Vyhľadávanie
Predpokladám, že jestvuje predstava, že profesor slovenskej literatúry je perfektne zorientovaný čitateľ aktuálnej literárnej produkcie, pravidelne sleduje knižné novinky a čitateľsky sa s nimi vysporadúva. Žiaľ, nie je to tak. Určite nie v mojom prípade a pokiaľ viem, túto predstavu nenaplnia ani viacerí moji kolegovia. Pre mňa ako vysokoškolského učiteľa slovenskej literatúry, ktorý sa špecializuje predovšetkým na jej dejiny po roku 1945 a na aktuálne výskumy v oblasti teórie literatúry a interpretácie textu, znamená slovenská literatúra v prvom rade výskumný problém. Pri takomto prístupe sa však stráca spontaneita čítania, ktorú poznajú milovníci literatúry. Preto som si zvykol či musel zvyknúť deliť svoje čítanie na to profesionálne orientované a výskumne cielené a na to, takpovediac, relaxačné, sprevádzané pôžitkom z možnosti tráviť čas s knihou. Moja odpoveď sa teda bude pridŕžať tohto členenia.
Výskumný záujem o slovenskú povojnovú literatúru ma v ostatných rokoch pripútal k produkcii, ktorá už dávno prestala byť živým čítaním a stala sa len a len dokumentom doby a dobovej predstavy o obsahu pojmu literatúra. Myslím najmä na tvorbu z prvej polovice päťdesiatych rokov, keď literatúra plnila najmä mimoliterárne funkcie. Treba však povedať, že z istého uhla pohľadu, napríklad ak dejiny slovenskej povojnovej literatúry vnímame ako príbeh, ktorého zápletku tvorí napätie medzi doktrínou socialistického realizmu na jednej strane a snahami o nadviazanie kontaktov s trendmi modernej európskej literatúry na strane druhej, stáva sa z čítania slovenskej literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia zaujímavé dobrodružstvo. Takže: prvý okruh mojich čitateľských záujmov tvorí slovenská literatúra, najmä próza od roku 1948 do roku 1990. Čítam väčšinu z toho, čo napísali autori, ako František Hečko, Fraňo Kráľ, Vladimír Mináč, Dominik Tatarka, Leopold Lahola, Alfonz Bednár, Ján Johanides, Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Dušan Dušek a iní.
Profesionálny záujem o literatúru je viazaný aj na čítanie teoretických prác o nej, resp. aj o spôsoboch vnímania estetických obrazov sveta. Práve knihy tohto typu tvoria druhý okruh prác, ktoré čítam a mám aktuálne rozčítané.
Napokon je tu ono čítanie, takpovediac, relaxačné. Majú v ňom miesto rôzne spomienkové rozprávania (Hečko, Kalinová, Marenčin), časť mladej či mladšej prózy (Dobrakovová, Kompaníková, Krištúfek), rád sa vraciam ku knihám kamarátov (Pišťanek, Taragel, Otčenáš, Klimáček, Dušek, Janovic, Vilikovský, Mitana) a teším sa vždy, keď mám čas na dobrú detektívku. V ostatnom čase to boli Jo Nesbø, Marek Krajevski, Ken Bruen a iní.
