Ide o to, aby dielo žilo. Ako hovorí Sully Prudhomme, prvý nositeľ Nobelovej ceny za rok 1901, v básni Neznámym priateľom: „Len málo vezmite si z môjho umenia: // to, čo je blízke vám a vám znie ľubozvučne“. Týmito slovami uzatvára Viliam Turčány jeden zo svojich rozhovorov.
Vyznávači moderného, často pseudoumenia, sa usilujú presvedčiť čitateľov, že viazaný verš je už minulosťou. Aké bolo moje prekvapenie, keď jeden zo študentov slovenčiny na úvodnom seminári označil za svojho obľúbeného básnika Viliama Turčányho a zarecitoval naspamäť celú jeho báseň Jarky v kraji. V poslednom čísle nitrianskeho časopisu Litikon je jedna časť venovaná podrealizmu, ktorým Viliam Turčány a jeho spolužiaci na trnavskom gymnáziu tesne po skončení druhej svetovej vojny vstúpili do literatúry. Bola to reakcia na vyprázdnenie obsahu surrealizmu a na devalváciu tradičných ľudských a literárnych hodnôt. Renovácia tradičných foriem, etických i náboženských kvalít sa stala obranou i ochranou v poézii.
Vďaka rozsiahlej prekladateľskej aktivite (Dante, Michelangelo, trubadúri, Konštantín Filozof a mnohí ďalší) a teoretickým znalostiam i vedomostiam z literárnej histórie, platia o Turčánym slová Stanislava Šmatláka: „Turčány patrí k najvzdelanejším, a teda k najpoučenejším autorom, akých sme v dejinách našej poézie vôbec mali“. Jeho poznanie antiky, románskeho stredoveku a renesancie sa snúbi so znalosťou slovenskej poézie od Jána Hollého cez Hviezdoslava a Kraska k Novomeskému cez najintímnejšie zložky básnického textu, ako je eufónia, rým, rytmus, básnická obraznosť, kompozícia, až po sémantiku. Práve vďaka prepojeniu všetkých týchto zložiek, ktoré vo svojej poézii sústavne kultivuje, v prekladoch a teoretických prácach vytvoril košaté, neobyčajne kultivované dielo, ktoré je a bude jednou zo základných opôr slovenskej literatúry. A stále žije, napriek všetkému.
Viliam Turčány sa dožíva 24. februára deväťdesiat rokov. Vďaka za všetko, čo ste nás naučili, pán školiteľ.
Váš odkaz je pre nás záväzný.
Anna Valcerová
