Nikto nepochybuje o tom, že spisovateľ sa z  písania môže zblázniť. Od čias Hölder­lina a  Sada vieme, že riziko bláznovstva je od určitej doby pre spisovateľa signifi­kantné, ako je to však s čítaním? Očaká­va sa od čitateľa, že podľahne fiktívnemu svetu knihy alebo sa, naopak, autor spo­lieha na jeho triezvu hlavu, či inak pove­dané schopnosť rozlišovať medzi realitou a fikciou? Existuje vôbec prípad, keď čita­teľ prepadol čítaniu natoľko, že sa úplne prerušil jeho kontakt so skutočným sve­tom? Literatúra pozná niekoľko takýchto nešťastných osudov, azda najznámejšími sú Don Quijote a pani Bovaryová. Existujú však takíto čitatelia aj mimo literárnych diel?

Skôr než sa pokúsim odpovedať na túto otázku, bude potrebné urobiť malý ex­kurz do problému čítania vôbec. Čo je to čítanie? V prvom rade určitá schopnosť či zručnosť, ktorá spočíva v tom, že písaným znakom čítajúci prisudzuje určitý jazy­kový význam. Gramotnosť je však len zá­kladom niečoho oveľa dôležitejšieho a síce určitej vnútornej skúsenosti, ktorú nám literatúra sprostredkúva. Práve preto ne­existuje na čítanie nejaký univerzálny ná­vod a interpretácie jedného textu sa môžu odvíjať do nekonečna. Teória literatúry a literárna kritika sa tento jav snažia pod­chytiť a učia nás nielen to, ako k textu pri­stupovať, ale aj to, ako prekračovať jeho hranice. Z  tohto uhla pohľadu zohrávajú obe rolu akéhosi prostredníka medzi sve­tom autora a čitateľa.

Ak sa však mám vo svojich úvahách posunúť ďalej, musím priznať, že striktné oddeľovanie tých, ktorí literatúru píšu, a  tých, ktorí ju čítajú, nie je celkom ko­rektné. V prvom rade preto, že každý, kto knihy píše, ich aj vo väčšej či menšej miere číta, a v druhom preto, že existuje skupina čitateľov, ktorí o  literatúre – teda o  tom, čo čítajú – aj píšu. A  práve táto zvláštna skupina indivíduí, ktorá píše len keď nie­čo číta, sa nazýva kritika. Francúzsky semiotik a  filozof Roland Barthes si túto zvláštnu podvojnosť dobre uvedomoval. Nechápal preto kritiku iba ako reflexiu, ktorá tu je na to, aby z  nadradenej a  zá­roveň skromne slúžkovskej pozície opi­sovala jazyk literatúry, aby vystupovala ako teória, ktorá hovorí o tom, čo hovorí literatúra a  pomáhala tak priblížiť pravý význam krásneho, mravného, poučného alebo politického obsahu skrytého v slove literárneho tvorcu. Práve naopak, kritika sa podľa neho postupne stáva čoraz viac súčasťou literatúry samej: „Prebieha vý­znamné presúvanie miest v  našej litera­túre: zmiešava sa, prestupuje a zjednocuje dvojaká funkcia písania, funkcia básnická a  funkcia kritická; nielenže spisovatelia sami robia kritiku, ale aj ich dielo často vypovedá o  podmienkach svojho zrodu (Proust) alebo svojej smrti (Blanchot); pre­javuje sa tendencia k tomu, aby všade v li­teratúre cirkuloval ten istý jazyk, ktorým hovorí aj sama o sebe.“

Kritika teda nie je len prechodným člán­kom medzi svetom čítania a písania, ale aj svojským medzisvetom, z  ktorého jedno aj druhé vzniká, kde sa písanie a čítanie navzájom ovplyvňujú. Otázka, či môže byť táto pôda neutrálna, neexistuje. Jej cieľom totiž nie je predikovať textu nejakú nad­radenú interpretáciu, ale vytvoriť miesto na interpretáciu ďalšiu a  je jedno, či sa táto nová interpretácia, teda nový text objaví v podobe štúdie alebo románu. Prá­ve v tomto „renesančnom obrate“ spočíva podľa Barthesa zmysel literárnej kritiky. Samozrejme, nie každý kritický alebo te­oretický text, ktorý zoberieme do ruky, vystupuje na prvý pohľad ako literatúra. Väčšina recenzií sa pridŕža prvého plánu, ktorým je informovať čitateľa, vytvoriť akýsi prvý kontakt s  knihou a  upozorniť ho na to, že niečo zaujímavé práve vyšlo. Ale aj tu existujú výnimky.

Najznámejšie z  nich sú komentáre ale­bo  recenzie  imaginárnych kníh. Rád by som sa pristavil pri jednej z nich. Je ňou kni­ha Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú a napísal ju Čchuej Pen, to sa tvrdí v povied­ke Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú, ktorú napísal Borges. Malá encyklopédia spisovateľov sveta, ktorú vlastním, nepozná autora s menom Čchuej Pen. Je to pochopi­teľné, keďže Borges rád písal komentáre k imaginárnym knihám, avšak táto povied­ka nie je iba komentár o možnej knihe. Je obrazom akéhosi zvláštneho ponímania literárneho času: „Na rozdiel od Newtona a Schopenhauera Čchuej Pen neveril v jed­notný a  absolútny čas. Veril v  nekonečné série časov, ktoré sa rozchádzajú, zbiehajú a plynú súbežne. Táto spleť časov, ktoré sa približujú, rozvetvujú, prerušujú, alebo sa po stáročia správajú k sebe nevšímavo, za­hrňuje všetky možnosti.“ Nekonečná kniha Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú, je bludiskom  týchto možností, dielom, ktoré sa rozvetvuje v čase a priestore, vytvárajúc chodníky do najrozličnejších budúcností.

Vo väčšine týchto budúcností nejestvu­jeme, v niektorých jestvujete vy, ale nie ja; v iných jestvujem ja, ale nie vy; a v ďalších jestvujeme spolu. Avšak v každej z týchto budúcností som vám, všetkým rovnako bláznivým čitateľom ako som ja sám, vďač­ný, a vážim si vás za to, že spolu vytvárame Čchuej Penovu záhradu.