj na čitateľa. Spomínanie otvára zážitkami z raného detstva. Postupne sa prepracúva k študentským rokom, pričom reflektuje svoje básnické a prekladateľské počiatky. Kriticky sa vyjadruje k nástupu fašizmu, ktorý ho prinútil opustiť štúdiá v Prahe a doštudovať na Slovensku. Približuje formovanie Avantgardy ’38, ktorá sústreďovala predovšetkým surrealistických umelcov, vnímateľ textu sa môže dotknúť bohémskeho prostredia literátov a umelcov v časoch, keď sa slovenská literatúra dostávala na úroveň svetovej. Reisel sa drží svojho presvedčenia a dotýka sa ľudí, ktorí ho formovali, boli mu priateľmi, neodpúšťa si však ani kritický náhľad. Z veľvyslaneckého pôsobenia v Paríži autentizuje povojnovú atmosféru, zachytáva spomienky na stretnutia s predstaviteľmi francúzskeho surrealizmu. Autobiografia Vidím všetky dni je životopisom Reisela – básnika, prekladateľa. Jeho rozprávanie končí nedopísanou kapitolou a návratom z Paríža v roku 1949 do atmosféry tzv. buržoázneho nacionalizmu. Nezatvára oči pred svojimi umeleckými zlyhaniami a odkrýva aj povahové črty. Spomienky dokladá básňami, zároveň sa autobiografia stáva časovým sprievodcom autorovej tvorby, zachovávajúc si pečať literárnosti s dávkou majestátnosti a povznesenosti.
Meno Agnesy Buřilovej pravdepodobne nerezonuje tak ako meno Hildy Múdrej, ale priaznivcom najestetickejšieho športu – krasokorčuľovania – určite nie je neznáme. Jej biografiu s názvom Ľad je magnet (Perfekt) napísala Elena Smolinská. Titul vznikol za pomerne kurióznych okolností, ako dôsledok vzťahu trénerky a žiačky na kurzoch krasokorčuľovania dospelých. Kniha má dve kompozičné línie. Hlavnú, ktorá rozpráva príbeh A. Buřilovej od detstva až po súčasnosť, a vedľajšiu, predstavujúcu rozprávanie E. Smolinskej s reportážnym nádychom, v ktorom opisuje hodiny na ľade, pričom sa snaží vytvoriť obraz trénerky cez osobnú skúsenosť. Druhá dejová línia, ktorá má oveľa menší priestor, pokrivkáva. Miestami vyvoláva dojem špecifickej infantilnosti. Naopak, životná cesta A. Buřilovej je zaujímavým kariérnym, ale aj osobným príbehom krasokorčuliarky v športových dvojiciach, ako aj mimoriadne úspešnej trénerky, ktorá trénovala posledného slovenského olympijského medailistu Jozefa Sabovčíka. Spoveď vyznieva veľmi priamo, úprimne, bez akéhokoľvek pátosu či hranej nostalgie, čo je zrkadlením samotnej osobnosti. Na pozadí životného rozprávania sa však odvíja aj faktografický príbeh začiatkov slovenského krasokorčuľovania, jeho historických úspechov, ako aj postupný úpadok a dnešná stagnácia.
Štefan Krčméry sa svojím polyhistorickým poznaním a životným osudom stal inšpiračným zdrojom a zároveň ústrednou postavou románu Antona Baláža Povedz slovo čisté (Literárne informačné centrum). Dej románu sa odohráva v období komunistického režimu v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, ktoré boli charakteristické vykonštruovanými súdnymi procesmi a perzekúciami takmer všetkých spoločenských vrstiev. Na tomto pozadí autor rekonštruuje mikrosvet Š. Krčméryho, ktorý sa v posledných rokoch života vyrovnáva s vážnou duševnou chorobou v psychiatrickej liečebni Philippa Pinella. Prostredníctvom denníkových zápisov mladej izbovej lekárky zachytáva život básnika, ktorý navzdory chorobe píše, cíti a svojím vedecko-duchovným poznaním fascinuje a priťahuje. Paralelne s hlavnou dejovou líniou autor rozvíja príbeh mladého osemnásťročného Jakuba, ktorý prichádza študovať literárnu vedu na filozofickú fakultu do Bratislavy. V istom momente sa obe dejové línie spoja. Baláž vytvoril mohutný príbeh plný reálnych postáv a minipríbehov. Predstavil svet literárneho intelektuálneho prostredia či literárnej tvorby. Vo faktografických častiach odviedol precíznu a citlivú prácu s archívnymi materiálmi. Hutný román v závere dopĺňa dokumentárna príloha, ktorá ozrejmuje viaceré fakty románu. Osobitým faktografickým uchopením sa Balážovi podarilo vytvoriť literárnu rekonštrukciu posledných rokov jednej z najvýraznejších osobností prvej polovice 20. storočia.
Bratislavský obchodník (Perfekt) vťahuje čitateľa do vzmáhajúceho sa Prešporku 20. – 30. rokov minulého storočia. Ľubomír Horník sa pri písaní inšpiroval rodinným denníkom starého otca Štefana Brezányiho. Román ponúka viacero rovín čítania. Na jednej strane zaznamenal rodinnú históriu, ktorej predstaviteľom je bratislavský obchodník, túto líniu obohatil o fiktívny kriminálny príbeh, na druhej strane môžeme sledovať príbeh Bratislavy, ktorá sa po prvej svetovej vojne mení na moderné kozmopolitné mesto. Š. Brezányi, sirota, si vďaka obchodníckemu talentu a túžbe realizovať svoje sny otvorí obchodík s koloniálnym tovarom v okrajovej štvrti vinárov, robotníkov a železničiarov na Jaskovom rade. Práve k tomuto miestu sa viaže väčšina rozprávania, zachytáva každodenný život obchodníka v stretnutiach so zákazníkmi, veľkopodnikateľmi a továrnikmi, ale aj intenzívny rodinný život. Živým rozprávaním kriesi starý Prešporok a priamo pred očami čitateľa sa vynárajú Bratislavčanom známe miesta Kalvárie, Michalskej brány, dnes už neexistujúcej Vydrice, ale aj novovznikajúce miesta s rozmáhajúcimi sa službami, podnikmi rozrastajúcej sa Bratislavy so svojím kultúrno-spoločenským, ale aj sociálnym koloritom.
Práve hodnoverné zobrazenie dodáva Horníkovmu rozprávaniu ten správny kolorit. Napriek prelínaniu žánrov a postupov pri koncipovaní románu sa autorovi podarilo napísať dobový román s prvkami autobiografie (nevyhol sa však idealizácii ústrednej postavy), v ktorom hybnú silu zastáva ambiciózna postava, ktorej významne sekunduje tlkot Bratislavy 20. – 30. rokov.
150. výročie narodenia politika Vavra Šrobára vyvolalo reakciu na strane spisovateľa Ľubomíra Olacha v románovom príbehu Vavro Šrobár – osudové prevraty 1918 – 1944 – 1948 (Marenčin PT). Ťažisko trojdielneho románu predstavuje obdobie rokov, počas ktorých zohral V. Šrobár v našich dejinách aktívnu úlohu. V samotnom autorovi koluje „štipka“ šrobárovskej krvi, keďže jeho stará mama bola politikovou neterou a matka krstnou dcérou. Pri písaní vychádzal z osobnej fascinácie touto osobnosťou a zároveň z rodinných spomienok, ako aj z rozprávania publicistu a diplomata Vladimíra Žabkaya. Autor si na vyrozprávanie príbehu zvolil štylizované rozprávanie samotného Šrobára, udalosti predostiera z pohľadu politika, čím sa vytráca objektivita. Tú sa autor snaží vyvažovať otázkami netere Eleonóry, ktorá v príbehu často diskutuje so strýkom o prelomových dejinných súvislostiach. Tento dialóg viac či menej tvorí kostru príbehu, pôsobí však schematicky, miestami didakticky, potláča románovú výstavbu a retarduje príbeh na úroveň interpretácie dejinných a životných okolností očami postavy. Slabší románový príbeh však vyvažuje historická, faktografická zložka, ktorá detailne zachytáva zložité okamihy utvárajúcich sa slovenských dejín prvej polovice 20. storočia.
Niekedy sa môže zdať, že slovenské národné dejiny sú koncentrované predovšetkým na pár zvučných mien. O tom, že to tak nie je, sa snaží presvedčiť kolektívna monografia historikov autorského kolektívu v zložení Ján Golian, Rastislav Molda, René Škandík a Roland Valko s názvom [ne]známe príbehy a podtitulom Osem zabudnutých osobností 19. a 20. storočia (Society for Human studies). Podrobne sa venujú osobnostiam, ako boli Mikuláš Dohnány, ktorý bol považovaný za najtalentovanejšieho štúrovského básnika, básnik a vydavateľ Andrej Trúchly Sitniansky, hudobný skladateľ Ľudovít Vansa, tlačiar Jozef Gašparík Leštinský, konštruktér Ján Hlavaj, polyhistor Karol Anton Medvecký, ekonóm Karol Markovič, riaditeľ závodov Eduard Hrnčirík. Autori sa nesústredia len na biografiu, ale zameriavajú sa aj na dobové reálie a interpretujú historické súvislosti pomocou zdrojových dokumentov. Jednotlivé portréty majú podobu odbornej vedeckej štúdie, z tohto pohľadu sú určené skôr odbornej verejnosti, čomu zodpovedá aj samotný štýl, aj keď istá popularizačná tendencia je prítomná.
Dobrý rozhovor preniká k duši
Na rozhovore sa podieľajú najčastejšie dvaja, kniha rozhovorov je spoločným dielom, vyžaduje si nielen príťažlivého respondenta, ktorý je dominantný, ale aj fundovaného pýtajúceho sa. Tieto kritériá bez výhrad spĺňa publikácia Alberta Marenčina Košický pustovník (Marenčin PT), ktorá okrem formálnych požiadaviek napĺňa aj tie vizuálne. V knihe rozhovorov sa stretli názorovo blízki ľudia: Albert Marenčin, vtedajší pracovník Slovenskej národnej galérie so zákazom publikovania, a Július Jakoby, košický výtvarník, ktorý s výnimkou raného detstva a ročného študijného pobytu v Budapešti nikdy neopustil rodné Košice. Marenčin veľmi priateľským až dôverným kultivovaným spôsobom kladie otázky, ktoré sa dotýkajú udalostí a prostredia, ktoré formovalo na jednej strane Jakobyho ako človeka, na druhej strane Jakobyho ako osobitého jedinečného výtvarného umelca, prirovnávaného k Marcovi Chagallovi.
Dialóg sa dotýka Jakobyho detstva, udalosti, keď ako trojročný ochrnul na jednu ruku počas plavby do Ameriky, študentských rokov, maliarskych vzorov a samotného procesu tvorby. Rozhovorom Jakoby definuje svoju jedinečnú výtvarnú filozofiu, podmienenú košickým prostredím. Publikácia je rovnako zrkadlením košickej moderny, ktorá zaujímala špecifické postavenie v rámci slovenskej výtvarnej scény. Spojenie Marenčin – Jakoby funguje, kniha dýcha dobovou umelecko-estetickou atmosférou, pričom sa podarilo vytvoriť komplexný, veľmi vkusný portrét umelca.
Profesor Ján Letz je slovenský filozof, pôvodca experienciálno-evolučnej a kreačno-evolučnej filozofie. Kniha Rozhovory s profesorom Jánom Letzom s podtitulom V zrkadlení jeho života a myslenia (Post Scriptum) je súborom 23 rozhovorov vznikajúcich v rozpätí rokov 1991 až 2016, vychádza pri príležitosti životného jubilea 80 rokov. Pri viacerých príležitostiach sa s profesorom rozprávali redaktori, priatelia či spolupracovníci. Z tematického hľadiska ich možno rozdeliť do dvoch skupín: osobnostné, ktoré sa orientujú na dielo a život a vedecko-pedagogické, sústreďujúce sa na jeho vedecké a pedagogické pôsobenie. Z tohto pohľadu ide o komplexné dielo, v ktorom je presne zaznamenané, kedy, pri akej príležitosti rozhovor vznikol. Sú jednoznačne zamerané na osobnosť Letza, nie je možné identifikovať komunikačného partnera. Dialógy sú naplnené hlbokým poznaním, duchovnom, súcnom, výraznou akademickosťou. V priereze zaznamenávajú vývin dvadsaťpäťročného filozofického myslenia a sú predovšetkým sumárom, bilanciou vedeckého myslenia.
Dvadsaťpäťročné jubileum samostatného Slovenska využili novinári Tomáš Gális a Marián Leško, ktorí prostredníctvom rozhovorov prinášajú ucelený pohľad na politické dianie po rozpade Českej a Slovenskej federatívnej republiky v knihe Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej (Vydavateľstvo Premedia). Chudák každý, čo po nich bude tú káru ťahať ďalej je ironickým konštatovaním a zároveň odkazom na zaSVÄTEnú trojicu viacnásobných premiérov MEČIAR – DZURINDA – FICO. Spoločným zámerom oboch autorov nie je prezentovať úspešný príbeh mladej stredoeurópskej krajiny, ale poukázať na všetky podoby zlyhania politických špičiek pri budovaní štátu. Žáner rozhovoru obom tvorcom poskytuje unikátny priestor na energické vyrozprávanie slovenského príbehu od počiatku 90. rokov po súčasnosť. Aj keď sa hlavná línia drží predovšetkým trojice premiérov, ich vládnutie je zasadené do širšieho politického kontextu, nevynechajúc žiadnu relevantnú postavu (venujú sa aj dvojročnému vládnutiu Ivety Radičovej) či stranu, ktorá zasiahla do politického diania v priebehu jeho 25-ročnej existencie. Komplexnosť, celistvosť a hĺbka sa rozhovorom nedá uprieť. Zároveň pomocou perspektívnych a retrospektívnych konektorov porovnávajú premiérov a ich vlády, upriamujúc pozornosť na ich spoločné črty a odlišnosti. Kniha Chudák ten, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej je trpkým čítaním so zvláštnou pachuťou.
Rozhovory s luteránmi (Marenčin PT) publicistky Ivany Havranovej predstavujú sériu 12 rozhovorov so zaujímavým zložením z osobností verejného, kultúrno-spoločenského a mediálneho života, ktoré spája luteránska konfesia (Simona Bubánová, Deana Jakubisková, František Kovár, Tomáš Krčméry, Alexandra Kusá, Janko Lehotský, Hanka Lasicová, Fedor Malík, Vladimír Petrík, Jakub Pavlús, Iveta Radičová, Anna Šikulová). Úvodné slovo autorka ponúkla synovi teológovi Michalovi Havranovi, ktorý v úvahovom texte priamo postuloval problémy, ktoré „kvária“ slovenských evanjelikov. Záver prenechala teológovi Ondrejovi Prostredníkovi. Samotné rozhovory sú krátke, spája ich základná premisa, čo v súčasnosti znamená byť luteránom. Havranová sa však pýta pomerne jednoducho, otázky sú málo otvorené, čím sa vzďaľuje hlbším úvahám, ktoré si takto štylizovaná otázka žiada. Z predstavených rozhovorov je viditeľné, že je stále pomerne zložité verejne hovoriť o intimite prežívania a žitia viery. To všetko sa odráža aj na dialógoch, ktoré smerujú len po povrchu, chýba im potrebná hĺbka, ktorá by čitateľsky rezonovala a nútila k intenzívnejšiemu prežitiu percipienta, a tak pomerne jasne formulovaná otázka zostáva len v rovine bežného rozhovoru, čo je najväčším nedostatkom publikácie, ktorá mala určite väčšie ašpirácie.
Ján Štrasser sa od roku 2005 kontinuálne venuje knižným rozhovorom s osobnosťami slovenskej kultúry. Tentoraz sa centrom autorovho záujmu stáva dielo ducha – kniha. V knihe rozhovorov Osem vytrvalých (Literárne informačné centrum) s podtitulom Rozhovory s knižnými vydavateľmi pátra po odpovediach na otázky: Kto zohľadňuje, ktorá z kníh je hodná vydania? Aká je jej cesta k čitateľovi? Ako vydávanie kníh ovplyvňuje, formuje slovenskú literárnu scénu? Odpovede hľadá v rozhovoroch s ôsmimi slovenskými vydavateľmi. Štrasserov výber nie je mimovoľný, vychádza z troch kritérií: história vydavateľstva, kvalita literatúry a vydávanie pôvodnej slovenskej tvorby. Autor však nijakým spôsobom nemaskuje svoj osobný vzťah k jednotlivým vydavateľom, a tým aj svoju voľbu. Kniha Osem vytrvalých predstavuje Kolomana Kertésza Bagalu (KK Bagala), Juraja Hegera (Vydavateľstvo Slovart), Petra Chalupu (Petrus), Alberta Marenčina ml. (Marenčin PT), Vladimíra Michala (Artforum), Petra Milčáka (Modrý Peter), Olega Pastiera (F. R. & G.) a Lászla Szigetiho (Kalligram). Autor predstavuje životnú filozofiu vybraných vydavateľov, ktorá predurčuje aj tú vydavateľskú, pričom každému z nich ponúka rovnaký, pomerne rozsiahly priestor. Rozhovory nie sú len osobným rozprávaním, na ich pozadí vzniká obraz kultúrno-spoločenských zmien v 20. a 21. storočí, priam núkajúci ďalšiu rovinu čítania. Štrasser štruktúru otázok varíruje len minimálne. Napriek tomu s každým rozhovorom vzniká ucelený profil osobnosti vydavateľa. Ako priateľ nemusí dodržiavať štandardný odstup od respondentov, rozhovory vyznievajú uvoľnene a nenútene, udržujú si svoju dynamickosť. Nebojí sa pýtať na kontroverzné vydania (ako v prípade knihy Mikuláša Černáka Prečo som prelomil mlčanie vydavateľstva Marenčin PT), rovnako neobchádza pálčivé existenčné problémy súvisiace s vydávaním kníh, konkurenčné vzťahy či obchodné praktiky predajcov a kníhkupcov. Často v otázke formuluje svoj postoj, nevyhýba sa sarkazmu, dovoľuje mu to jednak osobné priateľstvo, orientácia v knižnom svete, ako aj vlastná autorská skúsenosť s publikačnou činnosťou. Na škodu je len, že autor neoslovil žiadneho vydavateľa detskej literatúry, ktorý chýba do skladačky slovenského vydavateľského chlebíka.
Mal som (vždy) šťastie 2 (Perfekt) je voľným pokračovaním knihy Mal som (vždy) šťastie spoluautorskej dvojice Eva Bacigalová a Ján Riapoš. Prostredníctvom rozhovoru predstavujú desať partnerov v dialógu, ktorých na prvý pohľad nič nespája (Eva Bacigalová, Marián Kamien, Hilda Múdra, Ladislav Bočkor, Alena Kánová, Robo Opatovský, Tomáš Masaryk, Radovan Kaufman, Martin Barbierik, Imrich Béreš) a ktorí nie sú mediálne známi. Za desiatimi životnými príbehmi sa však skrývajú osudy, ktoré dokázali vzdorovať úrazom, nepriaznivým životným okolnostiam, osobným tragédiám. Rozhovory sa nesú v pozitívnom duchu, predstavujú inšpiračný náboj, ako aktívne odolávať rôznym životným údelom, dosiahnuť osobnú harmóniu a pocit šťastia. Prerozprávajú drobný životný príbeh, ktorý má síce emocionálny náboj, ale nemanipuluje s čitateľovými citmi. Každý dialogický partner je v úvode predstavený autormi stručnou vizitkou. Otázky sú kladené tak, aby kopírovali životnú cestu. Samotný rozhovor je členený do krátkych tematických celkov, ktoré uvádza výstižný titulok. Výsledkom je kniha, ktorá nezasiahne, ale osloví.
Denník – vlastný uhol pohľadu
Rok 1968 sa stal symbolom dúfania, viery v zmenu, ale aj symbolom pochovaných nádejí a zrady, ktorej dôsledky trvali ďalších dvadsať rokov. Publikácia 1968 – Polčas rozpadu komunistického režimu s podnázvom Denník novinára (Marenčin PT) vyšla pri príležitosti päťdesiateho jubilea od udalostí roku ’68. Denníkové záznamy publicistu Juraja Alnera zrkadlia rozpätie rokov 1963 až 1968, reflektujú udalosti z pozície, z akej ich zaznamenal samotný autor, a v odozvách dobovej zahraničnej tlače (Times, Le Monde, Economist, Daily Telegraph, Deutsche Welle). Alner pracuje s citátmi a faktami, predovšetkým z cudzozemských denníkov. Tie neboli nikdy publikované a informovali o dianí v Československu a vyvažujú, dopĺňajú osobné denníkové zápisy, útržky textov, ktoré publikoval v 60. rokoch na Slovensku. V úvode knihy sa nachádza kalendárium Vedomie súvislostí, ktoré stručným heslovitým záznamom sumarizuje dôležité dátumy a dáva ich do súvislosti s rokom ’68, resp. 60. rokmi. Jednotlivé zápisky sú chronologicky spracované, pretkávané úryvkami zo svetovej tlače a často doplnené komentárom, ktorý má vysvetľujúci charakter. Publikácia prezentuje precízne detailné zaznamenanie udalostí, ktoré ako mozaika tvoria obraz diania československej jari.
„Dejiny nepíšu (vždy) len víťazi!“ Juraj Špitzer nemohol lepšie definovať zápisy Alexandra Macha. Denníkové záznamy slovenského ľudáckeho politika a novinára Pred rozsudkom (Denníky 1945 – 1947) (Marenčin PT), ktorým pomohol na svet v tejto podobe Anton Baláž, zachytávajú Machov životný údel od 30. marca 1945 do 16. júla 1947. Zápisky formuluje ako listy na rozlúčku, v ktorých sa lúči s rodinou – manželkou a deťmi, ako aj so svetom. Ich najväčšia časť pochádza z tzv. Čierneho zošita a ďalší zdroj predstavuje zošit, v ktorom sú vedené záznamy zo súdu. Predstavujú takmer každodenné záznamy reflektujúce osobné myšlienky, vyznania, postrehy a opisy človeka očakávajúceho rozsudok smrti. Najčastejšie myšlienky smerujú k rodine, vypisuje si citáty a hodnotenia kníh, ktoré prečítal a sú mu veľkou útechou, rovnako ako kresťanská viera, poznámkuje dianie vo väznici, rozsudky a výsluchy. V myšlienkach, ktoré Mach venuje rodine, sa jej snaží na diaľku dodávať silu a zároveň jednotlivých členov (najmä manželku) usmerňuje ako a čo má podnikať. Vyjadruje sa aj k svojim politickým rozhodnutiam, viackrát sa vracia k svojej úlohe, ktorú zohral v súvislosti s transportmi slovenského židovského obyvateľstva. Obsiahle denníkové záznamy sú sprevádzané veľkým množstvom vysvetliviek, ktoré ozrejmujú najmä v denníku uvádzané osoby, resp. uvádzajú do kontextu spomínané udalosti. Denníky A. Macha sú aj po viac ako sedemdesiatich rokoch čítaním, ktoré núti čitateľa k formulovaniu vlastného postoja vo vzťahu k vojnovému slovenskému štátu.
Julo Rybák V prvom roku nového tisícročia (G-Ateliér) voľne nadväzuje na svoje predchádzajúce tituly. Denníkové záznamy zachytávajú myšlienkové pochody, pocity a prežívania od januára do decembra prvého roka nového tisícročia. Publikácia je venovaná Milanovi Rúfusovi k nedožitým 90. narodeninám. Zápisky majú silné emocionálne, duchovné a intímne zafarbenie, často sa dotýkajú osobností kultúrno-literárneho priestoru. Sú sprevádzané úryvkami básní, osobnými polemikami s literárnymi recenziami, niektoré majú podobu výrokov. Časté sú duchovné odkazy na konvertitu Pavla Straussa a Milana Rúfusa. Publikácia si však vyžaduje veľmi špecifický okruh čitateľov, mnohokrát nie je možné denníkovému záznamu porozumieť, chýbajú širšie súvislosti, zápisky majú statický charakter a preniknutie čitateľa do textu ako celku je pomerne zložité.
A iné...
Jednou z mála publikácií, ktoré sa nevenujú slovenskému historicko-kultúrno-spoločenskému prostrediu, je publikácia zahraničnopolitického novinára Leopolda Moravčíka Čína na konci Dlhého pochodu (Perfekt). Leitmotívom knihy je búrlivá zmena, veľká premena, ktorou si najľudnatejšia krajina sveta prešla za posledných štyridsať rokov. Čínska civilizácia je jedinou na našej planéte, ktorá sa vyvíja nepretržite, zažila obdobia rozkvetu a úpadku. Príbeh, ktorý sleduje autor, je príbehom polstoročnej premeny zaostalej, agrárnej krajiny na modernú, vysoko produktívnu veľmoc, ktorá sa aktuálne drží na druhom mieste hospodárskeho rebríčka so snahou v čo najkratšom čase sa prepracovať na prvé miesto. Autor prostredníctvom historických súvislostí, ktoré prezentuje cez významné kultúrno-historické pamiatky, sociologických sond, osobných zážitkov z troch pobytov v Číne ponúka čitateľovi komplexný plastický pohľad na Čínsku ľudovodemokratickú republiku. Veľkú časť venoval ženským predstaviteľkám, ktoré „spoza závesu“ formovali Čínu. Nezabúda ani na slovensko-čínske vzťahy cez postavu významného architekta slovenského pôvodu Ladislava Hudeca a nevyhýba sa ani formulovaniu prognóz o ďalšom vývoji a smerovaní krajiny, pred čím si ostatný svet zatvára oči. Kompozične v úvode každej kapitoly prináša krátku anotáciu alebo výrok, ktoré naznačujú, o čom bude autor písať v nasledujúcej časti. Moravčík poňal publikáciu veľmi moderne, má populárno-náučný, zážitkový charakter, miestami s reportážnymi prvkami.
V súčasnosti azda najpopulárnejší autor literatúry faktu Ladislav Švihran ani v roku 2017 nezostal nečinným. Kniha Absurdity dejín (Perfekt) ponúka neznáme podrobnosti o známych historických udalostiach. Vo viac ako 180 krátkych textoch zaznamenáva minipríbehy od najstarších starogréckych príbehov až po príbehy z novovekých dejín. Jednoducho neuveríš! Tak ako v každodennom živote zohrávajú svoju úlohu náhody, nepredvídateľné udalosti či absurdné informácie, tak sa nevyhýbajú ani dejinám, panovníkom, prezidentom, vedcom, filozofom a spisovateľom. Podstatná časť z nich je venovaná novodobým udalostiam z novodobých dejín. Publikácia je rozdelená do ôsmich častí v závislosti od osobnosti alebo tematiky udalosti. Vedľa seba sa tak ocitajú paradoxy. Prezieravý Reinhard Heydrich neprezieravo zahynul po atentáte Gabčíka a Kubiša, prototyp árijskej rasy, vysoký, modrooký blondiak oproti realite najvyšších predstaviteľov nacistického Nemecka. Babička, národná kniha Čechov, za ktorú dostala Božena Němcová nižší honorár ako sadzač. Eiffelova veža, jedna z najpopulárnejších atrakcií Paríža, bola v dobe svojho vzniku označovaná za obludu. Kopernik za objav heliocentrickej sústavy zostal tristo rokov v nemilosti Katolíckej cirkvi. Zarážajúca náhoda, sekretárka prezidenta Lincolna sa volala Kennedyová a odrádzala prezidenta od návštevy divadla. Na druhej strane sekretárka prezidenta Kennedyho sa volala Lincolnová a rovnako odhovárala prezidenta od návštevy Dallasu. Obaja zomreli v piatok na následky atentátu. Švihranovi sa v knihe Absurdity dejín podarilo zozbierať mnoho podobných príhod, ktoré svojím absurdným vyvrcholením vyplazujú jazyk dejinám, treba však podotknúť, že niektoré viac a iné menej.
Útla cestopisná kniha Miroslava Demáka Takmer niečo s podtitulom Medzi nami a dejinami (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je vyskladaná z príbehov z ciest a miest. Snahou autora je nachádzať vzájomné súvislosti a drobné kultúrne spojenia medzi Európou severu a juhu či Európou východu a západu. Do rozprávania zapája vlastné poznatky o miestach, drobné príbehy, legendy viažuce sa k historickým postavám, svätým, pamiatkam. Opisuje stretnutia s priateľmi a otázkami skúša pozornosť čitateľa. Autor sa vyžíva v hľadaní a odkrývaní drobných súvislostí, miestami však má tendenciu hrať sa na Indianu Jonesa, čo môže vyvolávať úsmev na perách.
Život každého človeka ovplyvňujú ľudia, z niektorých sa stávajú priatelia, ktorí sa navždy zapíšu do života. V knihe Stretnutia – posledná cigareta (Marenčin PT) sa symbolicky lúči Ivana Havranová s priateľmi, ktorí boli v istej etape života jej súčasťou. 24 posledných stretnutí s osobami-osobnosťami, ktoré zažiarili, opísaných s nehranou nostalgiou a citom. V úvode autorka každú z nich uvedie, vysvetlí svoj vzťah k nej a oživí svoje najintenzívnejšie spomienky, následne opíše posledné stretnutie. Rozlúčky sú krátke, môžu sa javiť ako povrchné, ale v konečnom výsledku predstavujú úprimnú snahu o verejné lúčenie sa.
Ivan Szabó má podrobné skúsenosti s literatúrou faktu, ktoré aj tentoraz využil. Vybral, upravil a napísal príbehy zo starých zápisníc mesta Bratislavy Ovidia Fausta pod názvom Príbehy zo starej Bratislavy (Perfekt). Príbehy prinášajú kúsok z bratislavskej histórie minulého storočia, ktorá je známa už iba z archívnych záznamov. Kratšie príbehy sa dotýkajú konkrétnych miest, postáv ako kat, bosorka, alchymista, pisár. Do faktografických údajov sú vpletené rozprávania a starobylé pamiatky (Dóm sv. Martina, Stará radnica, Michalská brána, Bratislavský hrad, kalvária), ktoré autenticky dotvárajú dobový kolorit.
Z esejistickej tvorby najviac zarezonovalo trojzväzkové dielo prozaika a esejistu Pavla Straussa Mozaika nádeje / Ecce homo / Tesná brána 1948 // 1950 (G-Ateliér). Pred viac ako polstoročím prostredníctvom esejí zachytil svoju konverziu, kde sa ako konvertita vyslovil k milosti Božej, ktorá ho priviedla na cestu viery a poznania. Hľadá odpovede k otázkam pravdy, rovnako formuluje názory na náboženstvo. Vykladá slová svätých, obhajuje konvertitov. Súbor obsahuje duchovné i svetské témy. Polemizuje s Nietzschem, venuje sa literárnym témam, sledujúc Franza Werfela a Alfreda Fuchsa, ktorí sa k viere približovali a spočinuli v nej. V poslednej časti sa nachádzajú prevažne listy, denníkové záznamy a úvahy o sebe, v ktorých sa ozýva silný kresťanský humanizmus. Súbor esejí má ambíciu čiastkovo obsiahnuť mysliteľskú a literárnu tvorbu z rokov 1948 až 1950. Pôvodným povolaním lekár P. Strauss chcel prostredníctvom literárnej tvorby liečiť dušu formujúceho sa moderného človeka.
Na záver
Väčšina diel literatúry faktu v minulom roku mala ambíciu zažiariť, najmä v súvislosti s viacerými výročiami, mnohé z nich však len zablikali. Akoby jednotliví autori písali pre seba, svoje uspokojenie či z dlhej chvíle. Chýbala publikácia, ktorá by vynikala nielen témou a jej uchopením, ale aj značnou dávkou espritu, ktorý by zanechal v čitateľovi autentický pocit z čítania či aspoň tajomný nepokoj alebo zmätok v mysli.
Chýbala kráľovná literatúry – dobrá esejistická tvorba, z biografie zaujala najmä novátorským uchopením témy Dana Podracká a Peter Jašek so svojou viditeľnou snahou o objektívny prístup. Z rozhovorov oslovil najviac estetickým nádychom Košický pustovník a, pravdepodobne, vďaka svojmu zrozumiteľnému, jednoduchému a výrazne populárnemu štýlu a tematike zaujme Ladislav Švihran. Tematicky sa vydarila aj publikácia Leopolda Moravčíka, ktorý z pohľadu Slováka opísal krajinu draka a priblížil ju slovenským čitateľom. Rok 2018 bude opäť patriť k rokom významných výročí najmä v kontexte slovenských a československých dejín. Ako naň zareaguje literatúra faktu a esejistika, môžeme len očakávať a dúfať, že odozvy v porovnaní s rokom 2017 budú nielen kvantitatívne honosnejšie, ale aj a najmä kvalitatívne vyššie.
Jana Kičura Sokolová
