Večne iný Vilikovský

Nebudem prvá a asi ani posledná, kto pri mene Pavla Vilikovského uvažuje, čo o ňom ešte nebolo povedané, napísané, čo už komusi predo mnou nenapadlo. Nebudem prvá a s najväčšou pravdepodobnosťou ani posledná, kto uvažuje, či autorov ako Pavel Vilikovský treba pri každej možnej príležitosti pripomínať, spomínať na nich, nedovoliť (si) na nich zabudnúť. A pravdepodobne si rozhodne nie ako prvá a ani posledná odpoviem, že autori ako Pavel Vilikovský to nepotrebujú a dokážu poľahky rezonovať aj bez našej snahy. Niektoré knihy, aj tie od Pavla Vilikovského, si totiž budú čitateľov, interpretov i kritikov nachádzať vždy a jednoducho sami.

Podobnému osudu sa pravdepodobne nevyhne ani kniha RAJc je preč, ktorú som navrhovala ako víťaza Ceny Jána Johanidesa za tento rok. Aj bez ohľadu na to, že podľa mňa ide o fenomenálnu a dôstojnú rozlúčku s pozemským i literárnym svetom (všeobecne, a zároveň so svetom vlastných kníh), čo sa podarí len zlomku autorov, je to v prvom rade vydarený, invenčný a výborne napísaný text. Možno jeden z Vilikovského najlepších. To ma neprestáva udivovať aj preto, že únavu, stratu inšpirácie či nefunkčné opakovanie sa vidieť u spisovateľov alebo iných umelcov, už v oveľa mladšom veku, nezriedka. Vilikovský, debutujúci v roku 1965 poviedkovou zbierkou Citová výchova v marci, však aj v prózach napísaných po roku 2000 ukazuje, že postupy, s ktorými pracoval od začiatku (postmoderná irónia či intertextualita, autobiografickosť, hra s ne/príbehom, repetícia motívov, postáv a pod.), dokáže varírovať, a tak v čitateľovi vyvolať bezpečie, že určite číta Vilikovského, no neustále v obmenenej podobe. Tu možno parafrázovať jeden z návratných motívov autorovho swansongu, večne rovnaký je iba román RAJc je preč, Pavel Vilikovský večne rovnaký nie je.

Autor možno svojej poslednej knihe vyberal názov aj s ohľadom na budúcich pisateľov podobných textov, ako je ten môj. Aby sme mohli názov románu varírovať, odkazovať na iné knihy (Stratený raj) či piesne (The Thrill is Gone) a vytvárať viac či menej, pravdepodobne však menej, invenčné slovné hračky, ktoré budú odkazovať na odchod autora. Prefíkané, vtipné či (seba)ironické, múdre, láskavé, zhovievavé a, použijem slovo, ktoré zvyčajne pri redigovaní recenzií iným autorom škrtám, dokonalé. Všetko z toho je pre mňa posledná kniha Pavla Vilikovského. A áno, môj text je rozplývavý, nekritický a pravdepodobne aj trocha patetický. Ale vôbec mi to neprekáža, lebo Vilikovský je preč, ale RAJc zostáva.