Vztýčené hlavy

"Zamyslime sa nad úlohou literatúry. Píšme o nej! O nás. Zaznamenajme všetko. A nesťahujme hlavu medzi plecia!," vyzvala na slávnostnom otvorení Medzinárodného knižného festivalu v Budapešti, na ktorom bolo Slovensko čestným hosťom, jedna z najznámejších súčasných maďarských autoriek Krisztina Tóth.

V stresujúcej situácii, v ktorej v nás niečo vzbudzuje veľkú úzkosť, stiahneme hlavu medzi plecia. Je to jeden z najstarších ľudských reflexov: pohyb zdedený od našich predkov – lovcov, ktorý sa nám uchoval v génoch. Nadvihnutím pliec chránime krčné tepny pred nepriateľom s ostrými zubami, pretože krk človeka je jedným z jeho najzraniteľnejších miest. Ten, kto „stiahne hlavu”, zistil, že nepriateľ je nablízku a hocikedy mu môže prehryznúť hrdlo.

Spisovateľ Salman Rushdie hlavu nestiahol. 12. augusta 2022, tridsaťštyri rokov po vydaní Satanských veršov, ho zúrivý extrémista bodol do krku. Je ironické, že sa to stalo práve na podujatí, kde spisovateľ vyjadroval solidaritu s prenasledovanými kolegami. Spisovateľka Svetlana Alexijevič, ktorá je čestnou hostkou aktuálneho budapeštianskeho knižného festivalu a ktorú tu dnes môžeme privítať v našich kruhoch, takisto nie je príliš opatrná: nikdy nestiahne krk. Keď ju v roku 2020 naposledy predvolali na súd ako členku Koordinačnej rady Bieloruska, jednoducho na otázky neodpovedala. Ani predtým nebola typ, ktorý by stiahol hlavu: keď na ňu útočili a vyhrážali sa jej, radšej sa postavila bokom.

Spisovateľ a kríza

Naozaj sa nemôžeme sťažovať, že by sa dnes literatúre nevenovala pozornosť. Spisovateľom sa vyhrážajú, zatýkajú ich a útočia na nich takmer všade vo svete. No prosím, literatúra a písané slovo majú významné postavenie! Táto pozornosť však nie vždy prospieva tvorivej práci. Pre spisovateľa je vlastne lepšie, ak naňho všetci zvysoka kašlú, pretože môže v pokoji vysedávať za svojím písacím stolom; no z nejakého dôvodu sa zdá, že dnes takéto časy nežijeme. Vôbec nie.

Tak potom aké? Na toto hľadáme odpoveď všetci, spisovatelia aj čitatelia. A odpoveď sa skrýva vo vyrozprávaných príbehoch. Všetko to, čo sa deje v nestabilnom svete, už bolo napísané a neustále sa píše. V ťažkých časoch sa práca tých, čo vedia písať, stáva znovu dôležitou, keďže oni sú strážcami skúseností ľudstva, neúnavní pisári bojujúci proti pominuteľnosti a zabudnutiu.

Prežívame hospodársku a mravnú kataklizmu. Epidémie, energetické krízy, klimatické katastrofy, nedostatok potravín, bytovú krízu. Spoločnosti sa rozdelili, pocit bezpečia sa spochybnil. Ľudia vraj  túžia po zrozumiteľných, jasných a povzbudzujúcich odkazoch.

Prekvitá populizmus, gýč otvára svoje farebné okvetia a vtom prichádzajú „podlí“ spisovatelia, ktorí svojimi desivými odkazmi ohrozujú náš znova nadobudnutý pocit bezpečia. Spochybňujú, znepokojujú, hovoria hlúposti. Čo hlúposti! Strašné veci. Horory! Svetlana Alexijevič píše vo svojej knihe Černobyľská modlitba: „každý veľký spisovateľ hovorí o človeku niečo strašné.” Chce sa nám ich počúvať?! V tej istej knihe hovorí dedinský felčiar o černobyľskej katastrofe nasledovné: „Sadnite si vedľa mňa a všetko si nahrajte… lenže… komu sa  bude chcieť čítať takéto knihy?”

Pandémia zvaná zabudnutie

Naozaj, komu sa bude chcieť?! Načo rozprávať o ukrutnostiach, o ľudskom utrpení? Existuje vôbec nejaká súvislosť medzi masakrom v Buči a zohavenými zajatcami v Afganistane? Koľkokrát nám už otrieskali o hlavu, prečo nepíšeme o šťastí, keď vo svete sa deje toľko krásnych vecí! Alebo vôbec nie je dôležité, nezaslúži si, aby sa o ňom písalo? Že by to naozaj bola úloha spisovateľa? Otriasť, nahnevať, konfrontovať so vzdialenými, smutne súznievajúcimi rýmami dejín? V spoločnostiach, kde pustoší pandémia zvaná zabudnutie, musíme príbehy opakovať znovu a znovu, aby ich nezopakoval  svet okolo nás. Pretože tieto zabúdajúce spoločnosti majú sklony ku gýču, k jemne sladkastým čajových odtieňom pastelovej nostalgie, ktoré zmývajú kontrasty medzi krvou a sadzou.

Prečo je realita taká hrozne strašidelná? Administratívy populistických štátov zazerajú na všetky inštitúcie, ktoré ohrozujú ich moc, s pohŕdaním a odporom. Veď, kto potrebuje literatúru, ktorej ľud nerozumie? Kto potrebuje chorý, smutný, skľučujúci text? Ľudia nechcú čítať o ukrutnostiach, ale o pekných a dobrých veciach. Ale kto vlastne je ten ľud? Pýtam sa zarazene a s vierou, že toľko múdrych ľudí mi predsa bude vedieť na otázku odpovedať. Kto sú tí ľudia, o ktorých sa neustále hovorí? Ľud, ktorý si údajne žiada, túži, želá, aby bola literatúra pekná, aby bola o dôstojnej minulosti a odvádzala našu pozornosť od hnisavých rán prítomnosti? Kto je tento ľud, pýtam sa nástojčivo už-už so zvýšeným hlasom? Ja, ty, oni? Snáď hrdinovia našich románov? Utečenci Ireny Brežnej? Marisia Svetlany Žuchovej? Postavy najnovšieho románu Pétera Nádasa? Princezná alebo mrzák? Anička Silvestra Lavríka? Alebo to  nie sú hrdinovia románov, veď nemýľme si neustále  literatúru s realitou! Je ľud napríklad postarší pán so zviazanými rukami a  dobodaný v masakri v Buči? Čo nás do tých, čo žijú ďaleko od nás, alebo aspoň na vzdialenosť jedinej hranice štátu, nech už majú akýkoľvek osud. Čo nás do románových postáv? Čo nás do Slovákov? Ukrajincov? Čo nás do tajomstiev, do desu, ktorých sú príbehy plné?

O čom, ak nie o vojne?

Obavy a tajomstvá. V čase, keď došlo v Černobyle k výbuchu, som práve maturovala, celý deň som sa učila v záhrade pod žiarivo modrým nebom. Naše deti chodili do školy počas celosvetovej pandémie a videli státisíce ľudí utekať pred vojnou. Nielen v televízii, ale aj doma, na železničných staniciach. O čom, dofrasa, by sme mali písať, ak nie o tomto? Bojíme sa vyčistiť zahnívajúce, po desaťročia zozbierané rany; bojíme sa konfrontácie, pričom nás pomaly zabíja strata pamäti, a paradox dvojakej, protirečivej reality. Alexijevič píše vo svojej knihe Vojna nemá ženskú tvár: „Neraz som čelila tejto dvojakej pravde, ktorá žije v jednom a tom istom človeku: jeho vlastná pravda, na ktorú musí zabudnúť, a druhá – oficiálna, ktorú mu nanútili. A ktorá vonia novinami. Prvá dokázala odolať absolútnemu tlaku tej druhej iba zriedka.” A radový vojak v knihe Zinkoví chlapci hovorí: „Afganistan ma vyliečil z ilúzie, že u nás je všetko v poriadku, že v novinách píšu pravdu, že televízia hovorí pravdu.”

A teraz by som citovala odinakiaľ: „Každý deň sme komentovali domácu tlač a rozčuľovali sa nad tým, čo sme si prečítali. Keď sa v tlači čoraz častejšie začali objavovať útoky proti predstaviteľom Pražskej jari, vyhlásila som, že dosť, ja som s domácou tlačou skončila, odteraz sa nenechám vyviesť z miery.” Táto veta už pochádza od Agneši Kalinovej, ale tie slová mohol pokojne vysloviť aj vojak slúžiaci v Afganistane, ktorého som citovala pred chvíľou. Aj ona je ľud, aj on je ľud.

Kalinová v rozhovoroch rozpráva, ako sa počas obdobia fašizácie v Prešove proti sebe obrátili menšiny, ktoré žili dovtedy v mieri, ako sa rozpadli kamarátske vzťahy, spolky, narušili sa priateľstvá v radikálne sa polarizujúcej, rozdelenej spoločnosti. Spisovateľ len píše: závery si už musí vyvodiť čitateľ sám, ak to pokladá za  potrebné. Samozrejme, nemusí to byť, veď všetko sa to stalo v Prešove a ešte k tomu dávno… 

Jediná pravda

Na začiatku svojho prejavu som hovorila o historických osudových vzoroch a vyhýbaní sa dramaturgickým opakovaniam.

Svetlana Alexijevič píše v Černobyľskej modlitbe o žene, ktorá bola mladá a zamilovaná, keď jej novopečeného muža odvelili ako hasiča k elektrárni. Dostal smrteľnú dávku rádioaktívneho žiarenia. Za dva krátke týždne – po obrovskom utrpení – zomrel na následky zranení. Neskôr dostala žena ako odškodné rodinný dom v Kyjeve. Vravím, v Kyjeve. Praktický malý dom, taký, po akom by túžili, ak by bol jej muž nažive.

Vari ten dom v Kyjeve ešte stojí? Ak tá žena ešte žije, pravdepodobne z neho musela utiecť ako kedysi z Černobyľu. Tu, v tejto oblasti sveta, sa ponúkajú dobrodružné životy priam ako stvorené pre pero spisovateľa. Všetko sa tu deje znovu a znovu a pod sarkofágom sa naďalej rozpadá materiál, naše pochované tajomstvá pomaly rozkladajú naše tkanivá. Postupne všetci pomrieme v jedovatom žiarení našej zabetónovanej minulosti. V našom bezprostrednom susedstve zúri vojna, svet sa vyvrátil zo svojej osi a spisovateľov čoraz častejšie kritizujú, prečo neponúkajú útechu, prečo neponúkajú únik  zo všedných dní. Pomaly by sme si mali uvedomiť, že pred ďalšími katastrofami nás predsa len ochráni len ich pravda. 

Ďakujem všetkým pozvaným spisovateľom, že sú spolu s nami nepríjemní. Že svojimi knihami pomáhajú vyvádzať z rovnováhy, že znepokojujú, že tvrdohlavo hovoria: dvojaká pravda neexistuje,  je iba jedna jediná: naša vlastná, napísaná pravda.

Je jeseň, prichádzajú zimné mrazy. Z búdok s použitými knihami v školách a na autobusových zastávkach pomaly miznú knihy. Doteraz ľudí vôbec nezaujímali. Žeby začali dychtivo čítať? Nie, prosím.. Je im zima. Ochladzuje sa a ľudia budú páliť knihy, keď nebudú mať čím kúriť. Áno.

Zamyslime sa nad úlohou literatúry. Píšme o nej! O nás. Zaznamenajme všetko. A nesťahujme hlavu medzi plecia!

 

Krisztina Tóth (1967)

Poetka a prozaička, jedna z najprekladanejších maďarských autoriek súčasnosti. Vyštudovala sochárstvo, prekladá francúzsku poéziu a vyučuje tvorivé písanie. Žije v Budapešti. V našich kníhkupectvách sme mohli nájsť jej tituly Čárový kód – patnáct příběhů (Fra 2011), Akvárium (Fra 2014), Dívka, která nemluvila (Baobab 2018), Rozprávka o pandémii (OZ Phoenix 2020).

Preklad: Lenka Nagyová

 

Na fotografii Krisztina Tóth na slávnostnom otvorení Medzinárodného knižného festivalu v Budapešti.

Zdroj: Bázis/ Andrea Kiss-Kohut