Vec komplikovaná

Vec tak komplikovaná, že obyčajný pubertálny človek ju nemôže chápať správne

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „...uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a bolo to pre mňa ako temné zjavenie.”

Čo je hranica, kedy človeka označíme za dospelého? Alebo by som sa mala skôr pýtať: „Kde je hranica?” Sú ľudia, ktorí zastávajú názor, že je to moment, kedy sa vám rúca celý svet, ale vy sa nemôžete zastaviť. Iní tvrdia, že kým vidíte svet ružový, ste dieťa a máte pred sebou dlhú cestu dospievania. A možno je to práve to precitnutie, kedy máte pocit, že viete všetko a svet vám leží pri nohách. Možno jedine vtedy ste naozajstný pesimistický dospelý človek. Ktovie, možno to je naopak ten moment, keď si uvedomíte, že motto tejto eseje je s najväčšou pravdepodobnosťou pravdivé.

Kým nezačnete dospievať, jediné, čo si prajete, je dospieť. Keď začnete dospievať, jediné čo si prajete, je prestať. Vo vašom živote nastane moment, asi keď budete mať dvadsaťdva rokov, keď v obyčajnú stredu popoludní, po vašom obligátnom nákupe potravín, budete sedieť v aute, pozerajúc sa na partičku trinásťročných faganov, ako sa prechádzajú po parkovisku a nahlas si spievajú pesničku, ktorá bude aktuálne v móde. A v ten moment si spomeniete na slová každého dospelého človeka. „Ty buď rada, že si ešte malá. Raz, keď začneš dospievať, pochopíš, že cesty späť už niet.” A náhle sa budete cítiť staro. Ale stále nie dospelo. Niekde hlboko v duši, možno si to najprv ani neuvedomíte, vo vás skrsne otázka, čo musíte urobiť preto, aby ste sa cítili dospelo.

Dospelí ľudia majú odpustené, že sú nepríjemní, pretože ich život je ťažký. Toto vám povie každý dospelák, ktorý svoj život vníma ako komplikovaný. A keď vyrastiete, budete si myslieť, že aj pre vás je v poriadku byť nepríjemný. Nie je to ani tak vaša vina, ako vina zvrátených ideálov a štandardov tejto spoločnosti, v ktorej sa napriek neustálej manifestácii nápadov, ktoré by mali situáciu zlepšiť, nezmenilo absolútne nič. Tak vychovávame deti v domnienke, že čím horšie sa k sebe správame, tým dospelejšími sme.

Keď som sa naposledy cítila dospelo, stála som pred bránou mojej novej školy, pozerajúc sa na tú budovu, akoby skrývala v sebe odpovede na všetky moje otázky. Paradoxne, nech som mala pocit akejkoľvek dospelosti, mala som drobnú dušičku, ktorá sa len zúfalo snažila vyrovnať môjmu odhodlaniu byť „veľkou”.

Rok dozadu som si myslela, že viem všetko. Mám život naplánovaný, zorganizovaný a nie je nič na svete, čo by ma mohlo prekvapiť. Za tristo šesťdesiatpäť dní som si uvedomila, že som bola naivná a naozaj som videla svet cez ružové okuliare. A o rok si zas poviem, že môj názor na svet bol naivný. Hypoteticky, práve o tom je dospelosť. Neustále ľutujete, aký názor ste zastávali predtým v presvedčení, že ten, čo zastávate teraz, sa vám už nebude zdať taký zúfalý. V tomto prípade som plnohodnotný dospelák.

Občas sa pozriem na všetky tie ľudské bytosti rozmýšľajúc, ako sme sa dostali tam, kde sme teraz. Prečo sú dospelí pesimisti? Kde v celom tom komplikovanom procese dospievania zabudneme byť na seba milí? Autor myšlienky mal pravdu. Čím horší ste na ostatných, tým viac dospelí ste. To je ideológia, ktorú vidia mnohí ako jediný spôsob získania rešpektu. A preto sa podkopávame, ničíme a hľadáme akýkoľvek spôsob ako urobiť zle ostatým. A na sklonku života začneme ľutovať naše zlé skutky. Keď nás už čerti za nohy ťahajú do pekla, príde moment osvietenia a pokúsime sa, napriek tomu ako sme sa správali k ostatným celý život, došplhať do neba.

Osoba, ktorá myšlienku vyslovila, tvrdila, že bola na seba pyšná. Prečo práve pyšná? Zo všetkých pocitov pýcha? Nechcem ju obviniť a, možno trocha odvážne, označiť za hlúpu, ale naozaj dospela do bodu, kde sa bez štipky hanby pýši poznaním, že ublížiť ostatným pre vlastné dobro je v poriadku? Toto sa mohla naučiť len od dospelých. Chyba teda ani nespočíva v dospievaní. My schopnosť byť na seba milí nestratíme, ale spoločnosť nás učí, že mať v sebe ľudskosť, je detinské.

Pre niekoho bude spôsob, akým som poňala túto myšlienkou osvietením. Na druhej strane mnohí to možno prijmú ako hlúpy detinský názor na vec tak komplikovanú, že obyčajný pubertálny človek ju nemôže chápať správne. Bolo by namieste opýtať sa, či vôbec existuje správne ponímanie tohto filozofického javu.

Kým som písala túto esej, hlavou sa mi prehnalo priveľa myšlienok, ktoré som chcela sformulovať do zmysluplných viet. V závere, keď som si prečítala každú jednu, som si uvedomila, že som vo svojej hlbokej podstate len pohŕdala dospelými, ktorí za dospelosť považujú bezcharakternosť. Strašidelné na tom je, že je tu malinká pravdepodobnosť, že vyrastiem v rovnaké monštrum, aké teraz odsudzujem. Keď bojujete so zlom, je len tenká hranica medzi tým, kedy s monštrom ešte bojujete a momentom, kedy sa ním napokon stávate.

Esej hodnotí historička Lucia Kvasňovská:

Určiť presnú hranicu, kde detstvo končí a začína sa naozajstná dospelosť sa autorka pokúsila ohraničiť tým, ako zle sa k sebe ľudia chovajú a najmä kedy sa to začne brať ako normálna súčasť života a dňa. Ako sama hovorí "Keď vyrastiete, budete si myslieť, že aj pre vás je v poriadku byť nepríjemný." Z môjho pohľadu ide o sviežo napísaný "diss" na myšlienku, že keď človek dosiahne určitý vek, teda sa stane oficiálne dospelým, znamená to, že už nemôže byť milý len tak. Dospelosť ide ruka v ruke s pesimizmom a s pohľadom na svet, ktorý predstavuje iba prúd nekončiacich povinností a starostí a akéhosi povolenia byť voči sebe krutý či pomstichtivý.

Text môže miestami pôsobiť takmer namyslene až surovo, ako keby autorka bola nahnevaná na celý dospelácky svet a nebrala do úvahy že tá bezcharakternosť, ktorú spomína, nie je vlastná každému dospelému človeku. Zjednodušenie situácií a charakterov je najjednoduchšia varianta nazerania na svet. Tak, ako nič nie je iba biele, alebo čierne, prekročenie pomyselnej hranice dospelosti neznamená, že v ľuďoch sa vypne asertívnosť, citlivosť či obyčajná vľúdnosť. 

Text je z môjho pohľadu dobre plynúci celok, ktorý neoplýva zbytočnou detinskosťou, zanecháva však pocit trpkosti a nezvratnosti. 

Držím Evelyn palce, aby sa jej dospelosť neniesla iba v týchto líniách.