Veľký žalmista, prorok, horlivec národa

Dnešná literárna historiografia vníma Pavla Országha Hviezdoslava (1849 – 1921) ako kultovú osobnosť slovenskej poézie. Už za života bol uctievanou autoritou, pričom postupné utváranie jeho kultu bolo silne prepojené s predstavou básnika ako predstaviteľa národa.

Aktuálny výskum túto jeho pozíciu definuje ako status kultúrnej ikony – ako konštatovala Anna Zelenková v štúdii o fázach kanonizačného procesu v rámci modelu cultural saint, P. O. Hviezdoslav ideálne napĺňal obraz básnika laureáta, národnej ikony či kultúrneho svätca. Jeho pozícia barda je zreteľná od začiatku 20. storočia a ešte väčšmi zosilnela najmä po jeho šesťdesiatych narodeninách v roku 1909. Hoci v rovnakom „bardovskom“ postavení bol aj Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916), Hviezdoslav nepôsobil tak konfrontačne ako jeho básnický druh: Hviezdoslavovu literárnu tvorbu, na rozdiel od diela Vajanského, uznávali napríklad aj hlasisti ako vyhranení názoroví oponenti staršej generácie. Pre mnohých vtedajších mladých básnikov predstavoval Hviezdoslav východiskovú tvorivú inšpiráciu, Juraj Slávik-Neresnický o tom v roku 1914 v časopise Prúdy v stati Hviezdoslav a mladí napísal: „Nebolo by ťažko poukázať na to, že mladí naši básnici (Krasko, Havran, Rázus atď.) ľnuli a ľnú k Hviezdoslavovi detinskou láskou, obdivovali v ňom veľkosť a v dlhých nociach pri žriedlach jeho poézie napájali svoje smädné duše.“

Básnické pozdravy

Iným príkladom skutočnosti, že Hviezdoslav sa tešil všeobecnej úcte literárnej komunity, je značný počet básní, ktoré mu boli adresované a venované. Z tých, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom 20. storočia, ho poeticky oslovoval napríklad Ivan Krasko (Hviezdoslavovi, 1906; Kritikovi, asi 1909 – 1910) či Vladimír Roy, ktorý Hviezdoslava pozdravoval opakovane v rámci žánru príležitostnej poézie, v básňach s prvkami oslavného pátosu, keďže dôvodom pre napísanie mu boli Hviezdoslavove meniny v roku 1908 či jeho narodeniny v rokoch 1909, 1914 a 1919. Oslávencovo meno Roy významovo zvýraznil jednak použitím v názve básní, ale Hviezdoslavovu osobnosť a jeho význam pre národ tematizoval aj v iných textoch, napríklad v nedatovanej básni Poézia (pravdepodobne z príležitosti jeho šesťdesiatych narodenín), kde ho označil za „skvúcu perlu krížnych dňov“ (a v roku 1919 aj prednáškou, ktorú predniesol v púchovskom čítacom spolku a následne vydal knižne v Trenčíne). Sám Hviezdoslav podobné oslavné postoje slovenskej kultúrnej verejnosti k sebe básnicky komentoval v cykle Dozvuky (1910) veršami:

„Mňa vzal si národ za predmet

oslavy, pôvod umilenia;

bo potreboval v tiesni bied

na oddych aspoň roztúženia,

deň sviatočného vytešenia

stred trampôt, ktorým konca niet.“

Ďalším príkladom básnikovho výnimočného statusu v dobovej slovenskej spoločnosti môžu byť kolektívne publikačné aktivity na jeho počesť. K jeho 50. narodeninám v roku 1899 pripravili hlasisti samostatné hviezdoslavovské číslo, pričom im nešlo iba o oslavu, ale tiež o vyslovenie kritického náhľadu, keďže sa do istej miery usilovali básnikov obraz odidealizovať, hoci aj upozornením na to, že jeho slovník je často nezrozumiteľný a štýl ťažký a komplikovaný. Na výhrady tohto druhu, ktoré v podstate pretrvávajú dodnes, zareagoval už v roku 1903 S. H. Vajanský článkom v Národných novinách s príznačným názvom Dôkazy, že Hviezdoslav nie je „ťažký“. Pri príležitosti Hviezdoslavových 60. narodenín v roku 1909 pripravoval František Votruba podobné jubilejné číslo Dennice, ktorú vtedy redigoval, no tento zámer sa pre prerušenie vydávania časopisu nerealizoval. Zato o päť rokov neskôr, na začiatku roku 1914, vyšlo monotematické dvojčíslo časopisu Prúdy venované Hviezdoslavovi pri príležitosti jeho 65. narodenín.   

Keď vypukla vojna, čas na oslavy nebol. Až v lete 1918 mali byť v Dolnom Kubíne jubilejné slávnosti na Hviezdoslavovu počesť. Uhorské úrady slávnosť síce povolili, ale s podmienkou cenzurovania programu, úplného vylúčenia prítomnosti Čechov a s vojenskou účasťou na zaistenie pokoja a bezpečnosti. Za týchto okolností, teda s cenzúrou a bodákmi, organizátori od svojich plánov upustili.

Pamätné 70. narodeniny

Hviezdoslavove 70. narodeniny v roku 1919 sa už slávili v celkom zmenenej situácii. Hoci aj predchádzajúce básnikove okrúhle jubileá boli predmetom verejného záujmu, v nových spoločensko-politických podmienkach, po vzniku Československej republiky, dostal súkromný sviatok ďalší rozmer – prepojil sa s oslavou národného oslobodenia.

Ako sa vyslovil Štefan Krčméry, „národ, ktorý porodil takého pevca – hodným sa stal vykúpenia“. Pátos sa prejavil aj v dobových charakteristikách Hviezdoslava a v jeho rétorických osloveniach. „Náš pevec“ bol označovaný ako žalmista a prorok, velebný kmeť národa, veľký slovenský mysliteľ, vodca a tešiteľ, pevec národnej jednoty a zhody, mohutný kriesiteľ v dobách poroby, básnik buditeľ...

Deň jeho 70. narodenín bol v Národných novinách prezentovaný ako pamätný deň, a hoci oslavy mali byť pôvodne celonárodné, vplyvom okolností sa rozdrobili na miestne pozdravné akcie. Centrálne oslavy boli pre nepriazeň zimného počasia odložené na leto a presunulo sa aj vydanie vedeckej monografie Pavla Bujnáka o diele P. O. Hviezdoslava. Hlavné oslavy sa konali v básnikovom bydlisku – v Dolnom Kubíne, kde mu predstavitelia mesta zároveň udelili čestné občianstvo a pomenovali po ňom námestie, a súbežne alebo o niečo neskôr aj na iných miestach, napríklad v Turčianskom Sv. Martine alebo v Púchove. Do Dolného Kubína prišla zo Žiliny osobitným vlakom pozdraviť jubilanta vládna delegácia vedená ministrom Vavrom Šrobárom, ktorý básnikovi oznámil, že vláda, ktorej básnik prepustil celú svoju literárnu tvorbu, sa rozhodla udeliť mu doživotnú finančnú odmenu v podobe ročného honorára vo výške 24 000 československých korún.

Architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa v roku 1919 stal vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, navrhol, aby bol pre Hviezdoslava zakúpený abaffyovský kaštieľ v Mokradi pri Dolnom Kubíne, o čom informovala aj dobová tlač. V Slovenskom denníku vyšiel 10. septembra 1919 článok Pocta Hviezdoslavovi, kde sa písalo: „Hviezdoslav žije dnes v podnájme v hlavnom mestečku Oravskej stolice v Dolnom Kubíne. Zámoček mokradský dal by sa prestavbou a vnútornou úpravou zriadiť za dôstojné obydlie pre Hviezdoslava. Po rokoch zostal by zámoček ako verné Hviezdoslavovo múzeum, časť budov slúžila by potom za útulok pre spisovateľov a umelcov slovenských. Náklad na zakúpenie a prebudovanie nepresahoval by medze obetí, ktorými je slovenský národ povinný svojmu básnikovi. [...] Hviezdoslavovi by sa tým dostalo uznania národa.“

Uctievaný klasik

Plán sa však nerealizoval. Keď Hviezdoslav 8. novembra 1921 vo veku 72 rokov zomrel, bola to udalosť, ktorá zasiahla celú spoločnosť. Návrh, aby bol Hviezdoslav pochovaný v Prahe na Vyšehrade, vdova po básnikovi odmietla. Pohreb bol v Dolnom Kubíne a boli naň vypravené špeciálne vlaky, pretože sa počítalo s mimoriadnou účasťou smútočných hostí. D. Jurkovič už v decembri 1921 predstavil v Slovenskom denníku návrh na monumentálny Hviezdoslavov pamätník v tvare egyptskej pyramídy, ktorý mal byť umiestnený na básnikovom obľúbenom prírodnom mieste, medzi Ostrou a Tupou skalou, ktoré sa vypínajú nad obcami Leštiny, Vyšný Kubín a mestom Dolný Kubín. Ani z tohto projektu však nič nebolo.

Hviezdoslav je dnes síce uctievaným klasikom, no čítanie jeho diel nie je až také samozrejmé. Odkazuje sa na vysokú artistnosť a estetickú náročnosť jeho poézie, ale pritom akoby sa zabúdalo, že cesta k básnikovi vedie cez jedinečnú čitateľskú skúsenosť a estetické vcítenie sa. 

Dana Hučková (1965)

Literárna historička, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Venuje sa výskumu slovenskej literatúry na prelome 19. a 20. storočia, ťažiskovo problematike slovenskej literárnej moderny.