Vyhľadávanie
Ivana Gibová: Eklektik Bastard
Bratislava: Vlna/Drewo a srd, 2020
Eklektik Bastard je zatiaľ najlepšia kniha Ivany Gibovej a jedna z najvtipnejších kníh súčasnej slovenskej literatúry. Špecifický čierny humor sme u nej mohli badať takmer vždy, v novej knihe sa jej však darí zatiaľ najfunkčnejšie vyvažovať prirodzený vtip a ľahkosť výrazu s ťažšími témami, čo považujem za mimoriadne cenné.
Hoci sa pri čítaní knihy s veľkou pravdepodobnosťou nahlas rozosmejete takmer na každej stránke, autorka nerezignuje ani na citlivé ponory do krehkej psychiky a emocionality svojich protagonistiek/svojej protagonistky (o tejto viacznačnosti neskôr). Eklektik Bastard je tak cenným príkladom diela, pri ktorom vám smiech zamrzne na tvári a hneď pri nasledujúcom odstavci zovrie srdce, keď z riadkov alebo obrázkov odrazu vytryskne bolesť a hlboká beznádej.
Kvalitný autobiografický humor?
Kniha tak odsýpa mimoriadne svižne a domnievam sa, že má potenciál zasiahnuť oveľa širšie publikum, než sú „len” čitatelia a čitateľky domácej umeleckej prózy. Nespochybniteľná kvalita humoru by tu sama osebe stačila na to, aby bol Eklektik Bastard relevantným prírastkom do súčasnej slovenskej literatúry s jej tendenciou brať sa často až príliš vážne (a autor recenzie priznáva, že k tomu vlastnou tvorbou prispieva tiež) – Gibovej nová knižka je však viac než len funkčne vtipnou prózou.
Autorka nám ponúka mrazivý obraz bezútešnej a väčšinou bezcieľnej cesty dnešným svetom, zasadený najmä do reálií bratislavských krčiem, kaviarní, pajzlov, ulíc, námestí a nemožne malých bytov; to všetko očami protagonistiek, ktoré pri čítaní zámerne splývajú do jednej – a to aj napriek tomu, že na seba navzájom narážajú a kriticky komentujú jedna druhú.
Táto kritika sa veľmi rýchlo ukazuje ako prejav zhnusenia zo seba samej, v snahe uniknúť pred bolestivým pohľadom do zrkadla preneseného na kohokoľvek iného, len nie seba. V menách jednotlivých protagonistiek (stretneme tu Simonu, Natašu, Jarmilu či spisovateľku Ivanu – jej prítomnosť vtipne pripomenie napríklad postavu zavraždeného spisovateľa Houellebecqa v jeho románe Mapa a územie) začne mať čitateľ či čitateľka rýchlo chaos, ich vlastnosti, výzor, názory a správanie sa väčšinou prekrývajú, tento chaos však považujem za umelecký zámer.
Gibová si nakreslila rôzne tváre
Protagonistky zároveň nesú priznane autobiografické prvky; podporujú to aj komiksové vsuvky. Tie nás nenechajú na pochybách: postavy majú tvár autorky. Na niekoľkých miestach to reflektuje i sama Gibová: „Jedine vtedy si to vedela dovoliť, keď bola kompletne strieskaná, keď jej alkohol umožnil, aby som si to dovolila.” (s. 82, zvýraznil M.T.) A explicitnejšie potom: „(…) možno jej život žijú piati rôzni ľudia nezávisle od seba a ani o tom nevedia, možno sú všetko len paralelné reality alebo simulácie alebo halucinácie a v jednej sa volá Simona a v druhej Kristína a v tretej Nataša a vo štvrtek Maja Mrázová a v piatej Romanov brat.” (s. 118)
Knihu by sme mohli vnímať ako sondu do života niekoľkých žien – tridsiatničiek, stratených v chaose dnešného sveta, toto tvrdenie však nie je úplne správne. Ako napovedá i citovaný úryvok, bolesť a zmätok z absencie zmyslu tu nie je výlučne životným pocitom protagonistiek – podobne sú vykreslené i mužské postavy, vlastnosti a trápenia Simony či Ivany rovnako verne nesie i Romanov brat. Knihe to nepochybne pridáva na sile a hodnovernosti.
Z vtipu a ľahkosti Gibovej písania nás mrazí o to viac, že nimi opisuje práve bezútešnosť a stratenosť – bez toho, aby kniha na ktoromkoľvek mieste pôsobila nevyvážene alebo neautenticky. Eklektik Bastard tak napriek všadeprítomnému vtipu nie je ľahkým čítaním: smútok, trápenia, samota a nenaplnenosť postáv nás vďaka svojej autentickej každodennosti bytostne zasahujú, pretože sa nás týkajú a rozumieme im.
Nevykrátený denník
Za jediné slabšie miesto považujem denníkovú časť Svätá púť v záverečnej časti knihy. V tej autorka úplne nezvládne držať tempo a silu predchádzajúcich stránok, a hoci nejde o vyslovene zlé písanie, jej strany pôsobia akosi redšie a nedosahujú vysoko nastavenú latku predošlých kapitol. Pripomínajú skôr skutočný denník, ktorý pred zaradením do knihy mohol prejsť dôslednejším škrtaním a krátením.
Eklektik Artefakt
Opomenúť nesmieme ani celkové spracovanie knihy. Okrem už spomínaných funkčných a osviežujúcich komiksových častí kniha zaujme striedaním veľkostí písma alebo ručným škrtaním slov či celých pasáží – tieto formálne ozvláštnenia nie sú samoúčelné, z knihy robia artefakt a podporujú tak celkový dojem, že v ruke držíme čosi veľmi osobné, „handmade” a ľudské.
Na záver a bez okolkov ešte raz: Eklektik Bastard potvrdzuje pozíciu Ivany Gibovej medzi najzaujímavejšie mená súčasnej slovenskej prózy.
Michal Tallo (1993)
Básnik, publicista a prekladateľ. Organizuje literárnu súťaž a platformu Básne SK/CZ. Vydal knihy Antimita (2016) a Δ (2018). Jeho tretia básnická zbierka Kniha tmy by mala vyjsť tento rok.
Ilustrácia Ivany Gibovej z jej knihy Eklektik Bastard.
