Pokúsiť sa zhodnotiť monumentálne celoživotné básnické, prekladateľské a literárnovedné dielo jubilujúceho Viliama Turčányho nie je v mojich silách. Bolo by to prinajmenšom naivné. Domnievam sa, že to nie je v silách žiadneho jednotlivca. Na takúto úlohu, na objektívne zmapovanie a objavenie zrejmých jedinečností čo i len jednej z trojice menovaných súčastí ohromujúceho diela jubilanta by bol potrebný – a dúfam, že sa raz nájde – riešiteľský kolektív. Tento príspevok nechce byť ani portrétom à la wikipédia.
Počiatky Turčányho vlastnej básnickej tvorby siahajú do roku 1945. Ihneď po vojne sa stal znovuobjaviteľom, resp. udržovateľom formy v slovenskej poézii skrze vlastný básnický program nazvaný podrealizmus a prostredníctvom snahy o etablovanie dovtedy málo známych básnických foriem (napr. villonovská balada). Turčány začínal spolu s Vojtechom Mihálikom, Miroslavom Válkom a Milanom Rúfusom. Posledných dvoch menovaných zoznámil práve on. S Mihálikom a Válkom začínali spolu v prevažne katolíckych časopisoch Nová práca, Plameň a Jas. Podľa vlastnej internej dohody práve v Jase uverejňovali svoje najlepšie kúsky, hoci časopis vychádzal iba niečo vyše roka. Turčányho básnický debut Jarky v kraji (1957) bol oneskorený, rovnako ako Válkov debut Dotyky (1959). Na záložke prvého vydania Dotykov redaktori automaticky priradili Válka k Turčányho zbierke. Štvorica menovaných formovala i nasledujúce generácie. K Turčányho básnickej tvorbe sa hlásia Jozef Mihalkovič, Michal Chuda a iní.
Ku komu však prirovnať osobnosť Viliama Turčányho? Ponúka sa len jediná možnosť: Ján Hollý. Prehnané, trúfalé? Nadnesene povedané, už bibliografia vraví za všetko. Turčány patrí medzi objaviteľov Jána Hollého v našej povojnovej literárnej vede, čoho si boli vedomí viacerí. Nie náhodou ho Mihálik nazval vykladačom Hollého diela, a nie neúmyselne odštartoval Tatran špičkovú edíciu Interpretácie v roku 1972 práve Turčányho monografiou Na krásnu záhradu Hollého Jána, ktorá je doposiaľ neprekonaným ponorom do časomerných hriadkov presláveného farára z Maduníc. Turčány rovnako ako Hollý prostredníctvom vlastnej básnickej tvorby pestoval najrozličnejšie veršové formy a obaja sa usilovali v maximálnej miere povzniesť slovenčinu a zúrodniť jej krásu. Toto tvrdenie rovnako platí o Turčányho prekladateľskej tvorbe. Rúfusov výrok, že Turčányho prekladom celej Božskej komédie slovenská literatúra konečne zmaturovala, je presný. Môžeme dodať, že túto maturitnú skúšku započal práve Ján Hollý prekladom Vergíliovej Eneidy.
Nemožno nespomenúť Proglas, veď Turčány sa tejto Konštantínovej veľbásni systematicky venuje už viac ako päťdesiat rokov. Hovorme o určitej osobitej licencii, ktorá Turčányho spája s našou najstaršou básňou, vďaka výzve a povereniu Eugena Paulinyho či kardinála Jána Chryzostoma Korca. Takto je Turčány akoby prítomný naprieč celými dejinami slovenskej poézie, ktoré mimochodom spracoval v monografii Rým v slovenskej poézii (1975).
Vzácna príležitosť na naše osobné zoznámenie sa nastala v čase prípravy vydania Mihálikových juvenílií Litánie loretánske a iné básne (2015). Turčányho hlboký vzťah k svojmu rodisku, Suchej nad Parnou (kde sa mimochodom narodil môj otec i dedko), zrejme pomohol k našej známosti, ktorá vyústila v priateľstvo básnika a učňa. Počas jednej z návštev jeho bratislavského bytu som si spomenul na slová, a najmä pocity Jána Francisciho, ktoré opisuje vo Vlastnom životopise v súvislosti s návštevou Jána Hollého. Francisci našiel a starostlivo uchoval pero, ktorým Hollý napísal celého Svatopluka. Ja som síce tiež videl písací stroj, ktorý kreoval celú Božskú komédiu, no dostal som do opatery vzácnejšie opusy. Napríklad Mihálikových Anjelov s dedikom najmilšiemu priateľovi Vilkovi Turčánymu, rovnako vrúcne Válkove venovanie v Dotykoch ihneď po vyjdení z tlačiarne, Veiglovu prosbu v zbierke Láska smrť, aby zošľachťoval katolícku modernu a propagoval ju medzi gymnazistami, a mnohé iné. Slová Júliusa Pašteku z knihy Takto som ich poznal o „geologických vrstvách rukopisov“ v Turčányho byte sú celkom pravdivé.
Mimochodom, Turčány každé svoje vlastnoručné knižné venovanie zakončuje nasledovne: B. V. D. G., čo znamená Bohu vďaka, Deo gratias. Je to prejav jeho vďaky za možnosť dokončenia daného diela. Každé venovanie je preňho príležitosťou k pozdraveniu Stvoriteľa. A prečo dvojjazyčne? Odpovedá s „úsmevom zvnútra“ (ako to už pred mnohými rokmi presne pomenoval Mihálik), nasledovne: „Aby tomu i v nebi rozumeli.“
Peter Tollarovič
