VIERA PROKEŠOVÁ (2. 8. 1957) vydala zbierky básní: Cudzia (1984; Cena Ivana Krasku), Slnečnica (1988), Retiazka

(1992), Pleť (1998).Preložila výber z poézie V. Rakovského (Letiaci deň, 1980), antológiu 5 bulharských básnikov (Nedeľné zemetrasenie,1988), antológiu bulharského básnického symbolizmu (Bohémske noci, 1991), spolupreložila viacero antológií a prebásnila výber zo stredovekej francúzskej poézie (Piesne sladkého Francúzska , 1994), verše J. Préverta (Nové lásky, 1997), básne čínskych poetiek (Krehké ako chryzantémy, 1992, 2005), ako aj verše 6. tibetského dalajlámu (Hlasy Lhasy, 2003).

 

,,Viera Prokešová je citovo ústretová, vnímavá k sebe i k okolitému svetu. Jej postoj ku skutočnosti sa vyznačuje prijímaním vecí v ich plynutí, je otvorená evidovaniu zmien, príchodov a odchodov, pričom stále podvedome a akoby v podtexte hľadala odpovede na otázky, čo životné zmeny prinášajú. Jej poézia je reflexiou vzťahov a drobných náladových momentiek. Vyrastá z momentu, z prchavosti chvíle, inšpiratívnym býva už drobný detail životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka, pozorovanie prirodzených a nenápadných vecí. Vďaka tomu majú jej básne ráz náladových zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom, vlastným životom. Citová nežnosť sa v nich zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. Jemné impresie, z ktorých sa vynára postava poetky, sú v zásade jediným: sú cestou hľadania tak prepotrebnej citovej istoty. Občas v nich zarezonuje dekoračná štylizácia prostredia alebo situácie, v čom sa dá vytušiť istý vplyv prekladateľskej skúsenosti s čínskou poéziou. Vtedy Viera Prokešová inscenuje prostredie, ktoré sa jej stáva kulisou na jemné senzuálne manipulácie. A v súznení prírody a psychického stavu či nálady zas možno vidieť typovú blízkosť s básnickým symbolizmom.

   Už pri  debute v roku 1984 bola poézia Viery  Prokešovej označená spojením „výsostne ženská“. Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále „uprene obrátená do seba“. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám.“  

Z doslovu Dany Kršákovej

 

 

Hlasy

Popoludní v záhrade, farby

zanikajú hlboko

pod stromami,

zlievajú sa do jednej,

základnej, ktorá

určuje aj teba. Oblohu

takmer nevidieť, to pre dážď,

ktorý usedavo rastie

v korunách, spúšťa sa

čoraz nižšie,

až k zotletému kmeňu,

kde sa strácajú

všetky hlasy.

 

V tlačenej podobe Knižnej revue sú ďalšie ukážky.