Všetko môže byť aj inak

Robo Švarc: Non Exit. Sociálna plastika Josepha Beuysa a nesubstančná ontológia Egona Bondyho

Bratislava: Asociácia Corpus, 2021

„Neexistuje žiaden nesociálny obraz, nesociálny nákup rožkov, nesociálny hejt na internete, nesociálna prednáška o fenomenológii ani nesociálne čúranie na toaletách“ a preto nie je politický postoj k týmto fenoménom o nič menej legitímny než estetický, tvrdí autor.

Spojenie „filozofická estetika“ je z perspektívy dejín filozofie čosi ako „fyzikálna mechanika“: prídavné meno v oboch prípadoch vypovedá o podstatnom mene samozrejmosť. Mechanika iná než fyzikálna nemôže byť a každý pokus oslobodiť estetiku od filozofie sa končí v prvom rade „oslobodením“ estetiky od seba samej.

„Na teoretickej úrovni [totižto] estetika nie je teóriou zmyslového vnímania, ale teóriou posudzovania zmyslového vnímania a jeho vzťahu k vnímanému,“ (s. 16) píše Robo Švarc v úvode k svojej knihe Non Exit. Ako naznačuje jej podnázov – Sociálna plastika Josepha Beuysa a nesubstančná ontológia Egona Bondyho –, estetika sa tu nesamozrejme vracia k svojim samozrejmým základom. „Zdá sa, že práve paradox je tým, čo umeniu obzvlášť vonia,“ (s. 48) – a písaniu o ňom tiež.

Ťažko rozsúdiť, ktorá pôda je pri umeleckej reflexii vratkejšia: či tá domáca a dobre známa, alebo cudzia a neznáma – napokon, často sa prestupujú. Švarc svoju knihu postavil na dôkladnej znalosti nemeckojazyčného kultúrneho prostredia a na nej buduje, resp. rekonštruuje mosty k (znovu)objavným podnetom namiesto prevárania destilovanej vody.

Enfant terrible   

Úvodný titul sľubne vyzerajúcej edície Pleroma na prvý pohľad pôsobí až exkluzívne špecificky, čo kniha, ktorá „približuje dve zásadné figúry moderných dejín umenia a filozofie – enfant terrible Josepha Beuysa, ktorého dielo je v našom kultúrnom kontexte takmer neznáme, a Egona Bondyho, ktorého filozofia ostáva do značnej miery zabudnutá,“ na prebale sama priznáva.

Je potrebné poznať práce týchto autorov predtým, než sa človek pustí do čítania knihy? Nie je. Je však podmienkou jej dočítania. Iste, na koniec sa možno dopracovať bez prečítania jedinej Bondyho stránky a vyhľadania si Beuysových diel. Ide tu však o iné: zmysel vlastného textu Švarc úzko prepája so zmyslom práce tých, o ktorých píše. Ním však nevyčerpáva.  

Už detailné interpretácie Beuysových performancií, výtvarných diel a zásahov do verejného priestoru svedčia o tom, že autor k svojej téme pristupuje nielen poučene, ale aj zaujato. Je evidentné, že podobné očakávanie má aj od čitateľov a čitateliek: témou ich sprevádza, no nevodí za ruku, a namiesto bulvárnych epizód zo života oboch protagonistov svojej knihy – Beuysa aj Bondyho – (o ktoré by núdza nebola) sa venuje tým častiam ich diela, ktoré majú potenciál vzájomne sa osvetľovať.

Švarcove kapitoly sú terminologicky náročné, nie však nepriepustné, a popri bohatom poznámkovom aparáte prekvapujú príležitostne expresívnym jazykom, ak autor potrebuje priliehavo okomentovať „blbosť na kvadrát“ (s. 244). Mrzutosťou je, že výklad pojmu je zavše logický v rámci kapitoly, v celku knihy však už kompozične nefunguje.

O tom, čo je napr. documenta, sa tak človek dozvie až v predposlednom oddiele knihy (pravdaže, ak si nepomôže inými zdrojmi), hoci názov tejto výstavy padne viackrát už skôr, a výklad princípov Bondyho ontologického modelu by azda tiež zniesol včasnejšie zaradenie, eventuálne „zaliatie“ do základov knihy v jej úvode.

Neidentický pohľad na vec

Interpretácia názvu knihy, ktorá by postupovala po línii „bezvýchodiskovosti“, by iste bola legitímna aj zaujímavá, nazdávam sa však, že by minula jej podstatu. Uzavretosti sa prieči samotný predmet knihy, ak ho abstrahujeme na nič menšie než umenie: „To, čo umenie spája s komunikáciou, je potreba účasti druhého. Táto účasť prináša do hry ,iné vnímanie’, teda neidentický pohľad na vec, ktorý napriek tomu, že je za istých okolností nesúhlasný, neprestáva byť rovnocenný.“ (s. 56 – 57).

Umenie disponuje demokratickým potenciálom, pretože „svojou liberalizáciou súdnosti kradne [konsenzu hodnôt alebo konsenzu súdnosti] samý základ ich substančnosti opierajúci sa o názorový konsenzus, pretože tvrdohlavo odmieta unifikáciu súdnosti“ (s. 84).

Povedané jednoduchšie: tam, kde (aktívny, uvedomelý) politický subjekt vyhľadáva zhodu vo vnímaní, interpretácii a hodnotení sveta, umenie podporuje opak, „je tu doslova na to, aby zabránilo exklúzii disentujúceho prvku zo spoločenskej komunikácie“ (s. 61). To však platí na rovine ideálu, kde nie je potrebné zohľadňovať problémy typu pluralizácie, a teda skutočne liberalizácie súdnosti (umenie a kritika nezhodu vítajú), no už nie jej dôslednej demokratizácie (kto umenie a kritiku môže tvoriť a aké sú rámce tejto nezhody). 

Avšak pozor, vydeľovať akúsi rovinu ideálu a rovinu skutočnosti znamená blížiť sa k elementárnemu filozofickému sporu idealizmu a materializmu, ktorý sa Bondy – a z neho vychádzajúc Švarc – ambiciózne pokúša prekonať modelom nesubstančnej ontológie.

Cieľom tejto recenzie však nie je ani ho vysvetľovať, ani s ním polemizovať; postačí konštatovať, že ak bolo zámerom publikácie „prispieť do diskusie úvahami o tom, čo by mohla znamenať neznegovateľná sociálnosť umenia a filozofie pre pohyby v étose,“ (s. 15) potom je tento – akokoľvek skromne formulovaný – cieľ naplnený už len tým, že Non Exit mnohokrát a mnohorako podnecuje k reakcii, nech by už bola poznámkou ceruzou na okraji alebo poskočeným záujmom o dnes už výhradne antikvárnu Bondyho Útechu z ontológie, ktorú Milan Machovec jej originalitou prirovnal k Aristotelovej Metafyzike či Heglovým a Kantovým spisom.

Každé umenie je spoločenské

A čím je tá „neznegovateľná sociálnosť umenia a filozofie“, ktorá má spájať myšlienkový program Beuysa a Bondyho? Otázkou, na ktorú sa nepriamo odpovedá názvom knihy: Non Exit. Každé umenie je spoločenské, pretože v nijakej fáze svojej existencie nemôže spoločenskému kontextu uniknúť. „Neexistuje žiaden nesociálny obraz, nesociálny nákup rožkov, nesociálny hejt na internete, nesociálna prednáška o fenomenológii ani nesociálne čúranie na toaletách,“ (s. 11), a preto nie je politický postoj k týmto fenoménom o nič menej legitímny než estetický, a to dokonca ani v rámci umenovedných disciplín.

Je preto len prirodzené, že bez toho, aby sa musel uchýliť ku kompromisu medzi tzv. dielocentrickým a kontextualizačným prístupom, Švarc prechádza od hermeneutiky motívu kríža v Beuysových prácach k (de)nacifikácii Nemecka a Rakúska a späť k ich korelácii v umení.

Vzhľadom na naznačenú komplexnosť Non Exit od svojich čitateľov a čitateliek vyžaduje dvojnásobné, ak nie viacnásobné čítanie: prvý raz informatívne, druhý (a ďalší) raz študijné. V období, keď je kontemplatívne, pomalé a opakované čítanie aj pre ľudí, ktorí sa humanitnými vedami profesionálne zaoberajú, nedostupným luxusom, sa môže stať, že knihe sa hneď nedostane náležitej pozornosti a výťažnosti. Nemusí to byť na škodu, keďže problémy, ktorým sa venuje, sú súčasne historické aj nadčasové.

Istú výnimku predstavuje posledná kapitola zameraná na zhodnocovanie Beuysovho diela v súčasnosti, no najmä na kritiku súdobej umeleckej prevádzky a diskurzu kreativity, ktorý zoširoka presahuje kultúrny priemysel a karikuje Beuysovu tézu o tom, že každý človek je umelec, na imperatív, že každý človek musí byť umelec.

Alternatíva existuje

V podkapitole o exkluzívnosti umenia Švarc cituje amerického filozofa a estetika Arthura C. Danta: „Umenie sa vyvinulo tak, že filozofická otázka o jeho statuse sa stáva takmer samou podstatou umenia.“ (s. 71). Tejto otázke sa teda tobôž nemôže vyhnúť ani nijaký seriózny, systematický pokus o teóriu umenia či jeho kritiku.

Publikácia Non Exit si takéto ciele síce nevytýčila, ale jednako k nim smeruje: kde je na jednej strane potrebné polemizovať s nepresnosťami či nedorozumeniami, ako je trebárs tvrdenie, že „neomarxisti absolutizujú hospodársky a ekonomický systém, pod ktorý subsumujú napríklad umenie ako subsystém irelevantný“ (s. 256), pričom presný opak je pravdou, tam sa na druhej strane patrí vyzdvihnúť vedomie súvislostí a falošných istôt, ktoré nás pod kamuflážou (hoci aj odborného) sedliackeho rozumu vedú do epistemologických pascí.

Analytické kapitoly, z ktorých vystupuje syntetická tendencia celej práce, sa svojimi margináliami a menšími či väčšmi exkurzmi vystavujú riziku ostreľovania z úzko špecializovaných pozícií, zároveň však robia prietrž zákopovému vyčkávaniu na smelší, všeobecnejší umenovedný pokus.

Ak pozorovanie umeleckého diela „vytvára svet možností, ktorý pri výstupe zo svojej ,latentnosti’ naznačuje, že všetko môže byť aj inak“ (s. 82), potom nezáleží na tom, že umelecké dielo nemá moc zhodiť poslednú, najväčšiu domino kocku hrubej sily a surovej moci: demonštráciou toho, že alternatíva existuje, tak (nielen Beuysovej) maľbe, performancii či intervencii do verejného priestoru na úvod zmeny stačí naťuknúť prvú kocku vedomia človeka.

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF PU v Prešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.

Na fotografii: Egon Bondy

Foto: hvorecky.sk