Vraciame sa do vyprahnutých končín

Pandemické písanie je zradné. Pripomína návrat k baníckej každodennosti: kto vydoluje najpozoruhodnejšiu metaforu z násypov súčasného diania? Kým sa kolos mainstreamovej literatúry nemotorne snaží adaptovať, v sutine si sebaisto razia cestu živé pramienky alternatívnej kultúry v podobe zinov.

Tradícia súčasnej podoby týchto DIY nízkonákladových publikácií vychádza najmä z nezávislej grafiky, ale aj z hudobného undergroundu či literárnych experimentov. Túto formu volí aj train-hopper Ján Glín, ktorý sa vo svojom denníkovom zine Reverse Paranoia vydáva zmapovať styčné body svojho duševného i fyzického prežívania počas tvrdého lockdownu.

 

 

Všetko tu a teraz

Práve akcent prítomnosti a kartografický realizmus sú kľúčovými stavebnými prvkami Glínovej spontánnej prózy. Autor nám predkladá záznam o putovaní, ktorý funguje v prvom rade ako artefakt, až druhotne ako literárny počin. Prioritizácia funkcie textu ako osobného dokumentu mi dáva slobodu odsunúť teoretické nároky na charakteristiku postáv či premyslený dejový oblúk v prospech autenticity výpovede. Autor píše z nutnosti, prostoduchým a neliterárnym jazykom, z ktorého sála úprimnosť a ako celok podáva vierohodný náhľad do európskej hobo komunity 21. storočia.

Vo svetovej literatúre má Glínov text spriaznenú dušu - mýtom opradený román Jacka Karouaca Na Ceste. Rytmus viet diktuje neustály pochod, pohyb je sprevádzaný mrnčaním nákladných vagónov. Glín sa, podobne ako Kerouacov rozprávač Sal Paradise, spovedá z potreby striedať prostredie, aby unikol z návalov apatie či bezmocnosti, ktorá ho čaká doma. Prežívané dobrodružstvo je napokon také intenzívne, že sa zlieva so snom. V dôsledku mučivej insomnie upadá rozprávanie do svojskej spánkovej paralýzy. Sen, navodený monotónnym kovovým vrzgotom, nesie Glína do diaľok, avšak vracia sa zadnými dvermi vo forme paranoje o neudržateľnosti tohto behu. 

 

Odkiaľ kam?

Kerouacov hrdina Dean Morriarty si balí kufre, len čo príde do cieľa. Glínova cesta je podobne hektická: rozprávačove úvahy nikdy nezájdu príliš ďaleko, ani do vlastnej filozofie, ani do minulosti. Väčšinou sa totiž blíži ďalší vlak a treba konať: baliť sa, pobehnúť a naskočiť. V kontexte spomínania Glín prekvapivo neupadá do melancholickej retrospektívy, k minulosti sa obracia len zriedka, aj to veľmi stroho: „Dlouhou dobu žiju mimo realitu, přibližně dva roky.“ (s. 33) či „Minulou noc jsem sepsal krátký text o situaci, která se stala před mým odjezdem v Praze.“ (s. 15) Nepitve svoj životný stav mimo práve snímaného záberu. Z tejto útržkovitosti vychádza aj istá priznaná tézovitosť: „... tak už to prostě je.“ (s. 5) Presvedčením, že niektoré myšlienkové zhluky sa nedajú vyjadriť slovami, naopak, musia sa prežiť, nadväzuje na jeden z hlavných ideových pilierov hobo kultúry, ktorým je vlastná skúsenosť.

Táto hypersubjektivita však predstavuje nástrahy na ucelenosť výpovede. Glínova prelietavosť hraničí s alogickosťou: „V Praze není nikdy nuda, ale chybí mi tu pocit domova a nějaké silné přátelství nebo komunita lidí, se kterýma bych žil život. Mám zde sice spoustu kamarádů, ale nemám čas se s nimi stýkat.“ (s. 1) Glínov rozprávač je modelovým príkladom neschopnosti vytvárať trvalé väzby (myšlienkové či vzťahové) ako dôsledok akcelerujúcej kapitalistickej spoločnosti. Jeho najstabilnejšími spoločníkmi sú vlaky. Tie tvoria odzbrojujúcu metaforu: nie je ťažké predstaviť si malého chlapca a jeho milovanú diorámu, kde vládne svojimi útlymi prstami, vytvárajúc tajné, ale pohodlné zákutia. Všetko sa dá do pohybu (alebo sa zastaví) na jeho pokyn. V reálnom svete sa Glín vzdáva tohto ideálu, ale nutkanie značiť svoje okolie ostáva. Symbolické prevzatie oprát je prítomné v mori tagov, ktoré za sebou Glín necháva. „Je to můj rituál,“ (s. 27) skromne priznáva.

 

Próza radikálnej (ne)zodpovednosti 

Uzavreté hranice okrem nudy navodzujú značnú klaustrofóbiu. Stiesnenosť textu saturujú najmä čiernobiele fotky, ktoré dokresľujú atmosféru ilegálneho pohybu. Pre Glína sa pandemická situácia pravidelne zrkadlí v obrazoch opustených staníc, čo prakticky sťažuje už aj tak náročné podmienky pobytu vonku. Glín sa snaží preniesť pocit krízy a neistoty do sociálne angažovanej roviny. Avšak moralistické výkriky s rozprávačovým pohoršeným lamentovaním vyvolávajú dojem bezduchého facebookového statusu. Naopak, motív utečeneckej deky či iných darovaných kusov oblečenia je mrazivo realistický. Glínova vďačnosť sa prejavuje v ich motivickom opakovaní. Nesie si ich domov a pritom ironicky dodáva: „... jako suvenýr z mého výletu.“ (s. 42)

Sám Glín odkazuje opakovane na svoju cestu ako na „výlet“, pritom pomer harmonických chvíľ s priateľmi a útrpného mrznutia vonku nie je primeraný. Tíšinu navodzujú najmä miznúce rána, no bez trvalej platnosti. Napokon, aj nostalgický deň v Terste je neplánovanou zachádzkou pred jazdou domov. Ponúka sa otázka, čo denník skutočne dokumentuje. Sú to vzlety alebo pády? Nastáva katarzia alebo sa prekopávame s rozprávačom hlbšie do temnej rokliny? Autor intuitívne prikladá poslednú časť, akýsi apendix. Ostáva však len pri pokuse o záver, stať sa totiž môže všetko: „Dávám si teď oddych, aspoň do jara, pak se zase zblázním.“ (s. 47)

 

Jan Glín: Reverse Paranoia

Praha: samovydanie, 2021

 

Katarína Pirháčová (2001)

Študuje na FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii. 

 

  • Vraciame sa do vyprahnutých končín - 0
  • Vraciame sa do vyprahnutých končín - 1
  • Vraciame sa do vyprahnutých končín - 2
  • Vraciame sa do vyprahnutých končín - 3
  • Vraciame sa do vyprahnutých končín - 4