Vyhľadávanie
Veď sú to len fotky!
Po skúsenostiach s najrozmanitejšími publikáciami venovanými našej histórie dokumentovanej fotografiami sa ťažko ubrániť dojmu, že fatálnou vlastnosťou nás, Slovákov, je nedostatok zmyslu pre prácu s obrazovou dokumentáciou vlastnej histórie. Mohli by sme si to doložiť príkladmi mnohých slovenských knižiek – starších aj súčasných (ale takisto časopisov). Dokumentárne fotografie konkrétnej udalosti na konkrétnom mieste a s konkrétnymi osobami sa v nich často uverejňovali a uverejňujú len ako akási všeobecná ilustrácia, priam trestuhodne sa nevyužíva to, že historická fotografia môže byť bohatým zdrojom informácií o ľuďoch a čase, o reáliách istého prostredia a istej epochy. Teda o svete, ktorý je síce nenávratne stratený, ale pritom v tej či onej podobe dodnes žije v našich predstavách, reakciách, v našom prostredí, takpovediac v našom predmetnom svete, hoci si to nie vždy uvedomujeme. Sú to neraz informácie, ktoré sa nedajú ináč sprostredkovať ako obrazom. Prečo sa potom vzdávame možnosti vyťažiť z dokumentu v záujme dnešného čitateľa všetko, čo sa len dá? Vrátane tzv. banálnych poznatkov o každodennosti (roku 2007 vari už nijaká informácia o svete napríklad roku 1918 nemôže byť naozaj banálna).
Prax je však taká, že čitateľa zväčša nik neučí „čítať“ obrazový dokument. Pod obrázok sa napíše čosi všeobecné, často bohapusté klišé. Alebo nepresná informácia, o čom sa môžeme presvedčiť pri už troška podrobnejšom pohľade na snímku.
Keď tvrdím, že sa tým sami pripravujeme o možnosť kultivovať povedomie kontinuity, potrebné na utváranie identity jednotlivca aj spoločenstva, nemyslím, že by som význam obrazových historických dokumentov preceňoval. Už aj preto nie, že v súčasnom systéme multimediálneho informovania hrá obrazová informácia mimoriadnu úlohu a naše vnímanie sveta ovplyvňuje v miere predtým nepredstaviteľnej.
Ján Roháč
