Každá veda si občas potrebuje nanovo zadefinovať metódu svojho výskumu. Pluralita interpretačno-poetologických prístupov k umeleckej literatúre sa niekedy vníma kladne, inokedy záporne. Ponúkajú sa mnohé možnosti, ktoré rozvíjajú tradičný štrukturalizmus, ponúkajú sa aj možnosti, ktoré kráčajú inými cestami. Otázkou zostáva, či si nové možnosti žiada aj niekto iný okrem teoretikov. Príkladom je genderový výskum. V ostatnom čase vychádzajú práce (napr. Jan Matonoha: Psaní vně logocentrismu, 2009; Derek Rebro: Ženy píšu Poéziu, muži tiež, 2011), ktoré naznačujú, že jestvuje reálna potreba rodového prístupu k umeleckému textu. A predsa, na jednom mieste knihy My a tí druhí v modernej spoločnosti (2009) sa píše, že „rodová problematika rozhodne nie je tou, ktorou slovenská spoločnosť žije, ktorou sa zaoberá a ktorá by ju rozdeľovala“. Ako to teda je? Je genderový výskum len módnou hrou vedcov, ktorí využívajú prázdny priestor, aby nechali zaznieť svojmu hlasu a uchádzali sa o tituly docentov či profesorov? Alebo je genderový výskum potrebou, ktorá pramení z pohybov v dnešnej spoločnosti?

Stanislava Repar sa v knihe Úzkosť dokorán s podtitulom Nové čítanie poézie Viery Prokešovej (Literárne informačné centrum 2012) snaží otočiť doterajší interpretačný pohľad na Prokešovej lyriku a nazrieť na ňu „v kontexte (post)feministickej gynokritiky, jungovskej teórie kolektívneho nevedomia a archetypov, (post)lacanovskej psychoanalytickej filozofie alebo – implicitne – Derridovej filozofie rozdielu či Foucaultovej teórie (mocenských) diskurzov a spoločenských praxí…“ Je sympatické, že Repar sa snaží vnímať umelecký text novým spôsobom. Slabinou jej knihy je však to, že kým v citovanom predhovore vymenúva všetko módne z ostatných rokov, v samotnom texte jej práce všetky tieto prístupy akosi nevieme rozlíšiť. Pravdupovediac, stačil by jeden metodologicky nosný prúd uvažovania o poézii Viery Prokešovej, hoci aj spomínaný genderový. Aj keď osobne pochybujeme o jeho prínose pre výskum umeleckej literatúry, vážime si, ak sa nájde odborník, ktorý s ním vie pracovať. V tomto zmysle slova sa u Stanislavy Repar stráca fundament ňou deklarovanej (post)feministickej gynokritiky – práce Hélène Cixous, Luce Irigaray, Julie Kristevy a iných. Kniha Úzkosť dokorán je autoreferenčným zamyslením sa literárnej vedkyne nad možným čítaním básní Viery Prokešovej, ktoré na margu jednotlivých stránok knihy dopĺňajú texty poetkiných básní. Repar, našťastie pre nás, nesplnila hrozbu, ktorú avizovala – gynokritika, jungovská teória kolektívneho nevedomia a archetypov, (post)lacanovská psychoanalytická filozofia, Derridova filozofia rozdielu ani Foucaultova teória diskurzov a spoločenských praxí nám nezavadzali: dokázali sme vnímať, že text hovorí predovšetkým o Prokešovej poézii.