Z literárnej rezidencie do literárnej karantény

Do Kremsu som dorazil začiatkom marca na mesačnú literárnu rezidenciu AiR – Artist in Residence. V Rakúsku a Nemecku som mal pôvodne predstaviť preklad svojej debutovej knihy Vtedy v Lošonci, vychádzajúci vo vydavateľstve Zsolnay pod novým titulom Zusammen sind wir unbesiegbar (Spolu sme boli neporaziteľní). Mojim plánom však urobil škrt cez rozpočet koronavírus, a tak som si po desiatich dňoch zbalil svoje knihy a oblečenie, a vrátil sa späť do Bratislavy, kde si momentálne odpykávam dvojtýždňovú karanténu. Z môjho pobytu v rakúskom malomeste sa zachovali denníkové zápisky s názvom „Smrť v Kremse“:

Deň po mojom príchode do Kremsu sa na Slovensku potvrdil prvý prípad COVID-19. Odvtedy je všetko inak. Tá hŕstka dní mi pripadá ako celé storočie. Veci, ktoré sme doteraz pokladali za samozrejmé, sa javia vzdialené až absurdné – zvítať sa podaním ruky, kráčať preplneným trhoviskom alebo si v slabej chvíli strčiť prst do nosa. Nehovoriac o obliznutí primrznutého zábradlia!

Krems je neznesiteľne idylické mestečko z magnetky, ktorú vám podarujú známi, síce ste o ňu nestáli. Stredoveký a harmonický labyrint úzkych uličiek, dvorov, hradieb a kostolov, lemovaný Dunajom, marhuľovými sadmi i vinicami. Jediné nebezpečenstvo, ktoré tu doteraz číhalo, bolo prežratie sa sacherkou či ohluchnutie pri jódlovaní.

Už niekoľko dní som v dobrovoľnej rakúskej karanténe v jednoizbovom byte s kuchynkou, kúpeľňou a knižnicou s nemeckými titulmi. Mám výhľad na pekný železničný most klenúci sa ponad Dunaj a na benediktínsky kláštor Göttweig, v ktorom dodnes žijú mnísi. Mám zásoby jedla, kníh i vlastné koťogó. Cítim sa, akoby bola vojna. Dúfam, že pri bombardovaní nevypadne wi-fi.

Oslovujú ma „rezident“ – rezident Balko sem, rezident Balko tam! Je tu dvojica poľských vizuálnych umelkýň, maďarský maliar, konceptuálna výtvarníčka z Arménska a hudobno-tanečné japonské duo. Všetci sme sa stretli raz – na formáte „get-together“, v rámci ktorého sme mali prezentovať svoju tvorbu. Moju prezentáciu, vytvorenú poctivo v PowerPointe, som započal zábavným obrázkom mačičky s tým, že to síce nesúvisí s mojou prácou, ale keďže píšem, tak to bude najzaujímavejšia časť môjho portfólia. Polovica to pochopila.

 „Krems Und Stein sind drei,“ hovorí miestna legenda, podľa ktorej Und (skratka latinského názvu Claustrum ad undam, Kláštor na dunajskej vlne) spája dvojmestie Krems – Stein. Všetko je zatvorené: galérie, školy, plaváreň, kino, kostoly. Zrušili sa kultúrne podujatia, rovnako tak moje čítačky a debaty v Lipsku, Salzburgu i Viedni. Domácich, promenádujúcich sa popri Dunaji a pofajčievajúcich pred zastrčenými kaviarničkami s látkovými obrusmi a vlhkými stropmi, zo dňa na deň ubúda. Geisterstadt, mesto duchov.

Počas rezidencie som sa chcel primárne venovať písaniu scenára celovečerného filmu Matka noci, psychologického folk hororu o manipulácii a podobách zla, ktorý sme vymysleli s režisérom Petrom Czikrainom. Písanie, postupujúce v prvých dňoch míľovými krokmi a prehlbované izoláciou cudzieho priestoru, však čoskoro narazilo na múr nesústredenosti. Stal som sa závislým na správach „minúta po minúte“, zožieraný zaživa hmýriacim sa strachom o svojich najbližších, ponechaný napospas paranoji, prekliatemu Kremsu a vypadávajúcemu internetu.

Cez okraj vane sa prelial zajtrajšok. Skôr, než si oblečiem župan a nasadím rúško s respirátorom, tuším, že dnes je prvý deň môjho nového života.

Keď idem na nákup, zahalím si spodnú časť tváre šálom. Vyzerám ako prerastený nindža. V hypermarkete Hoffer vládne harmónia, geriatrické výjavy z obrazov Hieronymusa Boscha sa nekonajú; ľudí je pomenej a rady takmer žiadne; vypredaný je iba toaletný papier, múky je dosť. Absencia hystérie ma upokojuje i znervózňuje.

V Kremse sú posadnutí marhuľami: vyrábajú z nich pálenky, džúsy, kompóty či koláče, maľujú ich na fasády domov a umelými plodmi si zdobia predzáhradky. Je iba otázkou času, kedy jednej z nich domaľuje miniatúrne rúško dolnorakúsky Banksy.  

Keď na mňa doľahne úzkosť, pozerám seriál The Office. Keď to nepomáha, tak čítam Meno ruže. Nie je náhoda, že som si túto knihu vzal so sebou práve sem, do tichého Kremsu, ležiaceho neďaleko opátstva v Melku, v ktorom v 17. storočí objavil benediktínsky učenec abbé Vallet tajomný, tristo rokov starý rukopis tvoriaci pôdorys Ecovho diela. Apokalypsa ešte nikdy nebola vznešenejšia.

 „Sedí v Steine,“ hovorí sa, lebo tu sídli väznica pre mužov odpykávajúcich si dlhšie tresty i doživotia. Ide o bývalý kláštorný komplex Redemptoristov, v ktorom dodnes stojí kostol. V bezprostrednom okolí vyrástla Kunstahalle, univerzita, múzeum karikatúr i Literaturhaus, v ktorom sídli môj rezidenčný byt. Vždy, keď vyjdem na ulicu, vidím zamrežované okná a obrysy tvárí. Fotografovanie je prísne zakázané.

Rezidencia bola predčasne ukončená a všetci rezidenti odišli. Teda, takmer všetci. Ostala dvojica z japonského Kjóta – Hiromi & Akio – a ja. Čoskoro pôjdem domov, aj Japoncom letí o pár dní lietadlo, no boja sa, či sa Schwechat úplne neuzavrie. Nikto si nemôže byť ničím istý, sme v núdzovom stave a nemáme žiadny manuál.

Udržujem si od ľudí bezpečnú vzdialenosť; som podozrievavý a paranoidný; nenávidím kľučky. Keď pozerám seriál na Netflixe, rozčuľujem sa, prečo sa tí idioti zgrupujú viacerí v jednom priestore, nepoužívajú antibakteriálny gél a ľahkovážne si pretierajú tvár.

Bojím sa otvárať Facebook, no nemôžem si pomôcť. Mieša sa vo mne hrôza i nádej; paranoju strieda nevídaná solidarita; ľudia sú k sebe bližšie než kedykoľvek predtým; kultúrny život sa presunul do online katedrál. Výjav, v ktorom Talianky a Taliani spievajú na balkónoch v karanténe, je najdojímavejšou scénou z Fellinho filmu.

Prosím, zachovajme si svoju ľudskosť!