Vyhľadávanie
„Ako štvorročná som sa opýtala mamy, kedy budem biela, pretože všetci dobrí ľudia v televízii boli bieli a všetci darebáci čierni alebo hnedí. Keďže som sa považovala za dobrého človeka, myslela som si, že nakoniec zbeliem,“ píše mladá černošská autorka Reni Eddo-Lodge.
Narodila sa a žije vo Veľkej Británii. Počúvla rodičov, ktorí jej hovorili, aby bola usilovná, šla na dobrú školu a našla si dobrú prácu. Vyštudovala anglickú literatúru, ale zistila, že ani vysokoškolský diplom nechráni pred diskrimináciou a znevýhodnením. Možno ešte väčšie sklamanie zažila pri ľuďoch, ktorí – na rozdiel od extrémnej pravice – diskrimináciu a rasizmus síce odmietajú, ale pri diskusii o ich koreňoch nechcú ísť do hĺbky.
Provokatívny názov jej knižky Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase naznačuje, že táto esej nie je ľahké ani príjemné čítanie. Hlavne pre človeka bielej či bledej farby pleti, a to napriek tomu, že nepochádza z krajiny, ktorá patrila k niekdajším koloniálnym mocnostiam či otrokárskym štátom a autorka na pár miestach presviedča, že všetkých „bielych“ nehádže do jedného vreca.
Jej esej predstavuje časť obrazu krajiny, kde po referende o brexite v júni 2016 „sme počuli o drastickom zvýšení počtu trestných činov z nenávisti a o opätovnom náraste rasizmu“. Ale rasizmus, ako upozorňuje autorka, neprepukne náhle a z ničoho.
Svojou ostrou polemikou aj vyhlásením Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase v blogu z roku 2014 chvíľami naozaj pôsobí ako nahnevaná černoška – čo je nálepka, ktorú jej dali kritici. Veď, ako riešiť nejaký problém, keď sa o ňom ľudia nebudú rozprávať? V eseji svoje postoje vysvetľuje a v úvode uvádza, že od napísania blogu s kontroverzným názvom sa paradoxne v jej živote niečo zmenilo. „Väčšinu času teraz trávim rozhovormi s bielymi o rase.“
Jej postrehy nútia rozmýšľať o tom, ako sa cíti viditeľná menšina uprostred väčšiny, pričom väčšina si neuvedomuje, že je od začiatku vo výhode, a aké viditeľné aj neviditeľné prekážky musí prekonávať menšina, aby sa k väčšine priblížila. A netýka sa to len farby pokožky.
Na zamyslenie sa je aj predslov Milana Hrabovského, ktorý upozorňuje na odlišnosť „anglického“ a „kontinentálneho“ chápania slova rasa: „V kontinentálnej Európe sa pod vplyvom antisemitizmu, nacizmu a holokaustu chápe rasa ako problematická, nevedecká a zneužiteľná kategória, ako niečo, čo nemá súvis s ľudskou (skupinovou) identitou. A preto sa kontinentálna Európa stavia k sebazaraďovaniu alebo zaraďovaniu druhého človeka do nejakej farebnej rasy podozrievavo a s veľkou opatrnosťou (...) ,Anglický‘ význam slova je neprenosný do iných historických, kultúrnych a sociálnych kontextov. To však neznamená, že problém s rasou je iba ,americký‘ alebo ,britský‘(...).“
Reni Eddo-Lodge píše: „Keď si belosi a belošky vezmú časopis, surfujú na internete, čítajú noviny alebo zapnú televíziu, nikdy pre nich nie je zvláštne vidieť ľudí, ktorí vyzerajú ako oni v pozícii sily či autority. Najmä v kultúre je pozitívne chápanie bielej farby pleti také rozšírené, že si to priemerný beloch ani nevšimne.“
Mimochodom, nedávno boli Vianoce, čas rozprávok a slovenskej klasiky na televíznych obrazovkách. Koľko filmov s Rómom/Rómkou ako pozitívnou hlavnou postavou ste videli?
Daniela Balážová (1973)
Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. ROky sa novinársky venovala zahraničnej politike aj téme ľudských práv.
Reni Eddo-Lodge: Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase
Preklad: Zuzana Szabóová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021
