Vyhľadávanie
Kým sa Alexandra stretla s Martinou Matlovičovou, aby si nedočkavo išli do stánku vydavateľstva Scolar pozrieť nové maďarské vydania svojich knižiek, zatiaľ ju zastavil televízny štáb slovenského vysielania v Maďarsku a neodmietla odpovedať ani na pár otázok pre web LIC.Na knižnom festivale reprezentovala slovenskú literatúru. V preklade do maďarčiny jej vyšli až tri knižky, všetky vo vydavateľstve Scolar. Jej úspešný debutový román 27 čiže smrť robí umelca preložila z fínčiny Laura Bába, knižky pre deti Žirafia mama a iné príšery (s ilustráciami Martiny Matlovičovej) a Mimi a Líza (s ilustráciami Kataríny Kerekešovej) preložila zo slovenčiny Anikó Polgár.
Fínčina má bližšie k maďarčine ako slovenčina, viete posúdiť, či najnovší preklad vášho románu 27 čiže smrť robí umelca lepšie vystihuje originál ako slovenský preklad?
To naozaj neviem porovnať. S prekladateľkou Laurou Bába sme sa poznali už predtým z prekladateľských seminárov z Fínska, takže sme komunikovali vo fínčine, ale pomerne sporadicky. Laura je veľmi rýchla a výkonná, takže sa nepotrebovala veľmi pýtať.
Čím môže osloviť maďarských čitateľov tento román, okrem jazykovej blízkosti môže im byť aj mentálne blízky?
Neviem, či je mentálne blízky v maďarskom prostredí. Ak by ste čitateľom ponúkli vtipný pohľad na fínsky vidiek, takýto pohľad môže byť blízky tak pre slovenského, ako maďarského alebo talianskeho čitateľa, lebo román 27... vyšiel aj po taliansky. Ale téma paniky, do ktorej 27-ročný človek, ktorý by chcel byť menej obyčajný, chcel by sa stať umelcom, ale nedarí sa mu, tak tá môže osloviť mladých ľudí prostredníctvom otázok spojených s umením, kultúrou, cez hľadanie samého seba, formovanie identity, možno zmierenie sa so sebou samým, so svetom. Možno zaujme čitateľov práve tým, že hlavná hrdinka je nepoučiteľná, ide ďalej aj napriek tomu, že už má 28 rokov a utŕži niekoľko kopancov v živote, ale zdvihne sa a ide ďalej. Pritom príbeh zostane otvorený, neznamená to koniec a duševnú aj umeleckú smrť, keď je človek je starší ako 27 rokov a 365 dní.
Vás čo podnietilo isť ďalej?
Bola som veľmi spokojná, že kniha vyšla, keď som mala asi tri týždne pred tridsiatkou, takže som to stihla. Písanie aj celá tvorba, ak je to niečo, čo ma baví a čo je mi blízke, je ako vlak, do ktorého keď človek naskočí, už z neho nevystúpi. Pre mňa je to spôsob života. Dlho som študovala a moja pracovná skúsenosť v klasickom zamestnaní sa obmedzuje na tri týždne, keď som pracovala v jednej softvérovej firme, a to som nevedela ani zapnúť telefón, ktorý som mala testovať. Takéto zamestnanie bolo pre mňa katastrofa. Ak človek v takejto situácii dostane možnosť písať ďalej, vydavateľ, čitateľská obec aj kritika majú záujem o jeho knižky, dokonca aj grantové nadácie majú záujem podporiť ich, tak čo si želať viac? Mala som v tej chvíli pozitívne podmienky, aby som pokračovala. Samozrejme, nasleduje proces redakčného spracovania knihy, tlače, vydania a potom prvá vlna očakávania, či príde kritika, čo sa teraz stane. Vo Fínsku je to, žiaľ, v súčasnosti veľmi pomalé a v mienkotvorných médiách ani každá kniha nedostane priestor.
Vás vnímame ako slovenskú autorku, hoci vaše knižky sa do slovenčiny prekladajú, vy sa pokladáte za fínsku autorku?
Neviem, či som fínska autorka, som skôr pod „obojím“. Možno moje knižky pre deti sú skôr slovenské, Žirafia mama bola písaná simultánne v oboch jazykoch. To, že romány píšem vo fínčine, to je pragmatická záležitosť. Fínsky vydavateľ by nemal veľký záujem vydávať knižky v slovenčine a ja som moc lenivá a moc perfekcionistická, aby som svoje romány vedela prekladať, aby som ich dokázala napísať po slovensky a potom ich preložila do fínčiny. Je to o duševnom nastavení, musím sa totálne prepnúť na ten jazyk, v ktorom chcem tvoriť. Napokon aj jazykové prostredie veľmi vplýva na to, v ktorom jazyku píšem.
Keď píšete po fínsky, cítite sa ako Slovenka alebo ako Fínka?
Nerozmýšľam nad národnou identitou. Napríklad nový román Antihrdina, ktorý mi vyšiel v októbri vo fínčine, je celkovým kultúrnym nastavením možno príliš nefínsky, neviem, či je slovenský, ale je nefínsky a vo Fínsku nefunguje. Je tam nejaký problém, prečo ho čitatelia tak neprijímajú ako predchádzajúci román. Som veľmi sklamaná, lebo spisovateľov oslovil. Asi je to nejaká fajnšmekerská záležitosť. Využívam v ňom celkom iný spôsob písania. Pracujem s prostredím, ktoré je napojené na Bratislavu, na moje rodné mesto, ale v mojom poňatí je Bratislava akoby nafúknutá, premenená na megalopolis. Pre slovenského čitateľa by za tým megalopolisom bola Bratislava spoznateľná, aj keď je to v podstate geografický palimpsest. Je tam kopec vecí, ktoré sú požičané, ukradnuté útržky z iných miest na sútoku dvoch riek. Pre fínskych čitateľov je to exotické prostredie. Keď som opisovala veľké nákupné stredisko, ktoré som situovala do fiktívneho megalopolisu, ale založeného na báze Bratislavy, tak niekto tam jasne videl Dubaj. A to je na tom dobré, myslím si, že pre slovenského čitateľa by to bolo veľmi zväzujúce.
Píšete úspešné knihy pre deti aj dospelých. Dá sa porovnať zaujatie a spôsob písania pre generačne odlišných čitateľov?
Aj v jednom aj v druhom prípade je zásadná vec – čitateľa nemožno podceňovať, ani jazykovo, ani literárne, ani pokiaľ ide o tému. Je hlúposť ísť popod latku autorského nasadenia. Pre mňa je najpodstatnejšie nepísať pre deti s akýmsi úškrnom zameraným na dospelého – toto dám do detskej literatúry, možno to znie vtipne, ale dieťa tomu nemá šancu porozumieť, pretože ja mrkám na vás, rodičia, akí sme všetci múdri.
