Jeden zo základných kvantitatívnych ukazovateľov vzťahu človeka ku krásnej literatúre (v dotazníku bolo upresnené, že máme na mysli romány, poviedky, rozprávky, básne), je frekvencia čítania, teda ako často človek číta. Každý alebo takmer každý deň číta umeleckú literatúru 8,9% obyvateľov Slovenska starších ako 15 rokov. Viackrát do týždňa číta ďalších 10,5% a asi raz do týždňa 7,7%. To znamená, že aspoň raz do týždňa číta 27,1% Slovákov. Medzi čitateľmi a nečitateľmi je postupný prechod cez zriedkavých čitateľov (asi raz do mesiaca číta 10,5% respondentov, asi raz za štvrťrok 8,7% ľudí, asi raz za polrok 9,8% a asi raz ročne 9,3%). Krásnu literatúru nečíta 34,6% dospelých obyvateľov Slovenska vôbec.
           Údaje o počte čitateľov by sme mohli konfrontovať so staršími údajmi Rudolfa Lesňáka, ktorý analyzoval rad výskumov zo šesťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Po roku 1989 úplne odpadli od čítania krásnej literatúry predovšetkým tí najvlažnejší. V skupine aktívnych záujemcov k úbytku nedošlo. Zdá sa, že z nečitateľov sa zväčša už čitatelia nestanú. V odpovedi na otázku "Myslíte, že niekedy v budúcnosti začnete čítať krásnu literatúru?" len 12,5% nečitateľov pripúšťa, že ju pravdepodobne bude čítať v budúcnosti a 3% určite začne s čítaním krásnej literatúry. Takže iba sedmina nečitateľov sa nazdáva, že sa z nich v budúcnosti stanú čitatelia krásnej literatúry.
            Čítanie je demokratická kultúrna aktivita, pretože (v rôznej miere) zasahuje všetky sociálne skupiny obyvateľstva. Ženy berú do rúk knihu krásnej literatúry dva až trikrát častejšie ako muži. V skupine mládeže od 15 do 17 rokov najmenej - len 2,3% číta každý alebo takmer každý deň, ale zároveň v tejto skupine je najmenej nečitateľov - 28,4%. Najvyššie zastúpenie každodenných čitateľov je medzi ľuďmi nad 60 rokov - 11%, no je tu aj najviac nečitateľov krásnej literatúry - až 45,9%. Je perspektívne, že spomedzi produktívnych skupín obyvateľstva je najviac každodenných čitateľov v tej najmladšej (18 - 29 rokov), ktorá dospievala už po roku 1989.
           Vzťah k odporúčanému (kedysi povinnému) čítaniu je predobrazom nasledujúceho čitateľského vývinu človeka. V skupine každodenných čitateľov k nemu malo až 72,5% respondentov dobrý vzťah, 25,2% ľahostajný a len 1,5% zlý. Najhoršie hodnotia povinné čítanie tí, ktorí nečítajú vôbec alebo takmer vôbec. Z nich 15,8% malo dobrý vzťah k povinnému čítaniu, 39,3% ľahostajný a až 40,1% zlý. Akiste existujú vrodené dispozície pre čítanie (a nečítanie) krásnej literatúry a svoju úlohu zohrávajú aj rodina, prostredie a kamaráti. Ale pravdepodobnosť, že žiak, ktorý má zlý vzťah k povinnej literatúre, sa stane horlivým čitateľom, je veľmi nízka.
           Čím ľudia častejšie (a viac) čítajú, tým je pravdepodobnejšie, že knihu dočítajú do konca. Medzi respondentmi, ktorí čítajú každý alebo takmer každý deň, je až 54,2% tých, ktorí knihu vždy dočítajú. Toto percento sa postupne zmenšuje a u tých, ktorí čítajú len asi raz ročne, je to už len 25,2%. A naopak - počet tých, ktorí tvrdia, že pomerne často knihu nedočítajú, je najnižší medzi každodennými či takmer každodennými čitateľmi - 3,1%, ale u tých, čo čítajú len asi raz ročne, dosahuje takmer sedem násobok - 20,7%. Čitatelia s vysokou frekvenciou čítania sú skúsení a pravdepodobne si vedia vybrať knihy, ktoré sa im páčia. Ak je však čítanie v živote človeka zriedkavé a náhodné, často je aj neukončené.
           Národná literatúra je dnes vo vyspelých krajinách neodmysliteľnou súčasťou národnej kultúry. Nejde však len o jej "skanzenovú" existenciu, ale o to, ako zasahuje verejnosť. Len 7,5% čitateľov hovorí, že slovenskú literatúru nikdy nečítali. Pochopiteľne, najviac takýchto respondentov bolo medzi príslušníkmi národnostných menšín, ktorí musia pri čítaní slovenskej literatúry jednak prekonávať jazykovú bariéru, jednak nemajú pocit, že je to "ich" národná literatúra. Medzi čitateľmi krásnej literatúry maďarskej národnosti je 23,9% takých, ktorí nikdy nečítali pôvodnú slovenskú tvorbu, medzi Rusínmi a Ukrajincami ich je 16,9%. Medzi majoritným obyvateľstvom Slovenska (slovenskej národnosti) nie sú výrazné a tým menej neprekonateľné predsudky voči slovenskej literatúre. Frekvencia jej čítania stúpa s celkovou čitateľskou aktivitou. Slovenskú literatúru nečítajú predovšetkým tí, ktorí čítajú len veľmi málo. Táto literatúra má reálne šance presadiť sa, jej úspech závisí od nej samotnej, ale rovnako aj od jej vydávania a propagácie.
           Čitatelia hodnotia slovenskú literatúru pomerne priaznivo. Síce len 3% čitateľov si myslí, že prevyšuje svetovú literatúru, ale až 45,4% si myslí, že sa minimálne vyrovná svetovej literatúre, 6,4% čitateľov tvrdí, že slovenská literatúra výrazne zaostáva za svetovou a 26,9% hovorí o miernom zaostávaní. Vcelku platí, že čím ľudia všeobecne viac čítajú krásnu literatúru, tým vyššie hodnotia slovenskú literatúru v porovnaní so svetovou. Je to dobré vysvedčenie pre slovenskú literatúru, ak ju lepšie hodnotia tí kompetentnejší.

Pavol Rankov