Vyhľadávanie
Matúš Mikšík: K jasu a tiesni mierim. Ivan Laučík v interpretáciách
Bratislava: Literárne informačné centrum, 2020
Matúš Mikšík sa v rámci výskumnej činnosti programovo a systematicky zameriava na reflektovanie slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia, pričom jednu z dominánt jeho bádateľského záujmu predstavuje básnická tvorba osamelobežeckej skupiny a osobitne poézia osamelého bežca Ivana Laučíka.
Interpretácii vybraných básní tohto autora sa M. Mikšík venoval už v diplomovej práci a neskôr, v komplexnejšej podobe, boli texty I. Laučíka predmetom jeho dizertačného výskumu. Monografia K jasu a tiesni mierim (2020) priamo nadväzuje na oba menované zdroje, no konštitutívnym prvkom tejto publikácie boli aj čiastkové výstupy (recenzie a štúdie) uverejňované v domácich, ale aj zahraničných zborníkoch a periodikách.
Metodologickým zázemím Mikšíkovej monografie je „štruktúrna analýza a interpretácia“ (s. 12), ktoré sa bezprostredne viažu na tzv. semiopoetický prístup Jána Zambora, keďže Zamborovu koncepciu semiopoetiky vníma autor ako jeden zo spôsobov komplexného uchopenia Laučíkovej poézie. V súlade s týmto prístupom sa M. Mikšík sústreďuje na minucióznu analýzu textov, zohľadňujúcu námetové zdroje tvorby, motivicko-tematickú rovinu básní, ako aj tvarové a výrazové riešenia Laučíkovej poézie, pričom uplatňuje i komparatívne metódy skúmania, reagujúce na intratextové a intertextové súvislosti jednotlivých básní. Vzhľadom na procesuálny charakter skúmaných textov sa analýzy a interpretácie realizovali nielen na podklade významového okolia konkrétneho demonštračného materiálu, ale aj v kontexte autorskej poetiky a so zreteľom na domáce aj inonárodné inšpiračné impulzy (mám na mysli najmä poéziu básnického solitéra Štefana Strážaya a afinitu s anglo-americkou líniou svetovej poézie, napríklad s textami Thomasa Stearnsa Eliota alebo Walta Whitmana).
Okrem už spomínanej spriaznenosti s terminologickým inventárom J. Zambora sa v monografii zrkadlia aj väzby na Zamborovu koncepciu metafory, ktorej typológiu M. Mikšík dokladoval na pomerne širokej škále básnických obrazov, ale rovnako boli pre jeho uvažovanie smerodajné aj Zamborove interpretačné závery týkajúce sa Laučíkovej tvorby. Zo sekundárnych materiálov však boli pre Mikšíka relevantné aj práce iných odborníkov či odborníčok, pre ktorých predstavuje poézia druhej dekády 20. storočia jednu z ústredných línií výskumu, pričom v najvýraznejšej miere nadväzoval na koncepcie (abecedne) Andrey Bokníkovej, Jána Gavuru, Fedora Matejova a Zoltána Rédeya. Snaha o komplexnosť a predovšetkým úsilie preniknúť k svetonázorovému určeniu či životnej filozofii I. Laučíka sa premieta aj do skúmania básnikovej korešpondencie s viacerými osobnosťami pôsobiacimi v slovenskom kultúrno-umeleckom priestore (predovšetkým „spolubežci“ Ivan Štrpka a Peter Repka, ale napríklad aj Peter Zajac), do reflexie nad básnikovými esejami, publicistickými a prozaickými textami (knižný výber Trblet v oku, 2016), ale aj do práce s informáciami, ktoré vyplynuli z uverejnených rozhovorov s básnikom. Mikšíkove interpretačné výbery neraz sprevádza aj hodnotiaci akcent, uplatňovaním ktorého autor predmetné texty kvalitatívne selektuje (do istej miery sa tu prejavuje Mikšíkova literárnokritická aktivita), pričom svoje závery zvykne dopĺňať aj o krátke aforistické reflexie nad problémami s univerzálnymi ľudskými či civilizačnými presahmi, teda nad otázkami príznačnými pre myšlienkové posolstvá analyzovaných textov.
Publikácia pozostáva zo štyroch hlavných kapitol a dvoch rámcujúcich častí (úvod a kalendárium I. Laučíka zostavené Annou Ondrejkovou), pričom stmeľujúcim prvkom a ťažiskovou tézou monografie je zadefinovanie štyroch princípov (kinetický, metafyzický, eticko-ekologický princíp a princíp (ne)možnosti jazyka), prostredníctvom ktorých sa autor snaží o lepšie uchopenie Laučíkovej poézie s ohľadom na odokrývanie rôznych (aj tých najjemnejších) konotácií jednotlivých motívov.
Atomizovaný svet
Úvodná časť monografie s názvom Kompas, sextant, výškomer s podtitulom úvod do poetiky, princípy je zameraná na formuláciu cieľov práce, na vytýčenie a zadefinovanie jej metodologických východísk, na rozpracovanie nosnej terminológie výskumu s ohľadom na manifestačné texty osamelobežeckej skupiny, osobitne Štrpkovu koncepciu „otvorenej básne“, ale orientuje sa aj na prehľadovú charakteristiku vyššie spomenutých princípov. V tejto časti publikácie mi do popredia vystupuje niekoľko problémových miest, súvisiacich primárne s metodologickým rozpracovaním výskumu, ale predovšetkým s konceptualizáciou pojmov, ktoré sa systematicky uplatňujú v kontexte celej práce. Žiadalo by sa, najmä vzhľadom na významovú nejednoznačnosť, resp. rozbiehavosť niektorých ťažiskových termínov a kategórií (napríklad metafyzika, spiritualita, sakralita, postmoderna, neoavantgarda a i.), či dokonca protikladnosť, ktorá často charakterizuje jednotlivé výskumné prístupy k danej problematike (nehovoriac o odlišnostiach týchto konceptualizácií doma a v zahraničí), aby boli tieto nosné pojmy rozpracované detailnejšie aj napriek tomu, že uvedený aspekt nebol primárnym cieľom práce.
Bolo by vhodné, aby na pozadí rôznych prístupov k skúmanej problematike bola aspoň stručne zadefinovaná bádateľská pozícia autora, čiže jeho stanovisko k vybraným koncepciám, na základe čoho by bolo možné zrozumiteľnejšie formulovať a zdôvodniť vybrané metodologické smerovanie práce. Zároveň by sa v interpretačných častiach monografie žiadalo výraznejším spôsobom deklarovať tézu, že „básnik Ivan Laučík je básnikom postmoderným aj neoavantgardným“ (s. 14), lebo najmä k prvej časti tvrdenia (postmoderné ladenie Laučíkovej poézie) sa v práci nachádza len niekoľko zmienok. V súlade s touto tézou sa pritom javí ako veľmi podnetná Mikšíkova myšlienka o tom, že v poézii I. Laučíka nedochádza k sceleniu sveta, keďže jeho svet vníma ako nestály, premenlivý, resp. atomizovaný (s. 32), čo by bolo možné rozvinúť práve v kontexte postmoderného gesta. Rovnako by sa v týchto súvislostiach dalo v rámci analýz uvažovať aj o koncepcii „otvorenej básne“, prípadne o princípe (ne)možnosti jazyka vyjadrujúcom nedôveru vo vyjadrovaciu či poznávaciu funkciu jazyka.
Premeny
Nasledujúca stať s názvom Zachraňovať tie nepresné mosty a s podtitulom analýzy zbierok sa orientuje na dokladovanie jednotlivých princípov na podklade vybraných zbierok a relevantných básní, ktoré autorovi slúžia ako demonštračné materiály. Klasifikačná schéma štyroch základných princípov umožňuje autorovi lepšie uchopiť Laučíkovu poéziu aj napriek rozbiehavosti jej významov, pričom upozorňuje na motívy, ktoré sú pre básnikovu tvorbu symptomatické a ktoré možno v jeho poézii vnímať aj ako motívy constans (ide najmä o prírodné motívy, ako napríklad motív jaskyne, vody, zimy, rôzne cestopisné motívy, prípadne motív pohybu súvisiaci s osamelobežeckou poetikou). Autor sa pri analýzach sústreďuje aj na podoby lyrického subjektu, sleduje jeho premeny na pozadí jednotlivých zbierok, snaží sa zachytiť spôsob jeho uvažovania a jeho myšlienkové pochody, analyzuje priestory, v ktorých sa subjekt pohybuje (realizuje sa tu predovšetkým napätie medzi mestským a prírodným prostredím), na základe čoho vzniká miestami dojem, že sa pred čitateľom či čitateľkou odkrýva postava (a psychika postavy) ako kategória epiky.
Ťažiskovými bodmi Mikšíkových analýz je skúmanie pomeru medzi „obyčajnými“ a „dobrodružnými“ atribútmi lyrického subjektu, resp. „postáv“, ktoré sú pre básnikovu tvorbu emblematické (napríklad Fridtjof Nansen, Antoine de Saint-Exupéry, postavy jaskyniarov alebo horolezcov), sledovanie vzťahov medzi symbolickými a konkrétnymi priestormi (napríklad priestor jaskyne), analýza relácií medzi prírodným (prirodzeným) a ľudským (umelým) svetom, ale tiež výskum archaicko-archetypálnej dikcie vybraných zbierok. Pre všetky menované okruhy sú príznačné aj presahy smerom k relevantným zdrojom Laučíkovej tvorby, predovšetkým k analýzam prvkov z rôznych náboženských a spirituálnych proveniencií (kresťanská tradícia, prípadne východné duchovné náuky, ako napríklad zen-budhizmus), reálií zo sféry moderných civilizácii (ekológia, konzum, technické vymoženosti, problematika etiky a morálky), ako aj k artefaktom zo sféry geológie.
Voľné asociácie
Prostredníctvom komparatívnych metód autor podrobnejšie zachytáva aj premeny textov na úrovni výrazu a tvaru, pričom dokladuje posuny na úrovni stavby verša, obraznosti alebo v uplatňovaní lexiky, čiže vo všeobecnej dikcii básní. Jednotlivé texty autor vybral s využitým chronologického princípu, teda na základe datovania knižného vydania, prípadne časopiseckého uverejnenia básní, ale priebežne tento princíp narúša a pri analýzach uprednostňuje radenie textov podľa logického sledu vlastnej argumentácie.
Rovnaký princíp, teda princíp chronológie, autor uplatňuje aj v záverečnej a najobsiahlejšej časti práce (Otvoriť oči dovnútra, podtitul interpretácie), venovanej hĺbkovej interpretácii vybraných textov, no v tejto stati už nie je úplne zrejmé (chýba explicitná argumentácia), na podklade akých princípov výber urobil. Možno sa domnievať, že pre autora boli smerodajné osobné preferencie, čiže subjektívne dojmy z prečítaných textov, prípadne asociácie stmeľujúce jednotlivé interpretačné časti do vzájomne prepojenej štruktúry. Asociatívne radenie myšlienok (často na princípe voľných, resp. vzdialených asociácií) je koniec koncov typické aj pre Štrpkovu koncepciu „básne – siete“. Procesuálny charakter Laučíkovej poézie a konotačná nasýtenosť básnických obrazov môžu čitateľa či čitateľku v interpretačnom procese nabádať aj k záverom, ktoré sa od myšlienok autora monografie v niektorých ohľadoch líšia, no je pozitívne, že M. Mikšík svoje tézy podporuje jasnou a zrozumiteľnou argumentáciou, ako aj početnými dokladmi z oblasti sekundárnych a osobitne primárnych zdrojov. Interpretačná časť monografie prináša do literárnovednej diskusie, ale aj do povedomia laickej čitateľskej základne, množstvo zaujímavých podnetov stimulujúcich nové a často aj invenčné spôsoby uvažovania nad textami, ktoré sa pri prvoplánovom čítaní môžu javiť ako významovo zahmlené.
Hĺbka a nasýtenosť
Záverečnej stati monografie predchádza časť s názvom Prepaľovať sa k jadru (s podnázvom rozpracovanie princípovej teórie), ktorá z môjho pohľadu bezprostredne súvisí s druhou kapitolou práce, a z hľadiska kompozičného usporiadania publikácie by mohla byť umiestnená pred analýzami zbierok, keďže obsahuje podrobnejšiu charakteristiku štyroch princípov demonštrovaných už „v predstihu“ na konkrétnych textoch. Zdá sa mi, že uplatnenie deduktívnej metódy by v tomto prípade viedlo čitateľa či čitateľku k lepšiemu porozumeniu vzťahov medzi definíciou princípovej teórie a jej rozpracovaním na demonštračných materiáloch. V predmetnej stati autor prináša súbor pôsobivých postrehov plynúcich zo skúmania vzájomných prepojení medzi jednotlivými princípmi, pričom výberovo rozpracúva aj analýzu motívov (napríklad fyzický zrak a vnútorný zrak) a postáv (napríklad človek – prieskumník a človek – dobyvateľ) určujúcich aj pre záverečnú – interpretačnú časť práce, v ktorej autor predbežné tézy dopĺňa a ďalej rozvíja.
Aj napriek vyššie uvedeným výhradám, ktoré sa týkajú predovšetkým metodologického rozpracovania výskumu, pojmovej konceptualizácie nosných termínov a kategórií, ako aj kompozičného usporiadania práce, pokladám monografiu M. Mikšíka za prínosnú a inšpiratívnu najmä s ohľadom na vysokú úroveň a hĺbku rozpracovania, ako aj argumentačnú nasýtenosť jednotlivých analýz a interpretácií. Autor citlivo, poučene a neraz aj invenčne pristupuje k výkladom textov enigmatického rázu, na základe čoho sa mu darí formulovať určujúce princípy Laučíkovej poézie a zároveň poukázať na tie aspekty jeho tvorby, ktoré boli doteraz prehliadané alebo boli rozpracované len v minimálnej miere. Monografia M. Mikšíka predstavuje dôležitý vklad do literárnovednej diskusie, ale môže slúžiť aj ako sprievodca „tajomnými zákutiami“ Laučíkovej poézie, prípadne ako sprievodca interpretačnými postupmi a princípmi pre širšie čitateľské vrstvy.
Anna Bukovinová (1995)
V roku 2018 ukončila štúdium pedagogiky a slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Za svoju diplomovú prácu Paradoxy motívu mlčania a motívu samoty v románe Janka Silana Dom opustenosti získala Cenu rektora UK. Je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave.
Ivan Laučík (4.7.1944 – 12.5.2004) Foto: Gabriel Kladek (1979)
