Vyhľadávanie
Svoju poslednú básnickú zbierku Interiér vydal Štefan Strážay (1940) roku 1992 a odvtedy sa publikačne odmlčal. Keďže to nebolo kraskovsko-rúfusovské „významné mlčanie“, ale iba také „obyčajné“, keď nemáme čo, ale najmä nechceme čo-to povedať, zdalo sa, že v rušnej ponovembrovej ére ho čaká osud zabudnutého básnika. Takáto situácia by básnikovej diskrétnej mentalite určite najväčšmi vyhovovala, lenže postupne sa začali objavovať články a štúdie vracajúce sa k Strážayovi; k jeho poetike sa obrátili i nejakí začínajúci básnici a nakoniec prekvapujúco (najmä pre básnika samého, keďže o tom nevedel) vyšlo roku 2011 v reprezentatívnej Knižnici slovenskej literatúry jeho Básnické dielo.
Toto všetko svedčí o tom, že i keď básnik svoje posledné slovo (aspoň verejno-publikačne) už povedal, jeho poézia zďaleka nie. Ukazuje sa, že spôsob, akým vo svojej poézii hovorí, i to, čo hovorí (a tiež to, čo zamlčuje), predstavuje literárnohistoricky i typovo jednu z podstatných zložiek modernej slovenskej poézie. K Strážayovej poézii sa teda treba vracať nielen kvôli reformulácii literárnych dejín druhej polovice 20. storočia, ale aj kvôli pochopeniu existenciálnych dejov v človeku vtedy i teraz. Z oboch týchto dobrých dôvodov sme na Filozofickej fakulte UK v Bratislave usporiadali 5. apríla konferenciu Štefan Strážay – skladanie portrétu.
Valér Mikula
Portrét básnika sa podujalo poskladať desať referujúcich. Konferenciu otvoril príspevok Petra Zajaca zameraný na typy metafory v slovenskej lyrike dvadsiateho storočia, v ktorom na pozadí tvorby vybraných slovenských básnikov poukázal na špecifiká obraznosti Štefana Strážaya. Referát Zoltána Rédeya pomohol súhrnne vykresliť básnikov model sveta a jeho premeny v jednotlivých etapách tvorby. Valér Mikula sústredil pozornosť na tematické konštanty Strážayovej lyriky a upozornil na niektoré významové posuny pri interpretáciách básní. Tematiku domova a jeho rôznych podôb, ktoré sú pre Strážayovo dielo príznačné, priblížil príspevok Jaroslava Šranka s názvom Básnik bez domova. Často analyzovanou básnickou zbierkou bola kniha Malinovského 96, inšpirujúca aj dva samostatné referáty: Fedor Matejov sa vydal cestou interpretácie jednej konkrétnej básne Začiatok románu a Katarína Zitová sa zamyslela nad žánrovými špecifikami cyklu krátkych textov Poznámok. Poslednej Strážayovej zbierke Interiér sa venoval Igor Hochel v príspevku „Interiér“ a „exteriér“ ľudského subjektu. Mária Valentová ilustrovala na príkladoch piatich básní špecifickosť portrétneho žánru v Strážayovej tvorbe, Erik Markovič sa zasa rozhodol poodhaliť niektoré náznaky palintropickosti v jeho poézii. Záverečný referát Braňa Hochela priniesol analýzu prekladov Strážayových básní do angličtiny a španielčiny a prípadné významové posuny v nich. Konferencia osvetlila rôzne aspekty Strážayovej tvorby a prispela tak k vytvoreniu celistvejšieho obrazu básnika v kontexte našej poézie druhej polovice 20. storočia.
