Všetko, čo viem, je nepriehľadné sklo

Nežnosť rozkladu som prečítala ako jednu dlhú báseň, azda by som povedala pásmo, odkazujúc práve na metódu voľne radených obrazov G. Apollinaira. Rebro takisto kladie viaceré témy a motívy do jedného plánu, bez logických následností, na princípe juxtapozície a simultánnosti. Striedajú sa konkrétne a maximálne neurčité obrazy, ktoré sa rozbiehajú na všetky strany. Podobne reaguje potom aj naše vnímanie, snažíme sa zachytiť široký sémantický rozptyl jednotlivých viet, veršov. To však znamená rovnako rozpohybované myslenie.

Metafora nepriehľadného skla je namieste aj vzhľadom na motivický repertoár zbierky. Viaže sa predovšetkým na nemocničné prostredie a nepreniknuteľnosť evokuje aj biela farba, motívy chladu či prázdnoty: „kachličky / v stenách žily“ (s. 17), sneh, krieda, kúpeľňové zrkadlo, bledá tvár, prázdny, čistý, orosený, krištáľovo priesvitne, kocka ľadu, porcelán a pod.

Viacrozmerný rozklad

Zachytiť sa možno názvu zbierky, ktorý v sebe implikuje stav, ale i časový rozmer daných javov (za aký čas dôjde k úplnému rozkladu?). Rozklad tu možno chápať vo fyziologickom slova zmysle ako odumieranie, hnitie, ale aj ako chemickú reakciu, pri ktorej vznikajú nové látky (významy). Zodpovedajú tomu opäť vyššie naznačené motívy (slová a výjavy), spájajúce sa jednak s chorobou, ale i s telom a telesnosťou. Celá zbierka sa začína vetou/mottom, surrealistickým výjavom: „na oltároch planuli vratké ružové pľúca“. Predstava, ktorá udáva tón ďalším veršom, je postavená práve na naliehavej tenzii krásy a škaredosti, telesného a duševného (či skôr duchovného) a pod.

Dôraz sa kladie na časti tela, najmä tie, ktoré čosi spájajú („skrč kĺb“, s. 34; „keď sa lakeť ohne“ s. 49;) alebo odrážajú životnú kondíciu subjektu (zuby, koža, póry), neuralgické miesta, prostredníctvom ktorých zistíme, či subjekt vôbec žije: „tikajú hodiny / na mŕtvom zápästí“ (s. 21, zvýr. D. R.). Človek je tu „rozkrájaný“ na kusy, je časťou, torzom: „milujú sa torzá“ (s. 50), ako keď sa pozeráme cez nepriehľadné sklo a vidíme len obrysy, náznaky postavy, života: „v kúpeľňovom zrkadle / pretieraj // niekto za ňou / dýcha(j)“ (s. 29, zvýr. E. U.). V takto nasmerovanom pohľade je čitateľný nadhľad, odstup od daného subjektu i témy: „rozbíja pohár s kefkami / kovovo zas(m)ej“ (s. 29). Zároveň asociujeme k prítomnosti niekoho ďalšieho – za nepriehľadným sklom môže byť ktokoľvek. Človek sa zrkadlí v človeku, vo vzťahu: „sestrine slzy / v bratových očiach“ (s. 42 – 43), „kosť sa zrastie / ak tu budeš“ (s. 37, zvýr. D. R.).

Rozklad tu súvisí aj s rozpadom básnického obrazu, jeho syntaxe. Verše znejú ako vety vytrhnuté z kontextov. Ich pôvodný diskurz sa stratil úplne alebo je mätúci. Recepcia znamená nastaviť si vnímanie na čo najvyššiu citlivosť, aby sme na okraji asociačných sfér čosi zachytili. Striedajú sa konkrétne a maximálne neurčité obrazy: „zvonce konce školskej // hodiny // prekrojili motýľa // blíži sa veža / ozaj padneme // ako krúpy / možno konfety“ (s. 57, zvýr. D. R.). Znova možno konštatovať, že ide o surrealistické výjavy, na čo odkazujú nielen netradičné spojenia vzniknuté metódou psychického automatizmu, ale aj typické (surrealistické) motívy ako oko, viečko a pod.

Osviežujúce položarty

Na čitateľa sa kladú náročné požiadavky – musí vykonať isté intelektuálne operácie súbežne s vysokou mierou a ochotou estetizácie primárne neestetických javov a vecí. Účinok sa dostavuje v priestore, kde sa tieto protichodné postupy pretínajú. Rebro nás totiž často navedie jedným smerom, ale vzápätí sa jeho subjekt nechá uniesť asociatívnou mysľou, zanechá rozvíjajúci obraz a preskočí na iný.

Tento postup je často riadený hrou, ktorá zbierku príjemne osviežuje, vnáša do textu komiku a načisto zbavuje čitateľa možnosti čítať verše ako pravdy či poučenia. Hra tu inklinuje viac k spontánnosti a neštruktúrovanosti (paidia) ako k hre s jasnými pravidlami (ludus). Tomu zodpovedajú aj výroky, často v kurzíve, ktoré možno chápať ako intertextuálne odkazy (po ich povahe som nepátrala, len mi evokovali určité kontexty), ale aj ako výroky, polovážne, položartovné výkriky subjektu/subjektov: „tieseň v truhle / miesto v urne“ (s. 27, zvýr. D. R.), „mŕtvo v rukavici / mĺkvo na panvici“ (s. 64), „zažneš v spálni / vo vesmíre aj tak // tma“ (s. 28), „líham / keď je s kým“ (s. 60), „kam nikto nechodí / všetci ostanú“ (s. 61, zvýr. D. R.) a pod.

Rezultát na strane čitateľa/čitateľky

Záverečný verš zbierky, vyčlenený na osobitnú stranu, náhle prehluší rozbehnuté asociácie, zaznie totiž ako pointa (oblúkom komunikuje s úvodnou „scénou“ s pľúcami na oltári) – akoby doposiaľ čítané obrazy boli zábleskom v mysli pacienta, ktorý čaká na operáciu, navonok chladne a pokojne: „tvár pokojne čaká na stole na príchod chirurgov“ (s. 72). Žeby išlo o povestný prúd myšlienok pred domnelou smrťou? Neviem, ale aspoň na tomto mieste pocítim katarziu z prečítaného – vylúšteného. Potvrdzuje sa, že estetický zážitok tu do veľkej miery závisí od subjektívneho rozhodnutia čitateľa/čitateľky, na ňom/nej ostáva, či hmlu nahradí významom alebo sa uspokojí s tým, že všetko, čo vie, je len nepriehľadné sklo.

Eva Urbanová (1986)

Literárna kritička. Špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej a svetovej poézie. Naposledy jej vyšla monografia o poézii Evy Luky Medzi snom a fikciou (2022). Publikuje v časopisoch Vertigo, Vlna, Platforma, Knižná revue, Glosolália, Fraktál a iné. Vyučuje na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Akademický Prešov, workshopy tvorivého písania, porotkyňa Zlatej vlny v roku 2019, porotkyňa súťaže Básne SK/CZ za rok 2022 a iné). Je redaktorkou literárnej kritiky v časopise Fraktál. V roku 2019 jej vyšla kniha pre deti Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala Cenu čitateľov Knižnej revue v kategórii Debut roka.

Derek Rebro: Nežnosť rozkladu

Levoča: Modrý Peter, 2022