Spomienky v knihách sú rozprávaním o individuálnych ľudských osudoch, do ktorých často až absurdne a nečakane zasahujú dejinné udalosti 20. storočia.


Rozsiahla kniha Ľudmily Peterajovej s jednoduchým názvom Pamäti (Petrus 2011) odkrýva životný príbeh jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej výtvarnej kritiky. Memoárové rozprávanie postupuje chronologicky od detstva a obdobia 2. svetovej vojny cez najťažšie roky v kapitole Pohľad do tmy – Inferno, prelomový rok 1953 a postupne prechádza jednotlivými desaťročiami až po dnešné dni. Treba zdôrazniť, že autorka memoárov sleduje v prvom rade svoju profesionálnu dráhu historičky umenia, dlhoročné pôsobenie v SNG v Bratislave a taktiež svoju rolu pedagóga dejín umenia.

Od detstva chcela byť spisovateľkou a  zároveň prejavovala výtvarné nadanie. Oboje ju lákalo, preto nakoniec obe oblasti prepojila v podobe písania o maliarstve. Zapísala sa na Filozofickú fakultu dnešnej Univerzity Komenského a naplno sa pohrúžila do štúdia filozofie, umenovedy a cudzích jazykov. Vydala sa za divadelného kritika Mórica Mittelmanna-Dedinského, no krátko po svadbe utŕžila od života ranu pod pás, keď sa z  nepochopiteľných dôvodov dostala do absurdných káuz. Z toho vyplývalo zatknutie a pobyt vo väzení v  Ruzyni. Otvorene sa rozpomína na hrôzostrašnú etapu plnú neistôt a napätia. Spomína však aj na ľudí, ktorí počas mizérie stalinského režimu stáli pri nej a nezištne jej pomáhali. Pamäti poskytujú osobné svedectvo o výtvarnom a kultúrno-spoločenskom dianí u nás i vo svete. Autorka sa poznala s poprednými slovenskými, českými i svetovými umelcami a teoretikmi, aj vďaka výbornej znalosti talianskeho jazyka udržiavala živé kontakty s  talianskymi historikmi umenia. S obrovským zanietením propagovala slovenské umenie v zahraničí, či už na Bienále v Benátkach alebo v pozícii členky Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov. Okrem kurátorskej a galerijnej práce treba vyzdvihnúť jej pedagogickú činnosť na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. O búrlivom revolučnom čase a zmenách na pedagogických postoch sa zmieňuje samostatná kapitola VŠVU a zamatová čiže nežná revolúcia.

Ťažiskovými sú v  knihe momenty súvisiace s  výstavnou praxou v  domácom prostredí, no najmä aktivity týkajúce sa zahraničných ciest. Možno sa bude niektorým čitateľom zdať, že knihu zaťažuje častá deskripcia cestovateľských dojmov, prílišná opisnosť miest a  pamiatok, ktoré autorka viacnásobne počas svojej kariéry navštívila. Jej cestovateľské zážitky som si však pri čítaní vychutnávala, z Peterajovej písania cítiť vášeň človeka, čo nadovšetko miluje umenie a vie tieto zážitky aj pútavo artikulovať.