Druhý ročník multižánrového Literárneho festivalu súčasnej literatúry LiKE sa, s výnimkou filmového premietania a výstavy Transbook v Kulturparku, konal najmä v košickej Kunsthalle. Festival bol o presahoch literatúry s inými umeleckými žánrami a novými médiami. Ako povedal Marcel Lacko, ktorý spolu s Rišom Kittom a ďalšími partnermi podujatie zorganizoval, nové média môžu dať literatúre druhý dych a iné formy. Nechýbali zaujímavé besedy a autorské čítania, ilustrácie i komiksy, vizuálna poézia, grafický dizajn a ďalšie zo širokého spektra literárnych prelínaní. Niečo iné však chýbalo…
„Čo ja budem robiť, veď nikoho nemám.“ Žena so životom vpísaným do tváre i hlasu spieva tieto slová v rómskej piesni, vyspievava si srdce a bolesť. „Otec jej zomrel, sú to jeho pesničky, preto plače,“ vraví druhá. „Čo ja budem robiť…“ Pomaly, ťahavo, divoko krásne. Cítite tú bolesť, načiahli ste sa po ňu, ona po vás a presiakla vami. Žena spieva a ide až za hranicu zlomenia, pri smútku nekončia, nie, tam začínajú. Tak ho prežívajú. Smútok nemôže znieť nádhernejšie a ťažšie ako rómske piesne. Plače a vidno jej do duše, lebo nás tam pustila. „Už nechcem spievať.“ Utiera si slzy. Ja s ňou.
Vo výbornom dokumente Marka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikol ako súčasť dlhotrvajúceho výskumu etnomuzikologičky Jany Belišovej a premietal sa v rámci Literárneho festivalu LiKE v košickom kine Úsmev, sa detailný záber kamery presúva i na tvár a príbehy ďalších vrátane Dolores, Erika, mladého Ďoďa a jeho čarovného vzťahu s babkou. Sme prizvaní sledovať úsmevné i smutné situácie, „veličkosti“ každodenné, rôzne vzťahy k hudbe v rómskych rodinách, krásne kompozície obrazov, obnaženú autentickosť bez akýchkoľvek škatuliek či zovšeobecnení. Pri ich piesňach sa vynárajú slová vyšetrovateľa z Čapkovej Balady o Juraji Čupovi: „… já myslím, že to je pokolení Chámovo. Když tak člověku hrají do ouška, … tu vám zrovna vytahují duši z těla; … já brečel, já řval jako jelen, bajonetem stůl jsem probodal, skleničky rozbíjel, zpíval a hlavou do zdi bil, chtěl někoho zabít nebo někoho milovat – páni, takové věci vyvádí člověk, když mu cikáni učarovali. Oplakávám svou mladost a pochovávam své sny… vyhraj mně z duše tu bolest.“
Kunsthalle chýbala atmosféra
Znejú tóny elektrickej gitary a basy, rozliehajú sa po veľkej hale so stoličkami na dne vypusteného bazéna. Do mikrofónu v strede pódia hovorí Erik Šimšík texty zo svojej zbierky Čabajka a iné údeniny za hudobného sprievodu. Strieborné flitrované sako efektne odráža svetlo z reflektorov. Scéna je to pôsobivá. Škoda, že sa odohráva pred prázdnymi stoličkami. Dokopy 20 ľudí väčšinou v zadnej časti veľkej sály utvára dojem, akoby tam naozaj nebol takmer nik.
Ten pocit, fluidum, to sklamanie vlastne netreba prešibrinkovať do slov, už je zhmotnené tu, v tých prázdnych stoličkách a pár ľuďoch strácajúcich sa vo veľkom priestore. Tento smutný pocit bol – pomimo pohrúženia sa a započúvania do zaujímavých besied autorov, čítačiek, hudby či zapozerania sa do výstav – bohužiaľ jedným z hlavných, prestupujúcich pocity ostatné. Veľkolepý sterilný priestor Kunsthalle. Niektoré udalosti nepotrebujú veľkoleposť, niektorým priam až nesvedčí. Omnoho viac je srdce. Komornosť. Atmosféra. Človečina. Ten mišung maličkostí, živé diskusie, podnety a vrava, ktoré tvoria mozaiku a identitu podujatia. Spisovatelia, ilustrátori, všetci účinkujúci a návštevníci, debatujúci počas i po tom v bare – filozofovať o banalitách i témach veľkých, porozprávať, čo nové, čo staré, a ako sa má Anka. Všetko toto, bohužiaľ, chýbalo. Bar tu (narozdiel od minulého roka v Tabačke) nebol, všetci sa preto roztratili kamsi do mesta. Z dobrého festivalu by mala ísť človečina. A ľudia o ňom musia vedieť. Včas a dostatočne, do budúcna je preto potrebné výrazne zlepšiť aj propagáciu.
Medzinárodná spolupráca ilustrátorov
Zaujímaví však boli hostia a program, napríklad aj jedna z prvých vernisáží – výstava Transbook v Kulturparku s podnázvom Laboratórium knihy. O tom, že „čítať znamená pozerať, posúvať sa medzi slovom a obrazom, ale čitateľ sa môže dotknúť, počúvať, cítiť, nasadiť si 3D okuliare, scrollovať a byť prizvaný vyskúšať nečakané veci,“ ako sa uvádza v popise. Naozaj, na tejto výstave, ktorej slovenským partnerom je Literárne informačné centrum, zapojili autori pri tvorbe rôznorodé postupy, zaangažovali viacero našich zmyslov, dávajú priestor byť hravým, ešte väčšmi príbeh precítiť a ponoriť sa doň. Použili rôzne materiály, povrchy, pohybovali sa poza bežné ponímanie obrázkov, slov, strán a dvoch rozmerov – medzi riadkami. Pridali pomôcky, ozvláštnenia, pohyb. Výstava začala svoju púť vo Francúzsku a cez Bolognu a Turín prišla k nám. Spája ilustrátorov a dizajnérov z rôznych krajín, za slovenských umelcov je tu fantastická Daniela Olejníková, ktorú ste mohli na festivale aj stretnúť. Európska iniciatíva Transbook povzbudzuje európskych autorov detskej ilustrácie a ostatných profesionálov z tohto oboru k medzinárodnej spolupráci a inovatívnym spôsobom spája ľudí a literatúry, pomáha mladým autorom v ich kariérach.
„Endurance.“ Vytrvalosť. Hovorí s krásnym francúzskym prízvukom skvelá knižná dizajnérka Marion Bataille, keď sa rozprávame o tom, či niekedy pri umení stačí mať len vášeň pre prácu. Svoju vytrvalosť dokázala aj tým, že si prvých 30 výtlačkov svojej knihy vydala a spravila sama na kolene. Nesmierne príjemná, šarmantná dáma.
Slampoeti vo víre slov
Košice sú „dzedzina“, ako sa hovorí, takže sa tu skoro každý s každým pozná. Sú tu so stánkom Artforáci a ich pult s najnádhernejšími detskými ilustrovanými knihami, sú tu i stánky s prácami miestnych umelkýň a umelcov a ich grafikami, ilustráciami a výrobkami. Napĺňa to človeka radosťou, ba až tou pokornou pýchou, koľko šikovných ľudí má tú česť poznať. Čo bolo pole pomerne nepoznané, bola slovenská Slam Poetry. Príval slov a významov, dikcia a pauzy, prúd veršov a obsahov, žasnem. Mladí poeti hovoreného slova. Do mikrofónu plynú témy ako sociálne siete, politika, láska, drogy, Kongo, Rusko, nadávky, nežnosť. Vír slov, rytmus, vlny intonácie a pocitov. Veľmi dobré, slampoeti.
Je pred polnocou, viečka ťažké a únava úmorná, ale bude koncert Ľubo Burgr & Pjoni, hrajú Ali Ibn Rachid a Mates z Artfora a Marek Vadas vravia, že sa oplatí ostať, že to bude super. Vďaka im za to.
„Táto skladba je z obdobia, keď som chcel preraziť v anglicky hovoriacich krajinách. Nepodarilo sa.“ Ľudia sa smejú a začína pieseň s anglickým textom. „Maj vajf is vánderful and ríly bjútiful.“ Ľubo Burgr v polovici 80. rokov založil pôvodne prešovskú kapelu, ktorá dostala mnohé prívlastky, „kultová“ nevynímajúc, vydali v rôznych zostavách tri albumy. Jedným zo slovných spojení používaných pre ich hudbu je alternatívny rock, ale, pravdaže, vám sa v momente posluchu vymyká štýlu či žánru a iným definíciám, nachádzate rôzne nitky podobností, ale skrátka je to hlavne ali-ibn-rašidovské. Za naším blokom, Naďa, Tam vo vysokej tráve, Philadelphia. Spolu s Pjonim teraz oživili tieto piesne, vtipné, originálne texty a melódie. Vďaka. Bolo to výborné!
Diaľky sa skrátili
Priestor v programe v rámci Poetry Quartet dostali prekladatelia, čo je skvelé, do budúcna pokojne ešte väčší (z domácich Marián Andričík, prekladajúci 10 500 veršov Strateného raja Johna Miltona, a Lucia Duero žijúca v Mexiku); mladí autori ako Jakub Juhás – besedu s nimi príjemne uvádzal Ferči Malík, ktorý bol pár dní predtým pri krste nového angažovaného mesačníka Kapitál; prekrásne hudobné vystúpenie slovenského hudobníka Chrisa Ellysa; prišiel aj víťaz Anasoft Litera Ondrej Štefánik, so zlomenou nohou (v románe Som Paula by dnes už možno „všetko vyškrtal tak, že by z toho zostal asi len aforizmus“, a myslí si, že by sa o nej nemalo hovoriť ako o najlepšej slovenskej knihe, ale ako o knihe ocenenej porotou Anasoft Litera); Márius Kopcsay sa prechádza po pódiu, vžívajúc sa pri čítaní do ukážky svojho románu, napodobňujúc východniarsky prízvuk telefonického operátora. Počas besedy vraví, ako textu škodí, keď chce autor príliš niečo povedať. „Keď sa od toho oslobodí a čím viac autor na seba zabudne, tým lepšie. A na to je tá finta, keď píšem ako niekto iný,“ spomínajúc ukážku z románu Asvabaždénie. A je potrebné sa oslobodiť aj od toho, čo si kto bude myslieť.
Reč je aj o tom, že „v dnešnom svete namiesto diferencovaného myslenia nastupuje éra kategorických úsudkov“ – a dajú sa nimi ľahko strhnúť aj inteligentní ľudia. Prišiel aj Michal Hvorecký, ktorý predstavil román Trol; Katarína Kucbelová a Peter Šulej – sedeli obaja v rámci poslednej diskusie nie na pódiu, ale dole v bazéne, v obkolesení ľudí, ktoré vytvorili bariéru tepla a blízkosti, hneď to bolo lepšie, keď medzi hosťami a publikom neboli diaľky, vesmíry.
Verím, že tento ročník LiKE bude pre organizátorov ponaučením do budúceho roka a budem úprimne držať palce. Pretože aj keď v našom meste na žiaden literárny festival (zatiaľ) nepríde ani zďaleka toľko ľudí, ako na polievkový alebo iný gurmánsky, priestor a dopyt tu je predsa len zaklíčený, a práve vhodne, s citom, so srdcom poňaté a dobre spropagované podujatie sa môže stať výborným podhubím pre ďalšie stretávania, diskusie a rozširovanie záujmu o literatúru.
A budem sa tešiť na chvíle, keď sa plazivý neviditeľný dym atmosféry festivalu bude príjemne a potichu zakrádať pomedzi ľudí.
Text a foto Gréta Čandová
