Z akademických lektúr profesora slovenskej literatúry Ladislava Čúzyho

Slovenskú literatúru čítam z profesionálneho pohľadu už dlhé desaťročia, čítam najmä prozaické práce, k poézii sa do­stávam v posledných rokoch už len sporadicky a do určitej miery náhodne. Prozaických kníh pre­čítam ročne relatívne veľa, ale rok čo rok sa v nej orientujem problematickejšie. Medzi množ­stvom vydaných prozaických titulov len ťažko nachádzam knižky, ktoré by som považo­val za hodnotné a o ktorých by som predpokladal, že sa budú čítať aj po rokoch, a dnes už ťažko nachádzam autorov, na ktorých by som sa mohol spoľahnúť, že ma novou knižkou nesklamú.

K sklamaniu azda nedochádza len u čitateliek, ktoré čítajú svoje obľúbené „ženské“ autorky. Táto literatúra je však pre mňa zväčša „nečitateľná“.

Pred niekoľkými rokmi som čítal novelu Svetlany Žuchovej Yesim (2006). Zaujala ma. Autorka ňou evokovala pocitový svet mladej hudobníčky (Turkyne) žijúcej v Rakúsku a hľadajúcej po­rozumenie v cudzom prostredí. Preto som si nedávno prečítal jej najnovší román Zlodeji a svedkovia (2011). Mal som dojem (a ten som nestratil ani po prečítaní knižky), že jej autorka chce svojimi prácami niečo vyjadriť, čo sa nedá povedať o mnohých dielach súčasných slovenských prozaikov. Dominantnou témou jej posledných dvoch prác je ľudská osamelosť, odvíjajúca sa od životných sklamaní. Aj tentoraz nás Svetlana Žuchová voviedla do cudzieho prostredia (opäť sme v Rakúsku), do ktorého odišla zo Slovenska od matky mladá, asi dvadsaťročná Marisia. Uverila, že práve tam ju čaká šťastie. Od tohto motívu sa odvíja niekoľko osudov postáv rozličných národností, ktoré spája pocit osamelosti a túžba nájsť svoje šťastie. Žuchová prostredníctvom monologicky štylizovaných prehovorov jednotlivých postáv evokuje ich životné situácie. Ich životy zostávajú nenaplnené, šťastie neprichádza, a azda aj tým nepriamo naznačuje, že tento spôsob ich existencie je prinajmenšom problematický. V osude Marisie sa zopakoval neúspešný pokus jej matky, ktorá taktiež pred rokmi išla hľadať svoje šťastie do Paríža. Taktiež neúspešne. Román je napísaný dynamickou formou a dobre sa číta.

Nedávno som si prečítal aj knižku Júliusa Matisa Aviončan (2011). Upútala ma najmä názvom. Bratislavský Avion, archi­tektonicky pozoruhodná budova v strede Bratislavy, je fenomén skrývajúci v sebe množstvo prekvapení, tak som sa začítal. Je to tematicky zostavená zbierka próz, ktoré majú spomienkový cha­rakter, realistickú poetiku, nevýrazný, ale akceptovateľný rukopis. Sú zaujímavé pre čitateľov, poznajúcich dobový a priestorový kontext, v ktorom sa odohrávajú. Inak ťažko hovoriť o nejakej vyššej literárnej úrovni.