Vyhľadávanie
Hrdina je raz, aby bol navždy. Nesmrteľný, i keď zomrie. Percy Jackson z rovnomennej série Ricka Riordana (Vydavateľstvo Fragment) je synom Poseidóna (presne ako grécki héroovia), Carter a Sadie zo série Ohnivý trón (tiež Rick Riordan, Vydavateľstvo Fragment) si tykajú s mocou egyptských božstiev Hora a Eset. Hrdina stojí medzi osudom a náhodou, úspechom a porážkou, začiatkom a koncom. Príznačne bol héros pôvodne polobohom – boh a zároveň človek. Blízky, a predsa vzdialený. Stelesnenie výnimočnej stotožniteľnosti schopné, ochotné a predurčené niesť príbeh. James Bond, d'Artagnan, Barbar Conan, Angelika, Winnetou. Sú však už hrdinami včerajška, príliš vzdialenými vo svete, ktorý si privykol na bezprostrednosť kontaktu. V súčasnosti je aj hrdina predovšetkým tovarom. Barbar Conan poskytuje málo možností na spätnú väzbu. Avšak jeho mladšie „klony“ Superman či Spiderman sú chvíľu nadprirodzenými bytosťami, chvíľu obyčajnými ľuďmi, s ktorými sa môžeme stotožniť. V univerze nastorako deklarovanej inakosti láka prekračovanie a prekročiteľnosť hraníc. Najmä tých neprekročiteľných.
Rebeli a rebelky, vzdorné hriešnice à la Scarlett, adorácia príťažlivosti zakázaného. Ale napríklad aj Oksa Pollocková. Hrdinka rovnomennej ságy Anne Plichotovej a Cendrine Wolfovej (SPN – Mladé letá, v slovenskom preklade sú k dispozícii zatiaľ tri zväzky série, najnovšia pod názvom Srdce dvoch svetov) je trinásťročné dievča z rodiny prisťahovalcov, outsiderka. Objavuje v sebe nadprirodzené schopnosti a zisťuje, že je vyvolenou. Presne ako Harry Potter. Podobne, nie však totožne s archetypom Hlúpy Jano/Popoluška. Výchovný akcent rozprávok (mocná vôľa mnoho zdolá) je modifikovaný. Hlúpy Jano a Popoluška konajú cestu zdola nahor napriek pôvodne jednoduchému pôvodu, Harry či Oksa sú predurčení pôvodom. Otvorenosť vzostupu na spoločenskom rebríčku je nahradená cyklom návratu v hľadaní zdroja a zázraku. Mýtus nesený a produkovaný Oksou sa tiahne z dielu do dielu naprieč dejom, neukončeným v jednotlivých častiach – a preto, pre istotu, prerozprávaným v úvode tretej. Tak či onak, kto začne čítaním Srdca dvoch svetov, iste zatúži vrátiť sa. Veď predsa podstatou príbehu ako mýtu je snaha začínať ab ovo, od počiatku a na ceste ku konkrétnym rozhodnutiam. Čiernobielosť hrdinov pôsobí psychoterapeuticky – a výchovne. Ľudský mozog v pude sebazáchovy môže za „najnormálnejšiu“ uznať najpochopiteľnejšiu konfiguráciu situácie navodenú hrdinami popkultúry. Balla s Kafkom ukazujú omyly bez východísk, no hrdinovia ság ponúkajú riešenia. Čierny Rogan (Artis Omnis) či kapitán Báthory z próz Juraja Červenáka s jasnou hodnotovou hierarchiou poskytujú mladým čitateľom vzory, ktoré vyhovujú dynamickej optike ich pohľadu na svet. V zajatí (výlučnej) obľuby prostých dobrodružstiev však, nanešťastie, mnohí vnímatelia zotrvajú po celý život. Hrdina sa nemení, človek by sa mal. Ibaže pútavosť príbehov a predovšetkým postáv, s možnosťou oslnivo okamžitých rozhodnutí, láka.
Spolu s hrdinami sa musíme zorientovať rýchlo, lebo… Ak sa v prvom zväzku trilógie Knihy stvorenia (John Stephens) pod názvom Smaragdový atlas (Ikar) „stovky sivozelených pokrútených siluet driapu po múroch, skáču z ruiny na ruinu, pričom zároveň vydávajú zlovestný chrapot zmiešaný so škripotaním pazúrov“, bude lepšie, ak hrdinov spoznáme okamžite. Hoci aj z textu na obálke. Michael je chudý zakríknutý knihomoľ, Emma zasa rázna deva. Etikety popriliepané, protagonisti fungujú ako zohratá partia hráčov. Rozoznávajú sa navzájom podľa opakovaných slovných gest či zdôraznením telesných odlišností. Svalnatý Peter, zavalitý Jupiter, chudorľav ý Bob – legendárni to Traja pátrači. A mnohí iní, napríklad Tigrí tím (Vydavateľstvo Fragment) rakúskeho spisovateľa Thomasa Brezinu, či Frankie a Melody v druhom zväzku cyklu Lisi Harrisonovej Monster High (Ikar) pod názvom Príšera od susedov. Pravdaže, v rámci tímu by sa mali dopĺňať a vyvažovať.
Aj my teraz heroickosť nadhrdinov vyvážime pripomenutím géniov pochybných morálnych kvalít – napr. Artemisa Fowla v rovnomennej sérii Eoina Colfera. Tento protagonista však zmenou charakteru (polepšenie) a náznakom jeho vývinu samovražedne balansuje na hrane prijateľnosti popkultúry. Darren Shan, učeň upíra dvanásťzväzkovej série Sága Darrena Shana (Vydavateľstvo Slovart, autor Darren Shan, vlastným menom údajne Darren O‘Shaughnessy), zasa nešetrí korením sebairónie, záležitosti vo vzťahu k hrdinskému pátosu nadmieru zničujúcej. Našťastie, Jim Hawkins Roberta Louisa Stevensona (Ostrov pokladov) ako prototyp potláča pokušenie Dickensovho Copperfielda. Efekt vzdialeného obdivu k polobožskému héroovi je nahradený fa m i l ia r izáciou (termín Ondreja Herca). Hrdinovia sú teda aj blízki, ľudskí, zraniteľní. Robievajú obyčajné (tzv. normálne) veci, aby sme si ich vedeli predstaviť, keď budú konať veci neobvyklé. V dôsledku spomenutej pomedznosti (blízke-vzdialené, ľudské-bož
ské) často oboje zjednocujú a prevracajú naruby – obyčajné stáva sa neobvyklým a neobvyklé obyčajným. Connor Tempest, jeden z ústredných protagonistov série Justina Sompera Vampiráti (Vydavateľstvo Slovart), v najnovšom zväzku Ríša noci bez pohnutia svalu na tvári s istotou vyskočí na stôl a postaví sa zoči-voči protivníkovi, ktorého vo chvíľke zlikviduje. Ibaže cesta k sestre Grace, stojacej v spore na opačnej strane barikády, je veľmi dlhá. Súrodenci sú totiž deťmi vampíra, pud ich tlačí k chuti po krvi a zabíjaní. Výnimočnosť teda nie je iba darom, ale aj prekliatím – už od čias Herakla, tu a tam posadnutého zúrivosťou. Hrdina bojuje nielen s netvormi, ale najmä o to, aby sa sám netvorom nestal. Connor ako syn vampíra je hrdinom a stelesnením obdivu. Ako vampír by sa stal bytosťou, ktorú budeme v dôsledku hrozby, vanúcej z prekročenia hranice inakosti, zo všetkých síl zaháňať čo najďalej od seba. Miera znášania odlišnosti je naplniteľná rýchlo. Vo svete nastorako deklarovanej inakosti ľahkosť prekračovania a prekročiteľnosti hraníc, najmä tých neprekročiteľných, desí.
Vnímatelia fikcie sa preto boja nielen o hrdinov, ale aj hrdinov. Nevypočítateľní, zúriví, vytláčajú iných na vedľajšiu koľaj. Preto sa väčšina autorov spomenutých v článku ocitla v zátvorkách. Populárna literatúra má stále nie príliš ďaleko k anonymite. Vesmírny Mark Stone, jeho český klon JFK (John Francis Kovář), Pán Tragáčik. Série sa menia na tzv. zdieľané svety, otvorené ľubovoľnému počtu autorov a prepojené postavou hrdinu/hrdinky. Značkou populárnej literatúry ako tovaru je totiž, na rozdiel od mainstreamu, hrdina, nie autor. Zaujímavý prípad šírenia popularity hrdinami poskytuje cyklus Traja pátrači. Jeho pôvodný názov znel Alfred Hitchcock a Traja pátrači (SPN – Mladé letá). Legendárny režisér bol väčšinou čitateľov pôvodne považovaný buď za autora, alebo za hlavného hrdinu, v každom prípade, bol pútač. Trojica chalanov by pred päťdesiatimi rokmi nezaujala. S uvädaním slávy (mimorománovej – zrejme preto Hitchcock ochotne súhlasil s takouto formou prezentácie, reklama sprvoti pôsobila obojsmerne) sa však reálne jestvujúca osoba, figurujúca vo fiktívnom deji ako takmer nečinná postava, neúprosnou logikou „zásluh“ príbehu dostáva do úzadia pred „skutočnými“, aktívnymi hrdinami.
Na hranici seriálového hrdinstva sa nachádzajú antihrdinovia. Zombík Marvin Slováka Dušana D. Fabiana (Ži a nenechaj žiť) či v Poľsku a v Čechách obľúbená postava Andrzeja Pilipiuka Jakub Vandrovec. Dedo z dediny na hraniciach s Ukrajinou páchne ako desiatky rokov neprané ponožky, samohonku pije aj vo sne a je schopný ju vypáliť hoci aj zo železobetónu. Je však exorcistom, prepadáva nemeckých turistov (najmä tých s hnedšou minulosťou), bojuje s múmiou V. I. Lenina, v šope zmajstruje atómovú bombu. V rámci využitia grotesky a hyperboly tu hrozí prechod k antipódu hrdinstva – šašovi a bláznovi, ktorý však tvorí kategóriu mimo rámca tohto textu.
Tak či onak, o tom, že skutočne (literárne) žijeme v čase hrdinov, svedčí aj názov prvej antológie slovenskej fantasy (Čas hrdinov, Artis Omnis 2012, ed. Martin Králik, Alexandra Pavelková), obsahujúcej medziiným príbehy viacerých už spomenutých postáv. Teda hrdinovia sú, zdá sa, takmer všadeprítomní. V nás i mimo nás. Aj, ako sme sa už viackrát zmienili, spôsobom hrozivým.
Hranice strachu z NICH v posledných rokoch samozrejme riadne rozochvievajú protagonist i upírskych ság. Upírske denníky (Vydavateľstvo Fragment) L. J. Smithovej a desiatky iných diel zdanlivo popierajú vyššie zmienené výroky o boji ústredných postáv s netvormi v sebe – do okamihu, kým si neuvedomíme, že aj v týchto príbehoch je hlavnou hrdinkou ona, dievča, človek na ceste k upírovi ako skúške hraníc odlišnosti a schopnosti prispôsobovať sa navzájom. A k Gabriel, Kaitlyn a iní telepati v sérii Temné vízie (Vydavateľstvo Fragment) od už spomenutej L. J. Smithovej bojujú proti moci šialenstva rozpútanej temným pánom Zetesom v dušiach zotročených, opäť narážame na nevyhnutnosť medzí. Pod povrchom zábavnosti totiž populárna literatúra ustanovuje svet stále a odznova ako obývateľné miesto. Problémy sa odľahčujú prevedením do roviny okamžitosti riešenia. Iluzívne, isteže. V podobe moderného novomýtu ako „receptu správania sa a konania“, prijateľného pre masy a prijímaného zväčša skôr podvedome. Hrdinovia a hrdinky ostávajú s nami. Prekračovaním limitov (za nás a pre nás) chránia svet pred chaosom. Aby ostával bezpečný v známych rámcoch. Azda aj opakovateľný a reprodukovateľný ako príbeh, ktorý sa vyplatí žiť napriek rozmanitým protivenstvám.
