Vyhľadávanie
Profesionálna dráha profesora slovenskej literatúry absorbuje azda všetok jeho čas, pretože sa člení na oblasť vlastnej produkcie, teda toho, čím sa vo vedeckom výskume práve zaoberá v krátkodobých projektoch (v príprave referátov na konferencie či v recenzných príspevkoch kníh, ktoré musí aktuálne odovzdať do redakcií) alebo v projektoch, ktoré trvajú aj niekoľko rokov, aby sa potom objavili v súhrnnej monografickej podobe, ako aj na prijímanie nových informácií.
Mal by teda sledovať aj všetko, čo vychádza, no to je pri dnešnej knižnej produkcii takmer nemožné. Preto si vyberá to, čo sa týka jeho užšieho záujmu (príprav prednášok či seminárov), a tam znova postupuje podľa ich konštituovania: či sa zameria úzko na jedno dielo, jeho interpretáciu do hĺbky, alebo chce začleniť toto dielo do mozaiky iných diel, prípadne sa rozhodne ukázať jednotlivé diela či jedného autora v spektre jeho súčasníkov komplexnejšie, aj keď len výberovo.
Práca profesora slovenskej literatúry je aj tak trochu misijná, pretože v množstve možností, ktoré otvárajú cez preklady a cez znalosť jazykov širokú škálu hodnôt svetovej literárnej tvorby (nehovoriac o médiách, ktoré „nalievajú“ v dvojhodinovej skratke v podobe filmu, divadelnej hry atď. to, čo sa kedysi čítalo týždne), potrebuje diferencovane aj kriticky poukázať na hodnoty slovenskej literárnej tvorby a rytmu slovenského vývinu v nej zachytenom, ukázať zmysel, áno, miestami skutočne aj krásu slovenského literárneho umenia a vytvoriť k nemu u svojich poslucháčov vzťah.
Konkrétne a momentálne čítam očami recenzenta zborník, ktorý editovala literárna vedkyňa Jana Kuzmíková k 100. výročiu narodenia Františka Švantnera, knihu historičky Vlasty Jaksicsovej Kultúra v dejinách – dejiny v kultúre, v ktorej ide o slovenskú modernu 20. storočia, či dávno absentujúci životopisný príbeh Jána Lajčiaka Prehovor, Ezechiel od Antona Baláža. Kvôli seminárom z literárnej moderny sa stále vraciam k jej počiatkom – k básňam Janka Kráľa a k próze Boženy Slančíkovej Timravy. V posledných rokoch som znova prečítala všetky slovenské a české knihy od Dominika Tatarku, k tomu všetku dostupnú sekundárnu literatúru a archívny materiál z troch archívov (dva z Prahy a jeden z Brém), diela českých disidentov Jiřího Grušu, Václava Havla a Ludvíka Vaculíka, všetko, čo vyšlo u nás a v Čechách či v Nemecku od a k Albertovi Camusovi, aby som mohla v štúdii porovnať dvoch velikánov svetovej literatúry Camusa a Tatarku, ktorí v roku 2013 oslávia storočnicu narodenia.
