Vyhľadávanie
Život bez konca od Františka Švantnera (1912 – 1950) sa všeobecne pokladá za jeden z najvýznamnejších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napriek tomu sú jeho osudy zvláštne. Autor ho začal písať po skončení druhej svetovej vojny a dokončil ho v roku 1949, tesne pred smrťou. Už vtedy bolo jasné, že ide o významné dielo. Román však vyšiel s mnohými redakčnými zásahmi až v roku 1956 a v dnešnej, ešte stále nie celkom nespornej podobe v roku 1974. Od prvého vydania sa tiahol pokus Švantnera „zachraňovať“. Román sa čítal cez akýsi dobový závoj, obhajoval sa jeho realistický charakter a za vrchol sa pokladali konštatovania o nekonečnom toku života ako vitalistickom rámci románu.
O to väčším prekvapením pre dnešného čitateľa je nové, nepredpojaté čítanie románu. Je sugestívnym, doslova ohromujúcim zážitkom. Spod dobových interpretačných nánosov sa vynára jeden z najmodernejších slovenských románov dvadsiateho storočia, korešpondujúci s modernou svetovou literatúrou. Svedčí o tom nielen jeho epická štruktúra zjazveného tkaniva a spôsob rozprávania, oscilujúci medzi perspektívami autora, rozprávača a postáv. Fascinujúci je najmä samotný príbeh hlavnej postavy Paulínky. V troch častiach románu sa z nevinnej ženy-dieťaťa stáva pudovou ženou-laňou, v ktorej sa mení láska, život, Eros na ničivý inštinkt, smrť, Thanatos. A napokon, v záverečnom echu tretej časti, sa stáva ženou-matkou. Jej slza pri pohľade na ničivé účinky, ktoré vyvolala, znamená prijatie vlastného osudu a v zmysle kultúry porážky aj možnosť obnovy. Aj toto vyústenie Života bez konca je však len predbežné a neisté, pretože román, ktorý sa epicky začína na konci devätnásteho storočia, končí sa až v polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia a čitateľ spolu s autorom už vychádzajú zo skúsenosti, že príde kataklizma druhej svetovej vojny, ktorá vyvráti z koreňov všetky dovtedajšie hodnoty.
Nové čítanie Života bez konca poukazuje na jeho základnú, dlho skrytú vlastnosť. Oproti rámcu románu, zdôrazňujúcemu nekonečný, všeobecný tok života, stojí jeho vnútro a individuálne, existenciálne osudy nepatrného človeka. To kladie čitateľovi neodbytnú a možno aj nezodpovedateľnú otázku, aký je vzťah medzi perspektívou nekončiaceho sa toku ľudských životov a individuálnou životnou perspektívou človeka, smerujúceho k smrti. V tom spočíva dnešná veľkosť Švantnerovho románu.
