Vyhľadávanie
Vedel prekrásne žiť
Keď sa v sobotu 15. augusta zastavilo srdce skvelého človeka Alexiusa Austa, azda nikomu z nás neprišlo na um, že sa to naozaj stane. Stalo sa a nás, ktorí sme v ten deň premýšľali viac o tom, aký vinš mu poslať k 65. narodeninám, spáva o jeho smrti zaskočila svojou neuveriteľnou a absurdnou krutosťou. Želali sme mu skoré uzdravenie zo zákernej choroby, ale sotva niekomu zišlo na myseľ, že by sme sa mohli nestretnúť a nevypiť si pohár čistého vína, ktoré s ním malo vždy príchuť samozrejmej večnosti. Lebo nech je smrť akákoľvek mocná, verili sme, že na takú silnú osobnosť, akou bol Alex, si netrúfne.
Alex bol vždy Alex. Bol nenapodobiteľný vo svojej ľudskej noblese. Vedel s ňou znášať najnemilosrdnejšie rany osudu, akou bol predčasný odchod zo sveta milovaného syna Henriška, ale rovnako noblesne vedel prijímať dary života, akým boli preňho manželka Táňa, dcéra Petra a vnučka Sáška, akými boli blízki príbuzní i jeho nespočetní priatelia. Alex vedel prekrásne žiť s mnohými, ale vždy žil tak, aby viac dával, ako bral. Všetok ten ľudský jas, ktorým zapĺňal svoje okolie, ktorým vracal chuť do života tým, čo ju strácali, a ktorým udržiaval oheň nadšenia v tých, čo ho mali málo, akoby zvyšoval jeho energiu a silu rozdávať optimizmus, ale pritom nestrácať nič zo seba.
Všetko, čo mal a čo dosiahol pochádzalo z tejto dobroprajnej sily. Mal neobyčajný zmysel pre realitu, pre pravdu a česť, ale vždy bol povznesený nad prízemnosti i nad to, čo pokladal za nedôstojné. Preto sa aj jeho profesionálna kariéra riadila vlastnými pravidlami, a nie pravidlami konjunktúr a chvíľkových príležitostí. Keď začal pracovať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, priniesol do tejto váženej kultúrnej inštitúcie svoju dávku racionality, ale z jeho nespočetných humorných historiek o básnikoch vždy prerážala nesmierna úcta k osobnostiam, akými boli Horov, Stacho, Peteraj či Válek. A básnici ho mali radi, lebo vedeli, že kým oni budú lietať v oblakoch, on im žičlivo zabezpečí živobytie. A keď zakladal prvé slovenské hudobné vydavateľstvo, rozhodujúca bola jeho láska k hudbe. Aj keď sa stal šéfom slovenských distributérov a kníhkupcov na Slovenskom ústredí knižnej kultúry, vždy hľadal najlepšie cesty, ako dostať dobrú knihu k čitateľovi, bez ohľadu na úzkoprsé záujmy politikov a rozličných prispôsobivcov. V zložitých časoch sa stal prezidentom Združenia vydavateľov a kníhkupcov a vždy viedol slovenských vydavateľov a kníhkupcov cestami porozumenia, tolerancie a vzájomného rešpektu. Jeho ľudská charizma aj v tejto oblasti pôsobila ako nenahraditeľné spojivo, povznesené nad chvíľkové záujmy politiky, spoločenskej konjunktúry a osobných prospechov.
Drahý Alex, som presvedčený, že tam, kde teraz si, počúvaš tieto slová a určite sa blahosklonne usmievaš nad ich nadnesenosťou a pátosom. Chvály sa ti vždy zdali podozrivé. Ale uver aspoň to, že bez teba, bez tvojho rozprávačského šarmu a bez tvojej činorodej prostoty bude tento svet oveľa smutnejší. Dovoľ, aby sme si ťa mohli stále pripomínať a s tebou časy, ktoré si sa svojou ľudskou plnosťou pokúšal naplniť najľudskejším obsahom. Opustil si nás, ale zostávaš tu s nami.
Drahý Alex, lúčim sa s tebou v mene slovenskej kultúrnej obce, v ktorej možno zostalo niečo z tvojej veľkorysosti, v mene slovenských spisovateľov, ktorým zanechávaš odkaz tolerantnej žičlivosti, v mene tých tvojich priateľov, ktorým ťa nič nenahradí.
Česť tvojej pamiatke!
Alexander Halvoník
