Vyhľadávanie
Február: ponuka omrviniek z vianočného čitateľského obžerstva. Preferujem prózu, fiktívnu i nefiktívnu. Jedným dychom sa číta kniha Mojich 7 životov (Aspekt 2012), kde redaktorka Kultúrneho života (a neskôr – v emigrácii – aj rádia Slobodná Európa) Agneša Kalinová (1924) v rozhovore s Janou Juráňovou rekapituluje svoju biografiu situovanú do čias, keď bolo rovnako nebezpečné byť židovkou aj intelektuálkou. Spontánne sa vynára pozadie komplementárnych a „verifikačných“ titulov – Sedem dní do pohrebu Jána Roznera, Leikertova kniha o Mňačkovi, rozhovory Alfonza Bednára (Edele…) alebo Mináčova a Ťažkého esejistika z ponovembrového obdobia – všetko spolu vytvára dramatický obraz života od prvorepublikových čias po koniec 20. storočia.
Je vecou náhody, že román francúzskeho prozaika Jeana-Michela Guenassiu Klub nenapravitelných optimistů (Argo 2012) jednou svojou dejovou líniou reaguje tiež na perzekučnú prax komunistickej moci voči židom a intelektuálom; laureát menšej Goncourtovej ceny však nepotrebuje reklamu, isto sa už spoľahlivo ukotvil v povedomí milovníkov epickej košatosti, preto spomeniem radšej dve prozaické stretnutia s Islandom. 10 rad nájemného vraha, jak vyčistit kvartýr (Plus 2011) Hallgrímura Helgasona o zabijakovi chorvátskej mafie z New Yorku, ktorý sa nechcene dostane na Island, kde mu je jeho „odbornosť“ celkom nanič, a tak sa v atmosfére ostrovného pacifizmu radšej polepší, ba „prerodí“, je oddychovým čítaním. Čitateľským prekvapením bol starý dobrý Halldór Laxness, ktorého prózu Křesťanství pod ledovcem (Dybbuk 2011) charakterizovala jeho česká prekladateľka Helena Kadečková ako metaromán. Text – protokolárne záznamy z inšpekcie, zisťujúcej stav pastoračnej činnosti v odľahlom kúte ostrova – možno vnímať takto, no súčasne ich odosobnenosť, prizdobená „nedisciplinovaným“ prelínaním on-stratégie a ja-stratégie rozprávania, posúva tému do komických polôh vzdialených od prvoplánovej sémantiky názvu. Slovom, Laxness niekoľkokrát preskočil seba, možno svoju dobu a viackrát moju predstavu Islandu, na čom napokon nezáleží; záleží na rozprávačskom pôvabe tohto – áno, mimoriadneho – prozaického skvostu.
Literatúre bez kontaktu s ľudským svedomím neverím. Verím knihe Nehaňte vlka (Premedia Group 2012), kde biológ Farley Mowat usvedčuje ľudí zo zámernej a zištnej démonizácie zvieraťa, ktoré svojím ekologickým významom omnoho prevyšuje človeka. Svojím zmyslom je to čosi podobné ako prekrásna kniha Forresta Cartera Malý strom alebo dielo o živote medveďov Posledná pevnosť od ekológa Erika Baláža a fotografa Bruna d’Amicis: naši štvornohí a operení blížni tu nie sú na to, aby sa stali objektom „relaxačného“, „trofejového“ zabíjania, ale aby s človekom zdieľali životný priestor na planéte Zem. Biodiverzita je nádej.
Takže literatúra, život, súvislosti… Každý sám v sebe a so svojím svedomím.
