Veselá cesta k pravde

Všeobjímajúci záber a dosah tvorby dvojice Milan Lasica a Július Satinský môžeme zaznamenať prakticky všade a za akýchkoľvek okolností.

Spomínam si na náhodnú návštevu odľahlej kysuckej krčmy, kde neskoro večer kruhu veselo spriaznených železničiarov  dominoval chlapík s ich známymi replikami, ktoré korunoval výrokom: „Na prvom nástupišti pozor! Na prvom nástupišti pozor! Hop... už je neskoro...“ Alebo, keď na otázku jedného staršieho pána v dome seniorov „Jozef žije ?“ znela od „kolegu“ vzhľadom k situácii patrične absurdne odpoveď: „Áno... v domčeku pod vodopádom... Je tam vlhko a vo dne v noci sa tam ozýva hukot padajúcej vody.“  Humor je veselá cesta k pravde bez rozdielu generácií a priestoru, čo dueto L+S jednoznačne dokazovalo a stále dokazuje...

Dospievali v Bratislave na Dunajskej ulici, ale každý na inom konci, takže nepatrili do jednej „bandy“. Prvý raz sa stretli v takzvanom pionierskom paláci (dnes prezidentský) pred Vianocami 1953 v divadelnom predstavení, v ktorom Dedo Mráz z Kamčatky prišiel medzi dvanástich mesiačikov a tí mu rozprávali, ako sa u  nás žije. Satinský bol marec a Lasica jún. Alebo naopak. O pár rokov súťažili na Hviezdoslavovom Kubíne v recitácii a  po večeroch úspešne zabávali ostatných účastníkov svojimi rečičkami. V domovskom meste pokračovali v improvizovaných dialógoch na prechádzkach pri Dunaji a na korze. Od roku 1959 účinkovali v Tatra revue v rámci nedeľných mládežníckych alebo zväzáckych predpoludní, ktoré vznikli v hlavách vtedajších komunistických funkcionárov preto, aby odlákali ľudí z kostolov. Asi po roku boli zakázané, pretože sa to vrchnosti „trošku“ akoby vymklo z rúk. Hral sa tam aj džez a recitovala moderná poézia. Za ich úspechom stál už vtedy celoživotný priateľ a režisér Peter Mikulík.

 

Kompletne knižne

Spočiatku tvorili spolu, ale zdalo sa im to komplikované – preto zvolili iné metódy, napríklad, že jeden vymyslel námet a druhý ho rozvinul, prípadne jeden napísal dialóg a druhý ho prepísal. Spôsoby boli rôzne, ale jedno platilo vždy rovnako: právo veta. Ak jeden nesúhlasil s nápadom, opustili ho alebo uložili do šuplíka. Až ku koncu spoločnej kariéry sa vrátili k voľnej improvizácii a pre Český rozhlas nahrali tridsať rozhovorov pod názvom Škola života...

Niektoré spoločné texty už vyšli v knižnej podobe. Originálne komplexným počinom je však aktuálna publikácia Ako vzniká sliepka a všetky ďalšie hry, ktorá predstavuje autorizované verzie ich divadelných hier kompletne v chronologickom poradí. Z toho Poprava sa nekoná a Ako vzniká sliepka vychádzajú po prvý raz. Čitateľ si tak konečne môže vychutnať texty hier sumárne a zároveň detekovať postup ich umeleckého vývoja.

Keď nastúpili spolu na základnú vojenskú službu do VUS-u (Vojenského umeleckého súboru), napísali na zákazku „politický kabaret“ Poprava sa nekoná. Hravo absurdná záležitosť sa stretla s výrazným nepochopením a nevôľou u nadriadených; predovšetkým sťažnosť jedného z veliteľov sa riešila až na ministerstve národnej obrany. „Text hry je publikovaný podľa jediného dochovaného strojopisného scenára a knižne vychádza po prvý raz,“ hovorí autor edičnej poznámky a zostavovateľ knihy Martin Plch. Rovnaký osud postihol aj text hry Ako vzniká sliepka, ktorý inscenovali v roku 1971 v Brne po nástupe normalizácie a zákaze ich umeleckej činnosti na Slovensku. Martin Plch poznamenáva: „O niekoľko mesiacov však s týmto predstavením neopatrne vycestovali na zájazd do Trnavy, odkiaľ obozretní stranícki funkcionári odoslali na Ústredný výbor Komunistickej strany rozhorčený list s otázkou, prečo dvojica môže ešte vystupovať na verejnosti. Angažmán v Kabarete Večerní Brno im vzápätí zrušili.“

V „sladkých časoch“ existencie Divadla na korze uviedli Nečakanie na Godota (excelentná paródia na dramatickú hru Samuela Becketta) a vrcholné kúsky SoiréeRadostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom – voľné pásmo scénok (hrávali sa v čase okupácie sovietskou armádou a napriek svojej neangažovanosti sa stali synonymom slobody umeleckého vyjadrovania). Tieto predstavenia boli dôvodom zákazu uvádzania ich hier. V roku 1982 sa vrátili do priestorov slávnej Tatra revue, kde vzniklo Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S (neskôr Divadlo L+S). Vytvorili ďalšie legendárne predstavenia ako Deň radosti a Náš priateľ René – adaptácia Bajzovho románu, ktorá vznikla už v roku 1980 v časoch pľundrovania slova a pľuštenia smiechu. Všetky postavy príbehu predstavujú L+S naživo a neopakovateľne až v roku 1991. Po Dni radosti je to znovupotvrdené zvovuzrodenie a vzkriesenie ich autorského divadla. Pri predstaveniach im úspešne asistoval hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi spolupracoval aj na úspešnom projekte Nikto nie je za dverami.

 

Literárna lahôdka

Tvorba L+S bola novátorská a odvážna, žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.) a predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko a takisto intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich (V+W), ktorých pokladali za svojich predchodcov. Charakteristická je nadčasovo mnohoznačná hra so slovom a významom, atmosféra stálych paradoxov a divadelný jazyk bohatý na žargón, nárečie, ľudové výrazy. Pracovali s krištáľovou slovenčinou, ktorú podľa potreby funkčne miešali s reálnymi aj vymyslenými cudzími jazykmi. Už pre túto bohatosť sú ich divadelné texty pre oči až 3D literárnou lahôdkou a skvele sa čítajú. Knižka je pekne adjustovaná s obrazovým materiálom z bulletinov k jednotlivým predstaveniam a obálka evokuje masky V+W, ktoré celkové vyznenie dotvárajú.  

 

Pavel Malovič (1952)

Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvár mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy.

 

Milan Lasica a Július Satinský v roku 1996. Foto: Peter Stanley Procházka