Výnimočná syntéza života a tvorby

Edita Príhodová: Spievam, lebo milujem... (Život a dielo Janka Silana)

Bratislava: LIC, 2020

 

Záujem Edity Príhodovej o tvorbu katolíckej moderny nie je vôbec náhodný a sporadický, ale práve naopak, je dlhodobý, koncepčný i systematický.

Edita Príhodová sa už predtým venovala práve osobe Janka Silana, ale i napríklad Jozefa Kútnika Šmálova či Ladislava Hanusa. Krátko po Nežnej revolúcii Petr Běleš na úvod svojho recenzného hodnotenia Motulkovej básnickej knihy Fialové žalmy anticipoval, že „splácení restů z dob povinné slepoty zabere nakladatelstvím z „východního bloku“ rozhodne delší čas, než si vůbec odvažuji pomyslet.“ (1992, s. 47) Napriek tomu, že od publikovania uvedených konštatovaní plynie už tretie decénium a tvorba básnikov katolíckej moderny je aktualizačnými výbermi a „básnickými dielami“ opätovne sprítomnená, aj napriek tomu, že vzniklo niekoľko serióznych monografií, publikácií a čiastkových štúdií, stále je v jej invariantne modifikovanom obraze mnoho mýtov, skreslení a tautológií. Splatiť Bělešom konkretizovaný „dlh“ vo vzťahu k tvorbe Janka Silana sa pokúsila vo svojej monografickej práci Spievam, lebo milujem... Edita Príhodová.

Konkrétnemu monografickému výstupu však predchádzalo autorkino početné publikovanie čiastkových zistení v štúdiách konferenčných či iných zborníkov, vo vedeckých i literárnych časopisoch (doma i v zahraničí). Už dávnejšie pripravila subjektívny výber z básnických textov Janka Silana pod názvom Medziobdobie (2012) a edične spracovala jeho básnickú tvorbu v publikácii Janko Silan – Básnické dielo (2014).

 

Silan v adekvátnych súvislostiach

Edita Príhodová svoju pomerne rozsiahlu monografickú prácu umne rozčlenila na sedem tematických častí, zoštylizovaných na základe chronologických determinánt (Juvenílie a Kuvici (1932 – 1936), Lyrika bohoslovca (1936 – 1941), Lyrika kňaza (1943 – 1945), Verbumista Janko Silan (1946 – 1948), Básnik vo vnútornom exile, Čas zmarených nádejí (1966 – 1984), Literárne oživenie básnika po roku 1989. V nich konkrétne zaujímala k Silanovým textom interpretačné či literárnohistorické postoje, inšpirované východiskami hermeneutiky a semipoetiky. V snahe o komplexnosť nepodceňovala zároveň ani reflektovanie literárnokritického, biografického, kultúrneho či národno-politického i sociologického kontextu. I keď  jej literárnohistorické konotovanie je zoštylizované veľmi pútavo, za ťažiskové považujem jej  zdôvodňovanie Silanovej tvorby v literárnych, umeleckých, estetických, filozofických, spirituálno-teologických a občiansko-politických súvislostiach. Prostredníctvom nich sa usilovala dešifrovať, zdôvodňovať implicitnosť zmyslu, významu jednotlivých častí umeleckých textov Janka Silana.

V úvodnej kapitole Príhodová približovala biografické údaje autora a skúmala jeho zdroje inšpirácie, smerujúce k produkcii básnickej tvorby; zaoberá sa jeho rodinným zázemím, formovaním svetonázoru i juvenilným publikovaním v dobových periodikách, odkrýva jeho pseudonymy a poukazuje na vývin jeho poetiky. Už rukopis debutovej knihy Kuvici (1936) opodstatnene označila za pozoruhodne vyzretý.

V nasledujúcej kapitole sa sústredila na Silanovu básnickú tvorbu a okolnosti jej vzniku – súviseli s autorovým nasmerovaním ku kňazstvu, s jeho štúdiom teológie v Spišskej Kapitule. Týka sa básnických zbierok Rebrík do neba, Slávme to spoločne, Sonety májové, ktoré sú tematicky i tvarovo pomerne rozdielne. Pri zbierke Rebrík do neba upozornila na silné vizuálne vnemy, ktoré súvisia s tematizáciou zraku ako duchovnej kvality, no v súvislosti so Sonetmi májovými, ktorých časť dedikoval Angele Jindovej, pripomenula, že „na ich písanie Janka Silana pobádala skúsenostná látka“, no nie sú údajne iba „vypísaním sa z ľúbostného zážitku“ (s. 55), ale sú aj produktom inšpirovania sa skladbami Jána Smreka (Básnik a žena), Jakuba Demla (Miriam) a i. Takýto počin však u básnikov katolíckej moderny (bohoslovcov, kňazov) – napriek tomu, že to pre laika môže vyznieť prekvapivo – nebol raritnou záležitosťou (podobné momenty možno nájsť v textoch S. Veigla, P. G. Hlbinu, R. Dilonga a iných). V súvislosti s elegicky modifikovanou zbierkou Slávme to spoločne, písaním ktorej sa vyrovnával so smrťou matky, okrem iného poznamenala, že „Janko Silan postupuje od autobiografickosti k autoreflexívnosti a nakoniec k univerzálnej skúsenosti“ (s. 71), aby tak eliminoval prvky sentimentality. Edita Príhodová je pri rekonštruovaní literárnohistorických súvislostí mimoriadne pozorná a precízna – osobitnú časť v tejto kapitole venovala aj Pirátom krásy (Š. Schelling, P. U. Oliva, M. Šprinc, J. Kováč a J. Silan),  ich neformálnemu zoskupeniu, genéze, aktivitám aj ich „tlačovým orgánom“. Mimoriadne zaujímavá bola i komparatívna konfrontácia uvedenej zbierky s Duinskými elégiami R. M. Rilkeho, ktorá potvrdzovala inšpirovanosť Silana práve v štýlovej oblasti.

 

Apolitické básne?

V kapitole Lyrika kňaza (1943 – 1945) interpretačne skúmala zbierky Kým nebudeme

domaPiesne z javoriny, stručne v nich  jeho kňazské pôsobenia a usilovala sa dokázať i zdôrazniť, že Janko Silan bol počas vojnových rokov apolitickým človekom. Trochu mi tu však absentuje konfrontačný prístup autorky, pretože viac ako pred desaťročím nad touto skutočnosťou v istom zmysle polemizoval Peter Getting, keď o  Silanovi tvrdil, že nekriticky písal v básni Slovenská o novom štáte, vzniknutom po deštrukcii demokracie antidemokratickým spôsobom. (2009, s. 155 – 156, 174) Daný kontext možno zo Silanovho básnického textu vydedukovať hlavne v implicitnom zmysle; prisudzovať mu explicitnosť tohto významu môže zvádzať k preinterpretácii. Autorka nepopiera, že niekoľkými básňami súhlasil so slovenskou autonómiou, predsa mám však dojem, že jej konštatovania v danom kontexte oscilujú skôr v nocionálnych, detenzívnych polohách a sú skôr implicitným vyjadrením voči emotívnej, senzitívnej a v istom zmysle i expresívnej reakcii literárnej kritiky.

 

Umlčaný, rehabilitovaný, umlčaný

V nasledujúcich kapitolách práce sa Edita Príhodová pokúšala pútavo i hodnoverne rekonštruovať Silanove spoločenské, kňazské, ľudské a hlavne literárne postoje – v tematicky ladených častiach sa osobitne zamerala na kontext rokov 1945 – 1948 s detailným záberom na Silanovo angažovanie sa vo vydavateľstve Verbum, všímala si aj jestvovanie a význam časopisu s rovnomenným názvom, ako aj vznik a násilné ukončenie ich činnosti pod vplyvom spoločensko-politických udalostí. Podobne ako Ján Zambor a Július Pašteka, básnickú zbierku Úbohá duša na zemi vníma ako „angažovanú básnickú výpoveď adresného spoločenského odporu.“ (s. 155) Vôbec ma neprekvapuje explicitne modifikované vyjadrenie autorky publikácie, že tieto Silanove postoje boli nasmerované voči komunistickej ideológii, že boli reakciou na ateizáciu a popieranie garantovaných náboženských a duchovných hodnôt. Veď napríklad aj zbierka Katolícke piesne z Važca dokumentuje kultúrnu, spoločensko-politickú i náboženskú traumu Janka Silana, ktorú utrpel po februárových udalostiach roku 1948. Ocitol sa vo vnútornom exile a ako autorka adekvátne poznamenala, jeho výpoveď bola neraz poznačená existenciálnym tónom a emocionálnou tonalitou. Som rád, že niekoľkokrát zvýraznila skutočnosť, ktorú akcentoval i sám Silan, že nebol autorom odmlčaným, ale umlčaným. Literárnohistoricky pravdivo a objektívne rekonštruovala udalosti, ktoré viedli k jeho rehabilitácii, prijatiu do Zväzu slovenských spisovateľov a následne, po normalizačných praktikách, k opätovnému nasmerovaniu do vnútorného exilu bez možnosti publikovať. Aby však priblížila postoje kňaza a básnika v komunistickom režime s existenciálne vnímaným pocitom opustenosti, na sprítomnené nuansy podrobne interpretačne poukazovala v jedinom jeho prozaickom diele, v románe s názvom Dom opustenosti.

V poslednej časti práce sa pokúsila ešte načrtnúť literárnohistorickú reflexiu i aktualizáciu diela Janka Silana po r. 1989. Vo vzťahu k celkovému obrazu i významu práce má táto časť fragmentárnu povahu a je skôr sumarizujúcou skicou než podrobnou štúdiou.

 

Mimoriadna monografia

Práca Edity Príhodovej Spievam, lebo milujem..., ktorá syntetizuje životné postoje i tvorbu Janka Silana, má všetky znaky vedeckej monografie. Vyznačuje sa vysokou erudíciou, štylisticky cizelovanou dikciou výpovede, koncepčnosťou i systematickým odstraňovaním „bielych miest“ a častí „skrivených zrkadiel“ v zaužívanom literárnom invariante. Nazerá na tvorbu Janka Silana ako na celok, no zároveň nebagatelizuje parciality, pričom v tomto kontexte vôbec nevznikajú zásadné disproporcie. Takú závažnú a komplexnú prácu o živote i tvorbe Janka Silana sme doposiaľ v našom literárnovednom priestore ešte nemali. Verím, že aj týmto počinom uľahčí etablovanie jeho poézie do korpusu literárnych skvostov a pomôže budúcim tvorcom literárnych dejín jeho tvorbu neopomínať a nebagatelizovať.

 

Jozef Brunclík (1975)

Odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry FF UKF v Nitre a člen redakčnej rady časopisu Náš čas. Zameriava sa na poéziu katolíckej moderny a postmodernú literatúru. Je autorom monografie Introvertnosťou ku katarzii: Lyrický svet v tvorbe Jána Motulka (2014).

 

Na fotografii Janko Silan so žiakmi na výlete v Ždiari v r. 1942. Archív E. P.