Vlak

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: 

„Dom už spal, keď som sa ocitol v jednom z jeho sŕdc.“ (Ján Johanides: Podstata kameňolomu)

Sedel vedľa mňa. Čierny kabát a na tvári neurčitý výraz. Ľavou nohou nespokojne triasol, pričom jemne predbiehal rytmus idúceho vlaku, čo znervózňovalo zase mňa. Už na prvý pohľad bol ten človek zaujímavý, klamať vám nebudem. Na svete existuje skupina ľudí, v ktorej bdie čosi viac. Niečo, čo hneď nevidíte a ani sa to nedá zhrnúť do jednej charakteristickej črty. Určite viete, na akých ľudí narážam. Častokrát si predstavujem, že sa im prihovorím. Nie vždy však nájdem odvahu. Teda, ak by som mala byť úprimná, nenájdem ju  takmer nikdy. Nie že by som nebola dostatočne smelá alebo by som bola hanblivá, o to až tak nejde. Myslím, že časť mňa len chce, aby títo ľudia zostali navždy tajomstvom, aby som mala nad kým premýšľať, aby som im mohla v hlave vytvárať príbehy či pripisovať nevídané dobrodružstvá. Slová sa však samé sformovali na mojom jazyku a skôr, ako som ich stihla zubami zachytiť, počula som samú seba: „Prepáčte, že vyrušujem, máte veľmi pekný kabát.“

Asi by som úplne nevyhrala súťaž o najlepšiu metódu ako začať rozhovor, obzvlášť nie, ak by sa brala do úvahy skutočnosť, že som v kútiku duše dúfala v zaujímavú, možno trochu bizarnú konverzáciu. Niečo, nad čím by som mohla rozmýšľať alebo čosi,  z čoho by som mohla čerpať inšpiráciu pri písaní. Vonkoncom som sa nechcela rozprávať o kabátoch či móde. Našťastie, on bol na podobnej myšlienkovej vlne ako ja, a tak sme sa dali do reči.

Dozvedela som sa napríklad, že je odo mňa o riadny kus starší, aj keď tak nevyzeral. Neprezradili sme si navzájom mená ani cieľovú stanicu. Naša konverzácia naberala na intenzite a rýchlosťou vlaku, v ktorom sme sedeli, sme sa rútili stále do hlbších a hlbších zákutí našej mysle. Skôr, ako sme sa ocitli v cieli, môj spolucestujúci mi do hlavy nevložil len chrobáka, ale rovno celé mravenisko.

Nemyslím si, že som dovtedy brala život ako niečo jednoduché a prosté. Vedela som, že nemá len začiatok a koniec ako film alebo táto cesta vlakom, ale určite som si predtým neuvedomovala niektoré jeho možné zákruty. Život alebo skôr životy, boli pre mňa niečo ako stavanie hradov z piesku. Každý začíname so zdanlivo rovnakými alebo podobnými podmienkami. Ale každý, kto túto činnosť niekedy vykonával vie, že to ani zďaleka nie je pravda. Piesok môže byť priveľmi mokrý alebo naopak, môže nám bezradne pretekať pomedzi prsty. Niektoré piesky sú na pláži a dosť pália. Iné sú na ihriskách v pieskovisku a sú plné kameňov či obalov od cukríkov. Dôležité je však nabrať odvahu a pustiť sa do práce. Počas stavania sa naskytnú rôzne komplikácie. Kto tvrdí opak, pravdepodobne klame alebo si to nechce pripustiť. Každý má čas stavania odlišný, niektorí sa na to v procese vykašlú, iným prekazí plány počasie či zlyhá ľudský faktor. Či už staviteľa alebo pozorovateľa. No a napokon každý skončí s celkom iným hradom.

Tento príklad však nie je správny. Nemyslí na tých, ktorí pri pohľade na piesok nenapadne  postaviť hrad, ani na tých, ktorí majú prístup k nemu obmedzený. A načo by nám bol model, ktorý nefunguje?

Vošli sme do tunela. Vozeň zaplnila tma a naša konverzácia nabrala veľmi podobný odtieň.

Je zvláštne, ako smrť dokáže zmeniť život, ale život nedokáže zmeniť smrť. Vždy som ich brala ako protiklady. Ako nejaké stavy, ktoré nastupujú tesne po sebe. Smrť je však sprievodcom života, je tu stále s nami a my si to celú cestu našim vlakom dobre uvedomujeme. V mnohých situáciách je nám poradcom, ale dokáže byť aj vidinou možných dôsledkov. Mnohých desí. Neviem prečo. Je to pre jej nekompromisnosť? Záhadnosť? Alebo preto, že niekedy prichádza neohlásene? Nikto nemá neohlásené návštevy rád. Pre niektorých je, bohužiaľ, vykúpením a sami ju k sebe pozvú. Ak ide o mňa, všimla som si jednu zaujímavú vec. Desím sa smrti mojich najbližších, zatiaľ čo som vo veľmi mladom veku dokázala prijať vlastnú pominuteľnosť. A vďaka tomu som pochopila, že sa nebojím smrti, ale bojím sa života, v ktorom je smrť neprestajne prítomná. Je zvláštne, že všetci raz prídeme do cieľovej stanice. A či už plameň sviečky zatancuje najsmutnejší tanec na mramorovom javisku alebo sa našou hrobkou stanú sutiny, kameň a prach, pod zemou si budeme všetci po prvýkrát naozaj rovní.

Tentokrát znamenalo svetlo na konci tunela čosi úplne iné. Pomaly ale isto sme sa blížili k mestu. Roztrúsené obydlia sa začali stále väčšmi a väčšmi zhlukovať do dedín a tempo nášho rozhovoru zrazu vyplnilo medzeru medzi otrasmi jeho nohy a idúcim vlakom.

Čas je zvláštny koncept. Tvorí ho sled udalostí, v ktorých sme a zároveň nie sme tým istým človekom. Život je vlastne len vzájomné zoznamovanie sa rôznych verzií mňa.  Lenže, sú tieto verzie dôležité aj pre niekoho iného? Nie som pre kráľa času len štatistickou jednotkou? Stala by sa moja absencia iba zanedbateľnou výchylkou v celkovom výsledku rovnice existencie? Možno áno. Lenže trajektórie našich životov sú ako hustá sieť pavučín a ak rozhýbete jednu, rozhýbu sa aj tie naokolo. Všetci sme boli raz deťmi a istotu sme hľadali vo vreckách nohavíc, medzi papierikmi od cukríkov a lesklými kameňmi. Lenže z detí sa stanú dospelí. Obdivujem ľudí, ktorí si dokázali uvedomiť, že ju tam nenájdu a namiesto toho, aby obviňovali čas, že vyprodukoval až príliš veľa ustráchaných verzií ich vlastného ja, vytvorili istotu zloženú zo slov, úsmevov a činov a darovali ju tým, ktorí boli zapadnutí až príliš hlboko vo vreckách svojich nohavíc. Nedovolím času, aby ma presvedčil, že mňa sa tieto veci netýkajú. Pretože dospelosti vždy ovplyvňujú detstvá.

Zrazu začal vlak trúbiť a prudko brzdiť. Zastavili sme. „Poprosíme cestujúcich, aby nevystupovali z vozidla, vlak ešte nie je v stanici.“ Chvíľu sa nič nedialo, i keď všetci sme vedeli, čo je pravdepodobne vo veci. Až keď sme počuli sprievodcov, ako si rozdeľujú úlohy a dohadujú sa, kto zavolá políciu, bolo nám všetkým jasné, že naša teória je správna. Sedeli sme ponorení vo vojne ohlušujúceho ticha a ostrého šepotu. Nevýhodou života je aj to, že dokáže zabíjať.  Ďalej som sa s mojím spolucestujúcim nerozprávala a on po chvíli zaspal.

Do mesta som dorazila oveľa neskôr, ako bol plánovaný príchod. Už bola noc. Neznámi pokračoval ďalej. Asi do neznáma. Vydala som sa teda do ulíc. Nevedela som, či sa ten rozhovor naozaj stal. A ak sa aj stal či prebehol tak, ako som si ho pamätala alebo ho moja hlava dotvorila. Či to bol naozajstný človek alebo strážny anjel, ktorý nedokázal splniť svoju úlohu. Mesto už spalo a ja som prúdila jeho žilami, až som sa dostala do samotného srdca. Bola som malá časť celku, ktorý drží všetko pri živote. Vedela som, že život nemôžem počítať matematickou rovnicou, že sa nemôžem spoliehať na iných, že ho za mňa prežijú, že ho môžem hocikedy stratiť, ale aj to, že ho nemôžem prirovnávať k piesku ani k ceste vlakom. Život je tak jedinečná a vzácna vec, že ju nemožno prirovnať k ničomu, možno jedine k životu samému.

„Dom už spal, keď som sa ocitla v jednom z jeho sŕdc.“ Nezáležalo na tom, kedy som sa tam ocitla. Dôležité je, že som tam bola, lebo bezo mňa by nebol ani dom. Ani srdce, ani spánok. Veď ja som život. 

Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka a scenáristka Dominika Madro:

Esej Ely Lovászovej sa rozbieha rozpačito (na začiatku mohla zaznieť skôr štvrtá veta: na svete existuje skupina ľudí, v ktorej bdie niečo viac), no to je hádam jediné vybočenie z inak štylisticky i tematicky zvládnutého textu.

Odčítateľná paralela medzi cestou vlakom a cestou myšlienok, medzi ich smerovaním vpred a do hĺbky, nepôsobí prvoplánovo ani neoriginálne. Autorka dokazuje schopnosť prehlbovať svoj názor, poučiť sa z už prežitého či povedaného. Ide o intuitívne cestovanie myšlienok, ktoré autorka veľmi zručne podporuje obrazným rozprávaním (Život alebo skôr životy, boli pre mňa niečo ako stavanie hradov z piesku. Každý začíname so zdanlivo rovnakými alebo podobnými podmienkami. Ale každý, kto túto činnosť niekedy vykonával vie, že to ani zďaleka nie je pravda. Piesok môže byť priveľmi mokrý alebo naopak, môže nám bezradne pretekať pomedzi prsty. Niektoré piesky sú na pláži a dosť pália. Iné sú na ihriskách v pieskovisku a sú plné kameňov či obalov od cukríkov. Dôležité je však nabrať odvahu a pustiť sa do práce. Počas stavania sa naskytnú rôzne komplikácie. Kto tvrdí opak, pravdepodobne klame alebo si to nechce pripustiť.)

Autorka vedie rozhovor s neznámym mužom vo vlaku, avšak priamy dialóg neprebieha. My sme len svedkami jej okamžitých vnútorných reakcií. Máme možnosť nastúpiť priamo do jej vnútra, do práve prebiehajúceho vnútorného monológu. V tomto vidím najvýznamnejší literárny moment celého textu – majstrovský – že zatajuje, že nevieme presne, čo autorku povzbudzuje k reťazi veľmi nápadito rozobraných asociácií a na záver k precitnutiu, k uvedomeniu si potreby neustále prehlbovať a prehodnocovať.