Z paralelného vesmíru až na Voyager

V roku 2020 sme boli vystavení katastrofe celosvetových rozmerov, no aj napriek tomu vyšlo pár zbierok, ktoré by sme pokojne mohli uložiť na zlatú platňu Voyageru a vyslať do vesmíru. Ak by sa k obsahu reprezentatívneho úložiska (Mária Ferenčuhová, Erik Ondrejička, Zlata Matláková, vďaka) niekto dostal a dekódoval ho, zaiste by sme „v hanbe nezostali“. Avšak, ak by sme mali ukázať mimozemským bytostiam, koľko vesmírneho odpadu vyprodukovala ľudská rasa za minulý rok, ktovie, či by o nás v kozme ešte niekedy „zakopli“.

Z paralelného vesmíru

Konfrontácia s básnickými prečinmi nadchádzajúcich autorov by sa mohli chápať aj z pohľadu mimozemšťanov ako kuriózne a excentrické.

Ako z paralelného vesmíru pôsobí (ne)únavná tvorba Jozefa Darma, predstavujúca konzervatívny a zastaraný prístup k chápaniu lyriky ako komunikátu, ktorý tlmočí autorove myšlienky moralizátorským, poúčajúcim a patetickým spôsobom. Ostatná Darmova zbierka so signifikantným názvom Advent života implikuje široké spektrum tém počnúc osobnými, medzi ktoré patrí spomínanie na minulosť, uvedomovanie si staroby a premien manželskej lásky až po sociálne, spirituálne, historické, politické, národné či „buditeľské“ témy, príznačné sileným dôrazom na étos, motivovaným tristným životom súčasnej i budúcej generácie: Ja nechcem iba / hniezdo – dom, / chcem s Tebou / rodinu a deti. / Nimi dvíhať / k nebu rodu strom / koreňov v národe /a v rode / s rodiny kmeňom / s korunou plodov ducha / nášho / slovenského „rúcha“ / a nie čo zrádza / národ, / pre korisť do kešene / dravcov mešca / otročí. (s. 39 – 40)

Vzletné vyjadrovanie typické pre gýč charakterizuje i zbierku Martina Chudíka Za tajomstvom očí, komponovanú ako súbor textov označených rôznymi ženskými menami, ktorých význam sa autor usiluje vysvetliť aj prostredníctvom „básnického“ jazyka. „Etymologický kalendár mien“ úlisne a stereotypne glorifikujúci ženy od (ako inak) Evy až po (ako inak) Máriu dopĺňajú zväčša intímne skúsenosti subjektu s Ľudmilou, Klárou, Veronikou, Stelou a ďalšími, čo v konečnom dôsledku pôsobí vzhľadom na zámer zbierky kontraproduktívne.

Tonalitu knihy vystihuje už samotná fotografia na obálke, zachytávajúca zasnenú dievčinu s výzorom hanblivého rozvíjajúceho sa „púčika“, no s odhaleným ramienkom na podprsenke, pózujúcu pri kmeni stromu. Amatérske fotografie rusaliek, ktoré korešpondujú s rovnako naivným, sentimentálnym a klišéovitým spôsobom písania Martina Chudíka, narúšaným občasným erotickým obrazom, možno nájsť aj vnútri knihy. Básnická obraznosť a rýmy autora sú však umelecky presvedčivé a prirodzene pôsobiace asi do takej miery, ako kružnicové blúrovanie na spomínaných fotografiách: Rada si staviaš vzdušné zámky, / keď cítiť lipy v povetrí, / meníš tak dĺžku jednej priamky / na svet, čo (s)nami nešetrí. // Budem v ňom vzorným kastelánom, / strážiť ho s rukou na kľúči, / aby som mohol každé ráno / zamknúť sa v tvojom náručí. (Patrícia /urodzená/, s. 19)

Téma lásky definuje i zbierku Evy Siskovej Až za horizont, v ktorej dochádza k prelínaniu osobnej a prírodnej „lyriky“. Obsahová, ale aj formálna stránka textov sa však vyznačuje nízkou kvalitou. Zalamovanie textu do veršov evokuje v mnohých básňach väčšmi intuitívny prístup autorky než stratégiu. Inverzie zvyšujúce pátos odkazujú na deformované vnímanie lyriky ako vzletnej, ornamentálnej a rétorickej výpovede, ktorej výsledkom je nezámerný gýč. Siskovej poetika, využívajúca prevažne antropofugálne, no len zriedka invenčné a pôsobivé metafory, je plná klišé. Pripomína texty začínajúcich autorov, implikujúce skreslenú predstavu o lyrike, ale aj špecifický druh sebavedomia, ktorého výsledkom je uverejňovanie textov podobných Siskovej básni Krídla: Bez teba som ako anjel / bez krídel. / Neodleť, / vezmi ma pod ochranu, / sľúb, / že zostaneš... (s. 16)

Viaceré texty Martina Prebudilu z knihy Všetko je svetlo možno len s ťažkosťami označiť za poéziu a ešte s väčšími výhradami ako lyriku. (Obzvlášť pri uvedenom type textov je dôležité odlíšiť prozaickú organizáciu textu od prozaizácie verša a epické stvárnenie skutočnosti od lyriky integrujúcej epické fragmenty.) Mnohé Prebudilove verše sú vetami a jeho spôsob reflektovania skutočnosti má bližšie k epike ako k lyrike, a to napriek občasnej prítomnosti básnických prostriedkov: Po kolokviu Dunajské elégie v boteli Marina / vybral som sa na prechádzku vrelým mestom / na Laurinskej u pani Oľgy Janderlovej / som si kúpil priezračný klobúk / vyrobený v Taliansku 100 % z morskej trávy / o kúsok ďalej na výklade kaviarne Moaré / zočil som skvelé pozvanie do básne / to Zuzka Kuglerová a Ondrej Kalamár / predstavujú dvoch básnikov z Macedónska. (Bratislavské dunajské elégie, s. 18) Metafory slúžia Prebudilovi väčšmi na ozvláštnenie textov, plnia skôr dekoratívnu funkciu, ako by sa podieľali na rozšírení možností vykladateľnosti básne. Iritujúca je aj autorova „vojvodinská“ syntax, slabá alebo ošúchaná pointa a práca s apoziopézou, ktorá má prehĺbiť dôraz na (ne)vypovedané, čím zvyšuje teatrálnosť textu. Jeden z autorov bizarného doslovu, Ľubomír Feldek, však nepotrebuje pri Prebudilovi (paradoxne) ani „vetu“ (Martinove veselo-smutné verše, s. 111), aby pochopil, že je skutočným a vynikajúcim básnikom: „Postačí aj jedna kvapka. Ako napríklad tá, o ktorej ma Martin poinformoval už vo chvíli, keď som sa s ním prvý raz stretol na bratislavskej Bibliotéke a keď mi prezradil, že hoci by mu aj malo roztrhnúť mechúr, neprišiel cestou ani o kvapku telesnej tekutiny, považoval za povinnosť priniesť ju až na Slovensko a pokropiť ňou pôdu svojich predkov. Hneď mi bolo jasné, že Martin je správny básnik a že tá kvapka, o ktorej hovorí, nemusela byť kvapka v mechúri – mohla to byť aj slza v oku.“ (Martinove veselo-smutné verše, s. 111)

V roku 2020 vyšiel i výber z tvorby Martina Vladika Šesťdesiat básní. Výber, ktorý by mal reprezentovať to najlepšie zo siedmich autorových zbierok, ukazuje väčšmi nedostatky ako pozitíva. Vladikovo písanie osciluje medzi gýčom a prostým popisom bez náznaku básnického videnia sveta. Málokedy sa v texte vyskytne obraz, ktorý by nebol klišéovitý. Básňam chýba estetická dištancia, čo sa prejavuje najmä v sentimentalite výrazu, ale aj v mravokárnosti prítomnej v spoločensky či občiansky angažovanej lyrike. Kritika politickej scény, stavu štátu a demokracie však pripomína skôr „postrehy pri pive“, než konštruktívnu výpoveď. Básnik sa nepriamo „pasuje“ za „buditeľa“, ktorému text slúži ako nástroj na „otváranie očí“ spoločnosti: V Budapešti / transparent na futbalovom štadióne / kričal / SLOVÁCI NEMÁTE VLASŤ / SLOVÁCI ZOSTANETE NAŠIMI OTROKMI // Komplexy uhorskej operety s historickými omylmi drámy? // Dokedy? (Komplexy, s. 58)

Viaceré texty iritujú úsilím autora vyvolať v čitateľovi prostredníctvom textu súcit, no niektoré z nich vyvolávajú skôr nezámernú smiešnosť, ako napríklad báseň Mal dlhé plavé vlásky (Na detskej onkológii): Osemročný Samko / hráva so sestričkami / playstation / O týždeň príde k sestričkám / Bez vláskov // Čakal ešte mesiac / už nehrával playstation / predtým odišiel aj Majster N // Mal dlhé plavé vlásky. (s. 59)

K zbierkam, ktoré fungujú azda iba v priestore paralelného vesmíru, zaiste patrí aj kniha Jána Badáňa Život je krásny, odkiaľ pochádza i úryvok z textu Slovenka: Boh ti dal krásu do vienka / nazval ťa prosto Slovenka / tvoje lono / to je veľká záhada / záhrada / plná rozkvitnutých ruží / odtrhnúť túžim aspoň jednu / veď bez lásky / tam všetky zvädnú / no pod dotykom každá skrásnie // Básnici o tom občas / píšu nesmrteľné básne... (s. 111)

Možno by niekedy stačilo, ak by si autori pri písaní podobných textov predstavili „opačné garde“ – ospevovanie mužského lona „invenčne“ prirovnaného ku kobre v nohaviciach, ktorá by bez ženského dotyku ostala neskrotená. Azda by si uvedomili, ako sa cítia čitateľky (ale zaiste aj čitatelia) pri čítaní ich textov, prípadne by si uvedomili, že ich tvorba patrí do inej kategórie a žánru, v ktorom je ošúchané zobrazenie stereotypného chápania rodových rolí a chlipnosť na rozdiel od umeleckých textov pozitívom.

Na bizarnom vyznení Badáňovej „všeobjímajúcej“ zbierky sa podieľajú i motívy kývajúceho pápeža Františka (s. 79), veličenstva internetu (s. 76), cigaretového spreja tmy (s. 57), mäsitých ruží (s. 46), plačúcej sprchy (s. 42), kauzy Bezáka (s. 107) či osirelej vily na Bertramke (s. 108): Bol smutný deň keď zomrel Karel Gott / aj slávik zmĺkol hore nad Petřínom / smrť zasa siahla kradmou rukou na život / Česko sa lúči dnes so svojim synom // Už osirela vila na Bertramke / kráľ hudby veľký tenor nežný aristokrat / odišiel na posledné turné / bez bohatstva a bez slávy / a jeho piesne znejú vari stokrát / a najviac asi C´est la vie... (Zbohom, Karel, s. 108)

Vo vzduchoprázdne

Lepšie, no nijako slávne by vo vesmírnom meradle dopadla najpočetnejšia skupina zbierok, ktorá síce nemá parametre inej dimenzie, no implikuje viacero nedostatkov, devalvujúcich i kvalitatívne presvedčivé verše. To je dôvod, prečo spomínané publikácie „visia vo vzduchoprázdne“.

Zbierka Martina Vlada Záznam pripomína svojou nenaliehavosťou a samoúčelnosťou „umenie pre umenie“. Napriek tomu, že Martin Vlado nepatrí k autorom, ktorí by neboli schopní reflektovať svet a skúsenosť prostredníctvom básnickej optiky, lavíruje v tvorbe medzi esteticky presvedčivou výpoveďou a efemérnymi textami bez hlbšej a opodstatnenej problémovosti. V Zázname sa vyskytuje najmä druhý typ textov, ktoré nedokážu v čitateľovi zarezonovať, pretože im chýba pádny dôvod existencie.

Výsledný efekt je rozplývavý, čo si napokon uvedomuje i lyrický subjekt v básni dedikovanej Jozefovi Urbanovi: aj ja píšem / aj ja táram / dve na tri / tri na dve / ako kedy (s. 10). Problém však vzniká vtedy, keď sa autor pokúša o hlbšiu výpoveď, no ostáva pri „táraní“. Neproduktívne sú aj infantilné „vtipné“ sentencie založené na princípe triviálnej slovnej hry: „pondelok ťa vystrelí“ (s. 14), „utorok trvá rok“ (s. 15), „streda je šarmantná Ruska“ (s. 16) atď. Zbierka sa usiluje kombinovať tradičnejší s hravejším prístupom k textu, no humorne ladeným básňam chýba dôvtip a tradičným textom nosná téma a už spomínaná uveriteľná problémovosť.

Sklamaním je i zbierka Zdenky Valentovej Belićovej Apokryfy podľa Lilit, ktorá nenapĺňa očakávania naznačené v názve ani ich funkčne nenarúša. Namiesto subverzívneho pohľadu ženského lyrického subjektu na jeho prežívanie a telesnosť, rolu partnerky a matky, je v knihe zastúpený väčšmi stereotypný pohľad na ženu ako túžiacu po láske viac než po čomkoľvek inom, dôverujúcu, oddávajúcu sa celou bytosťou. Ak sa aj lyrický subjekt usiluje partnerovi vzdorovať a poukázať na vlastnú nespokojnosť, pôsobí skôr bezmocne a ostáva len pri konštatovaní situácie: Mala by som ti byť povďačná, / že si sa so mnou pokúsil / zachytiť lúč. / Aspoň si tak myslím. Mala by som. / No nie som. / Na čo je dobrá zručnosť uchopenia ilúzií? (Lúč, s. 40)

Problémovosť v jednotlivých textoch vyznieva nepresvedčivo, rovnako ako pseudofilozofické uvažovanie založené zväčša na známych gnómach.

Úsilie o filozofovanie badať aj a v zbierke Ivana Sládečka Prvé vydanie. Vystihuje ju fragmentárnosť, a to aj napriek skutočnosti, že autor používa pri tvorbe básne motívy, ktoré na seba asociačne nadväzujú a patria pod konkrétne tematické spektrum. Jednotlivé motívy však nie sú v potrebnom vzťahu hierarchizácie a nevytvárajú väzby na základe subordinácie, čo má vplyv na text ako celok. Básne nerešpektujú základné pravidlá kompozície textu, preto často vyznievajú, ako by len plynuli „odnikiaľ nikam“, čo sťažuje čítanie básne a má vplyv na jej „zapamätateľnosť“. Nedostatočná intenzita výpovede sa prejavuje najmä v textoch signifikantných nielen fragmentárnosťou výrazu, ale aj slabou či absentujúcou pointou, zvýšenou mierou reflexívnosti sprevádzanou abstraktnosťou výrazu. Popri ťažkopádnych filozofujúcich textoch sa v zbierke nachádzajú aj básne, v ktorých autor pracuje s komikou a rešpektuje princípy výstavby básnického textu. Viaceré pôsobia originálne a v porovnaní s prvým typom textov presvedčivo a koherentne. Napriek tomu, že sa v zbierke nachádzajú aj príklady prvoplánového, „lacného humoru“ , klišé (obzvlášť pri spracovaní témy lásky) a stereotypného priblíženia ženského objektu, možno v nej nájsť aj pôsobivejšie fragmenty, založené na neošúchanom a implicitnom humore: Brieždenie / slovám odzvoní. / Beriem noci košeľu, / všeličo si dovolím. (57., s. 70)

Ani pochvalné vyjadrenie Milana Hamadu na prebale básnickej zbierky a kamarátsky doslov Erika Markoviča ešte nemusí byť zárukou kvality textov, čo sa potvrdzuje aj v prípade knihy Daniely Šebestovej Na vode. Šebestová často osciluje medzi infantilnou sebairóniou a sentimentálnou sebaľútosťou a trýznením. Humor v básňach je nezriedka založený na ošúchaných myšlienkach a trápnosti: Milý obyvateľ / mojich fantázií, / už mi konečne zasuň / (ak nie iné) / tak tú dýku prosím, / pod ľavý rebrový oblúk // rýchlo a odborne. // nech už nastane / prerušenie srdcovej činnosti / na tvojej strane // a duša sa mi oddelí / od tvojho tela // a ostanem si len tak / bezváhavo / bezčasovo / bezchlapovo. (s. 29)

Pri zobrazovaní partnerského vzťahu či vyrovnávania sa s osamelosťou poetke chýba potrebná dištancia od témy. Texty vykazujú vysokú mieru explicitnosti aj napriek autorkinmu úsiliu ozvláštniť jazyk prostredníctvom básnických prostriedkov. Slová, na ktoré chce autorka upozorniť, zvýrazňuje v zbierke napríklad kapitálkami. Málo básní zasiahne čitateľa hlbšie a zanechá v ňom intenzívny pocit z prečítaného, preto nemôžem súhlasiť s konštatovaním M. Hamadu, podľa ktorého „z/Zbierka básní ,Na vodeʻ znamená prenikavý prínos.“ (komentár na prebale knihy)

Za „prenikavo prínosnú“ nepovažujem ani knihu Martina Kočiša NADIR, ktorej existencia je motivovaná predovšetkým dlhodobo pretrvávajúcou situáciou v literárnej vede a kultúre, no spôsob jej reflexie (dôraz na textovosť, irónia kultúrnych pomerov, kritika literárnovedných, ale aj tvorivých postupov, intermedialita, štýlový a druhový eklekticizmus, prelínanie textu s metatextom, citová dištancia a i.) nie je diametrálne odlišný od niektorých publikácií experimentálno-dekonštruktívnej línie autorov, vychádzajúcich v 90. rokoch 20. storočia. Subverzívny prístup autora k textu sám osebe nemožno považovať za anachronický, no spôsob, akým sa realizuje, áno.

Intertextualita, palimpsestovosť, zvýrazňovanie vizuality textu, jeho negovanie ako komplexu lingvistických vzťahov, ktoré spája význam, boli javy príznačné nielen pre autorov tzv. textovej generácie, ale aj pre barbara Kamila Zbruža. Problémom je skutočnosť, že tam, kde Zbruž končí, Kočiš začína. Kočiš ovláda postupy „rozvracania“ textu, evidentne sa orientuje aj v knižnej produkcii vydavateľstva Drewo a srd, no byť epigónom „epigónov“ už nie je až také vtipné a funkčné. Kniha by potrebovala omnoho viac súčasných stimulov, podobných štylizovanému startupovému projektu ostrov paskosaari: „cieľom projektu je vytvorenie pracovného prostredia vhodného pre literárnu tvorbu primárne pre autora projektu a v širšom kontexte aj pre iných autorov ako účastníkov rezidenčných pobytov (...): pobyty by mali slúžiť ako dlhodobý & pravidelný zdroj príjmu pre zabezpečenie základných existenčných potrieb: sladkovodný ostrov v súkromnom vlastníctve o rozlohe cca 3400 m² je situovaný v SZ časti fínskeho jazera suvasvesi“ (o projekte, s. 55)

V porovnaní s experimentálne ladenou zbierkou M. Kočiša možno označiť zbierku Milana Abelovského Teta Mona s Lízou ako konzervatívnu. Čo však oboch autorov napriek odlišnému prístupu k umeleckému zobrazovaniu spája, je anachronickosť textov. Kým v Nadire sa anachronickosť vzťahuje na recykláciu metódy a neraz i predmetu zobrazenia, v Abelovského zbierke súvisí s používaním jazyka: Keď ho po dlhom odlúčení opustila / nadobro, vracal sa do Dudiniec. Šiel / minulosťou, hlbšie v čase. // Légia rímskych vojakov rozváľaná po lúke. / Smradľavá vajcovka prýšti / z travertínového sopúcha a hojí // rýchlo hojí hlboké rany. (Kúpele, s. 47)

Expresivita (predovšetkým archaickosť) výrazu nie je parodizovaná a evidentne kompenzuje nezáživnosť témy. Autor používa slová z viacerých (mnohokrát navzájom príliš kontrastných) registrov slovnej zásoby, vďaka čomu sa ešte prehlbuje bizarný dojem z textu a báseň pôsobí nekompaktne. Fragmentárnosť textu zapríčiňuje i častá sémantická adherencia a skutočnosť, že verše príznačné strohým civilným vyjadrovaním striedajú verše presýtené metaforami. Nedodržanie miery sa ukazuje ako problematické aj pri práci s vysokými a nízkymi motívmi a práci s paradoxom, ústiacej na viacerých miestach v zbierke až k morbídnemu stvárneniu skutočnosti. Abelovský nie je typom autora, ktorý by si text neuvedomoval. Jeho problém spočíva v nezámernom prekračovaní estetickej miery a nepochopení dôležitosti jednoty básnického textu.

Do odlišného kvalitatívneho rámca možno zaradiť zbierku Erika Ondrejičku Za jedinou vetou (Ikar), ktorá sa s s titulom Volanie (doslova) nedá porovnať. Kým Volanie reprezentuje autonómne písanie a unikátnu autorskú poetiku, kniha Za jedinou vetou asociuje písanie na objednávku. Básne vyznievajú napriek kvalitným rýmom a precíznej práci s rytmom iritujúco, predovšetkým pre evidentné úsilie osloviť širšiu čitateľskú verejnosť. V zbierke dominuje téma lásky, túžby, snívania, rojčenia, pričom problémovosť je v nej marginálna a sekundárna.

Originálne a prekvapujúce básnické obrazy, neraz založené na paradoxe, sa striedajú s klišé, s patetickými a infantilnými veršami, ktoré nedokáže zachrániť ani náznak humoru: Očami ti pridám / na nos ďalšiu pehu / už ich tam máš sedem / ako slniečka / Ako ju ošetriť / suchým bozkom z liehu / a neutrieť lúku / skrytú pod viečka? // Belások si trúfa / ten sa neostýcha / keď vie čítať krehké / túžby z myšlienok / preletí nad kvetmi / z bzučiaceho ticha / a smelo ťa bozká / rovno na členok! (Belások, s. 11). Ondrejičkova zbierka evokuje dlhodobú masovú produkciu K. Peteraja, pričom sa zároveň latentne odvoláva na pop poéziu 80. rokov. Problémom je, že spôsobom vypovedania v 80. rokoch zotrváva a z pop poézie si „osvojuje“ väčšmi to horšie než to lepšie.

Básne, sentencie, aforizmy, haiku, v ktorých sa vyskytuje humor ako základný nástroj autorskej stratégie, sú symptomatické pre zbierku Minimax, na ktorej spolupracovali Ján Štrasser a Bobo Pernecký (autor výtvarnej zložky). Väčšinu textov možno vďaka určitým znakom taktiež pripodobniť k pop poézii, pretože oslovujú širšie spektrum čitateľov preferujúcich komunikatívnosť textu, poetické vyjadrovanie, no nenáročné dekódovanie, hravosť, výstižnosť, básnickú skratku, interaktívnosť, humor, dôvtip, nápaditosť a údernosť pointy. Štrasser využíva rôzne prostriedky komiky vrátane láskavého humoru, irónie, sebairónie, sarkazmu, ale aj čierneho humoru. V textoch sa však často vyskytuje prvoplánový humor a ošúchané vtipy, ktorými sa autor zavďačí iba masovému publiku.

Nepochopeným ostáva i „anestetický“ humor, prekračujúci mieru akceptovateľného estetického cítenia: Malá filcka jar, / mladá šľapka leto / zrelá štetka jeseň, / stará kurva zima... / Celý rok pekne spolu / šliapeme chodník... (Pekne spolu, s. 51) Esteticky účinnejšie sú (iba) na prvý pohľad menej expresívne básne, založené na paradoxoch a tušenej problémovosti (77 297, Nevkročím...) alebo texty s funkviou spoločenskej a politickej satiry. Naopak infantilne pôsobia viaceré hry s koreňovým základom slov, prefixami, niektoré okazionalizmy, ako napríklad feminínny variant slova náboženstvo – „nábomužstvo“ (s. 30), pripomínajúci obľúbené detské „povedačky“ karimatka – kariotec či peňaženka – peňamužík. Za redundantné pokladám i ozvláštňovanie textu prostredníctvom jeho príznakovej obrazovosti.

Okrem tradičných básnických zbierok vyšla v roku 2020 i kniha haiku s názvom Živá voda Miroslava Bartoša. Jej prednosť zaiste nie je v minimalizme (kniha obsahuje 300 haiku), typickom pre japonské umenie. Mnohé básne si zachovávajú iba formálne znaky haiku, ako napríklad rytmickú organizáciu veršov go-šiči-go (17-slabičný útvar haiku je rozdelený do troch strof, charakteristický striktným počtom slabík 5, 7, 5) a nerešpektujú pravidlá wabi – sabi či kiredži, neimplikujú meditatívnosť a duchovný rozmer.

Väčšinu textov možno označiť len ako trojveršia, pretože sa v nich nevyskytujú prírodné motívy reprezentujúce určité ročné obdobie a symboly, ktorým zodpovedá konkrétny pocit či nálada: Čo rieši človek? / Čo nemá, že má druhý. / A zmenu vlády. (s. 16) Bartošove texty sa od skutočných haiku, uprednostňujúcich výrazovú neutralitu, líšia i dôrazom na ozvláštnenie slova či slovné hry s koreňovým základom: Cestou Perúna: rúna svastických znakov, / rodopis rodov. (s. 9) Kým haiku dokáže prostredníctvom okliešteného a konvenčného spektra znakov obsiahnuť „vesmír“, nad väčšinou trojverší M. Bartoša, využívajúcich široký register znakov, nie je potrebné zamýšľať sa. Sústreďujú sa na konkrétny význam a často neprekvapivú pointu. Len málo textov Živej vody spĺňa kritériá, ktorými sa haiku riadi.

V spojení so Zemou

Na rozdiel od predošlých dvoch kategórií sú do uvedenej skupiny zaradené zbierky, ktoré majú nielen ambíciu presvedčiť čitateľa o svojich kvalitách, ale o nich aj skutočne presviedčajú. Nie sú „odtrhnuté od reality“, avšak k tomu, aby sa dostali na zlatú platňu Voyageru, im čosi chýba.

Druhá zbierka Lýdie Džundovej V znamení jablka patrí k tradičnej osobnej lyrike, pričom atribútom tradičný možno charakterizovať nielen poetkin spôsob zobrazovania, ale aj videnia sveta. Džundovej poézia predstavuje z hľadiska mužsko-ženských vzťahov a rolí ženský pendant k textom Jána Gavuru: raz naučím svoju dcéru to / čo nikdy nepoviem synovi // hádzať kamienky do vody / ticho / ako sa len dá / máčať nohy v jarných riekach / počítať kruhy v nás // kým ty ulovíš pstruha holými rukami / my dorastieme do dlhých letných šiat (s. 4). Svet ženy, partnerky, matky, dcéry má archetypálny ráz, v ktorom dominuje pôvodnosť ako hodnota, čo pôsobí najmä v kontexte aktuálnej podoby knižného trhu príťažlivo a neobyčajne. Odvolávanie sa na praobraz umocňuje prítomnosť biblických, ale aj pohanských motívov či motívov spätých so životom a rituálmi predošlých generácií (primárne žien). Mystickú atmosféru básní akcentuje i repetičný motív modlitby či mesiaca ako ženského symbolu. O tom, že Lýdia Džundová patrí medzi autorky, ktoré rozumejú princípom lyriky a vedia čitateľom ponúknuť originálnu básnickú výpoveď, niet pochýb. Avšak aj v zbierke V znamení jablka možno nájsť verše, v ktorých sa autorke nepodarilo vyhnúť sentimentu. Nielen sentiment, ale aj nižšia miera (potrebnej) neurčitosti výrazu či viackrát neinvenčná práca s pertraktovaným symbolom jablka znižujú kvalitu zbierky, obsahujúcej inak esteticky pôsobivé a unikátne obrazy, na úroveň lepšieho priemeru.

Medzi kvalitnejšie zbierky roku 2020 patrí aj kniha Hany Koškovej Chránené územie. Esteticky účinné sú najmä tie básne, v ktorých sa sprostredkovanie pocitu subjektu viaže na konkrétnu situáciu, udalosť. Košková dokáže vytvoriť podmanivé básnické obrazy, no ich sugestivita ostáva až na pár (zriedkavých) výnimiek na úrovni fragmentov (verša, strofy), kvôli čomu je výsledný efekt básne ako celku menej intenzívny. Estetický zážitok z textu sa oslabuje aj vtedy, keď sa autorka usiluje priblížiť pocit subjektu prostredníctvom abstrákt.

Naopak platí, že čím viac je v básní konkrét a odvolávaní sa na spomínané situácie a dianie, tým lepšie autorka zachytáva a diferencuje rôzne nuansy emócií, jej písanie je tým koherentnejšie a z hľadiska estetického zážitku zasahujúcejšie: Fotografie zožrali mole / Ihelníček zostal / pod vianočným stromčekom / do ihiel sme s bratom / navliekali steblá trávy / Pred dom, ktorý nebol náš / sused vysypal korále / brat na najhlbšom mieste / jamy našiel rozbušku / vylovil ju sieťkou v ktorej otec / nosieval chlieb a šumenie z potoka / mal strach z prievanu / a z rozhovorov o mame / Čierny kufor bol dlhý ako jej rakva / brat si doň ukryl odstrelené prsty / krv z nich mi zostala na sietnici... (Neviditeľná fotografia, s. 14)

Košková prirodzeným spôsobom spája problémové motívy s každodennosťou, vďaka čomu ešte zvyšuje implicitné napätie v textoch a neutralizuje mieru expresívnosti v básňach. Kladne možno hodnotiť aj schopnosť estetickej dištancie autorky, obzvlášť v situáciách zobrazujúcich blízkych ľudí subjektu a jeho spomienky.

Spomienky subjektu na detstvo, domov, matku, známe miesta, ale aj na rôzne chvíle, ktorých magickosť spočíva v jedinečnej konštelácii javov v konkrétnom čase a priestore, charakterizuje aj knihu Jána Zambora Brána. Zbierka predstavuje východiskový, tradičný typ lyriky, založený na monologickosti, subjektívnosti, expresívnosti a zážitkovosti výrazu, pričom v sebe spája prvky osobnej a prírodnej lyriky.

Kladne hodnotím „experimentovanie“ básnika s formálnou organizáciou textov, založenou na prelínaní poézie a prózy. Oceniť možno i senzuálnosť básní a vznešenosť výrazu evokujúce najmä texty domácej proveniencie 60. a 70. rokov 20. storočia. V kontexte súčasnej lyriky je uvedený spôsob písania vzácny a v Zamborovom podaní i jedinečný. Problém však nastáva vtedy, keď sa subjekt nechá „ovládnuť“ emóciami, čo sa na úrovni textu ako celku prejavuje v nedodržaní miery expresivity, neprimeranej ódickosti, neželanej explicitnosti výrazu, nefunkčnej repetícii myšlienok a emócií subjektu, ale aj v používaní klišé.

Archaickosť výrazu je pre Zamborovu poetiku príznačná a opodstatnená, ak báseň (či už explicitne alebo implicitne) nadväzuje na poetiku starších autorov zo začiatku alebo polovice 20. storočia. V niektorých veršoch je však miera archaickosti výrazu a poetickosti neúnosná a vyznieva anachronicky: Na neistej púti zo spleti pút som nakoniec narazil na povedomú úžľabinku s chvejivo sa blyštiacou linkou potoka. / Dal som sa, kam ma viedlo tušenie, predieral som sa papraďou a rôznou chamraďou, mokrinami a kriačinami. (Poučný príbeh o blúdení, s. 21)

Poetiku Petra Šuleja možno ľahko rozoznať aj napriek tomu, že ju autor v priebehu rokov aktualizuje a dotvára. Rotácie charakterizuje pohyb okolo vlastnej osi (čo vyplýva aj z vhodne zvoleného názvu zbierky), signifikantný reminiscenciami najmä na druhý autorov triptych – Modrú trilógiu. Autor sa naň odvoláva prostredníctvom alúzií a zároveň spôsobu vypovedania (vrátane práce s interpunkciou a inými grafickými znakmi – šiframi, majúcimi pre čitateľa inštruktážny charakter). Na rozdiel od Modrej trilógie Šulej upúšťa od kyborgického mýtu a vyššej miery entropie a sústreďuje sa na (ľudskú nie postapokalyptickú) prítomnosť a minulosť subjektu – básnika, jeho prežívanie mesta, vytváranie personálnej mapy či na vzťah subjektu k básnikom domácej literárnej scény, s ktorými má jeho tvorba isté prieniky.

Rotácie sa v porovnaní s Modrou trilógiou vyznačujú aj vyššou mierou koherencie textov alebo prehlbovaním intratextových vzťahov, prispievajúcich k jednote básní ako celkov. Jednotlivé texty sú čitateľné aj bez toho, aby v nich percipient musel dekódovať intertextuálne väzby, vďaka čomu nie je narušená komunikácia medzi čitateľom a textom, ako napríklad vo viacerých básňach Modrej trilógie. Napriek spomínaným pozitívam nemožno kladne hodnotiť napríklad zámernú explicitnosť niektorých fragmentov, výrazové či situačné klišé alebo lacný humor, vlastný Šulejovej poetike, ktorého sa autor zjavne nemieni vzdať, a to aj za cenu zníženia kvality textov: jachty veru nekotvia v našich prístavoch / na šumienke matelkovi odchovaní / so žobračenkou na káve (i., s. 45)

Rovnako identifikovateľná ako poetika Petra Šuleja je i poetika Tomáša Straku, ktorého písanie je v kontexte súčasnej slovenskej literatúry nezameniteľné. Unikátna je i zbierka Spievam, pozostávajúca z básní a slamov, ktorých angažovanosť je v knihe explicitne priznaná. Pri jej čítaní je dôležité, aby percipient primárne nehodnotil texty z hľadiska morálky a etiky, ale estetiky. Nesústreďoval sa na (boho)rúhačstvo subjektu a akceptoval estetiku násilia či škaredosti ako legitímny spôsob zobrazenia skutočnosti, ktorý môže byť za istých okolností reflektovaný pozitívne. Len vďaka tomu, že Strakovmu subjektu „nie je nič sväté“, môže sa zaujímať o človeka do takej hĺbky, aby súčasne vnímal jeho hodnotu i bezvýznamnosť.

Subjekt sa nedokáže zmieriť s apatiou, ľahostajnosťou, nenávisťou, no sám sa k nim v niektorých textoch priznáva, čo z neho robí (v pozitívnom význame slova) antihrdinu, „zbytočného človeka“, „občana druhej kategórie“ (s. 94), usilujúceho sa (paradoxne) prebudiť okolie z anestetiky. Svet, v ktorom sa pohybuje, sa zdá na prvý pohľad katastrofický, no subjekt prostredníctvom všednosti a prízemnosti poukazuje na jeho reálnosť. Jedinečná je i metaforika básní, založená na výraznej expresivite: Olízaný smrťou, poď, pritúľ sa bližšie / Z mesiaca sekera odťala obrovský kus / Veľká i primalá, bozk by sa mi zišiel / keď tvoje slová počujem zo svojich úst (Smrťou olízaní, s. 87).

Z hľadiska estetiky je obhájiteľný aj najsubverzívnejší a mimoriadne zasahujúci text zbierky Nugget porn, v ktorom autor vytvára paralelu medzi torzom ženského tela, na ktorom sa ukája doslova ktokoľvek, a súčasnou Ukrajinou. Kým v Nugget porn sa s pornografickými motívmi, estetikou násilia a škaredosti pracuje funkčne, v niektorých básňach, ako napríklad v texte Enkidu, dochádza k ich nadužívaniu a kantovskému „velebeniu násilia“.

Neprijateľné sú i verše založené na extrémnom kontraste vysokých a nízkych motívov, ktoré pôsobia lacno a na efekt: To si ozaj myslíš, že do teba / vstreknem nového kristapána / Pyča jedna vyjebaná (Enkidu, s. 81). Nepresvedčivá je i občasná zložitá syntax založená na kumulovaní slov. Domnievam sa však, že T. Straka (erudovanosťou podobný  P. Šulejovi) sa nemieni vzdať určitých veršov a postupov, aj napriek uvedomovanému prekročeniu estetickej miery. Vzdáva sa tým však i „vstupenky“ na Voyager, ktorá by mu za uvedených okolností patrila.

Medzi autorov, ktorí „vedia, čo robia“, patrí i Robert Pospiš. Jeho zbierka V tichu je výsledkom poučeného písania, vyznačujúceho sa predovšetkým presvedčivou prácou s paradoxom, repetíciou (vo význame refrénovitosti), varírovaním motívov a znakom funkčnej angažovanosti, prepájajúcej spoločenské s osobným. Pre subjekt je symptomatický meditatívny prístup k svetu (čo naznačuje už názov zbierky), k ľuďom i k sebe samému, čo možno hodnotiť ako uveriteľné, no iba dovtedy, kým sa nestane dôležitejším samotné vyžívanie sa v rozjímaní než skutočnosť sama. Niektoré z Pospišových básní síce dobre „znejú“, ale ich myšlienka nie je natoľko zásadná, aby v čitateľovi rezonovala. Nedochádza tak k súladu medzi formou a významom.

Za problematické možno považovať i viaceré gnómy, ktoré nemajú objavný charakter, preto pripomínajú väčšmi frázy, iritujúce svojou rétorickosťou. Za nedostatok pokladám aj fragmentárnosť niektorých textov, vznikajúcu ako dôsledok spomínanej meditatívnosti a gnómickosti: V tichu / Zanechávame zlomené / Aj celé. / Pre seba, / Bez nás. // Pod tisícročným kameňom / Kvitne nový život. / Nepozorovane. / V tichu, / A predsa / V celistvosti, / Ktorá predurčuje rozpad. // Bez nás, / Pre seba. (s. 31)

Opustili Slnečnú sústavu

Uvedená kategória dvoch zbierok obsahujúcich dokopy menej ako desať strán predstavuje blízke stretnutie tretieho druhu.

Pri viacerých počinoch Kamila Zbruža sa úprimne bavím a nie je to inak ani pri prezeraní kníh Graffiti na vlaku/Graffiti on the train a Graffiti/Graffiti (Drewo a srd), vydaných dvojjazyčne v slovenčine a angličtine, keďže taký významný rozsah (dvojstrana v jednom i druhom prípade) i obsah či názov diel si preklad zaslúži. Obe autorove knihy majú subverzívny charakter, narúšajú tradičné chápanie textu ako relatívne uzavretého myšlienkového celku, príznačného obsahovou i formálnou koherenciou jednotlivých zložiek. Nemožno ich hodnotiť štandardnými kritériami, pretože nimi opovrhujú a ironizujú ich. Nemožno ich hodnotiť ani ako vizuálnu poéziu, pretože nespĺňajú štandardné kritériá na ňu kladené. A do tretice ich nemožno hodnotiť ani ako výtvarné diela, pretože sú iba ich imitáciou. To všetko (a ešte oveľa viac) vyvoláva u čitateľa smiech. Obe Zbružove knihy sú v našom kultúrnom priestore príjemnou záškodníckou činnosťou, reprezentujúcou ustálenú „poetiku“ autora, ktorý permanentne skúša nielen limity textu, (ne)tvorivého procesu, (ne)umenia, ale bez váhania prekračuje hranice Slnečnej sústavy a vydáva sa na cestu vesmírom. Yeah!

Na zlatú platňu Voyageru

Ak by nebolo nadchádzajúcich zbierok, na zlatú platňu by sa ani po druhý raz nemusela dostať poézia. Pre Černozem, Trvalky a Volanie mala slovenská knižná produkcia význam aj v pandemickom roku 2020.

Černozem Márie Ferenčuhovej možno bezpochyby zaradiť k tomu najkvalitnejšiemu, čo vyšlo v roku 2020. Zbierka zároveň reprezentuje to najlepšie v rámci doterajšej autorkinej tvorby. V recenzii na Černozem nazývam knihu (v pozitívnom význame slova) „epilógom“, pretože pojíma to najproduktívnejšie z autorkinej tvorby a spája to do kohézneho celku, v ktorom sa jednota prejavuje nielen na úrovni básnického textu, ale aj zbierky. Dochádza k syntéze motivických rastrov vzťahujúcich sa k téme vzniku a zániku, stieraniu hraníc medzi mikropriestorom ľudského života, tela a makropriestorom sveta či vesmíru a k vzniku nových kontextov: nachádzame sa / medzi tranzitujúcimi / telesami // odtiaľto / to vyzerá ako stretnutie / splynutie / láska / v skutočnosti sa míňame / priťahujeme sa / držíme si odstup / aby sa vesmír / nezrútil // alebo nevyprázdnil (s. 24).

Autorka dosahuje nasýtenosť obrazov vytváraním funkčného napätia medzi ambivalentnými a súčasne komplementárnymi javmi a procesmi.

I keď poetka nerezignuje na emocionalitu a expresivitu, v textoch badať nižšiu mieru radikálnosti a rezolútnosti uvažovania a väčšie úsilie o zobrazenie viacerých možností skutočnosti, čoho pozitívnym dôsledkom je tendencia k objektivizácii výpovede. Subjekt Černozeme pôsobí vyrovnanejšie a namiesto „výkriku“ či spovede volí zdôvodnené a zdôvodniteľné konštatovanie, ktoré opiera o zákony (astro)fyziky. Napriek tomu však neprichádza ani o vlastnú neistotu a zraniteľnosť (uvedomuje si svoju ľudskosť, ale aj perspektívu). „Kým v doterajšej autorkinej tvorbe ,stáloʻ takmer všetko na lyrickom subjekte či objekte, ktoré boli nositeľmi témy, myšlienky, postoja, tenzie, emocionality, odosobnenia, tonality textu a podobne, v Černozemi dochádza k ,odbremeneniuʻ subjektu a preneseniu ,váhyʻ aj na oscilovanie medzi súbežne existujúcimi zaznamenávanými javmi, dodávajúce textom potrebnú dramatickosť, napätie, ale aj spomínanú interpretačnú vrstevnatosť.“ (Šafranová, 2021, v tlači)

Pozitívnym prekvapením roka 2020 je kniha Zlaty Matlákovej Trvalky, ktorá patrí medzi to najlepšie, čo vyšlo. Zbierku definuje básnická vyzretosť, nadčasovosť, pochopenie a uplatňovanie estetickej miery na všetkých úrovniach, rozpoznateľná, osobitá a pôsobivá poetika založená na presvedčivej imaginatívnosti, zážitkovosti, detailnosti a výtvarnosti výrazu. Verše charakteristické prítomnosťou epických fragmentov striedajú impresie, pričom sugestivita výpovede spočíva v subtílnosti a uveriteľnosti výrazu a implicitnej nadväznosti na écriture féminine.

Autorka navodzuje prostredníctvom básne dôvernú atmosféru, pričom nemá potrebu zneužiť čitateľovu pozornosť akoukoľvek formou exhibície v texte. Matlákovej zbierka sprostredkúva pohľad do svojbytného sveta subjektu, ktorý priťahuje obyčajnosťou podanou ozvláštňujúco, no nie na efekt: záhradný vesmír ma zneisťuje / prekopávam ho / z dna vyberám hľuzy / jedlé korene / zahŕňam jamy / nepatria mi // dnes ráno / natieklo toľko októbra až zatopil hriadky / ruky mám na pleciach kríka / v blate sa nedá pohnúť / drozd pokračuje / odštipkáva z duly // každý plod je žltou planétou // v inom vesmíre / pred seba ukladám trpké plody / myšlienky / môžem ich rozhryznúť na slabiky / premiestniť / vytvoriť nové slová / zapísať pre iných (jesenná rovnodennosť, s. 28).

Invenčná je i práca s pointou, ktorá vyznieva neraz nevýrazne či triviálne, no z pohľadu subjektu je v konkrétnom čase, priestore a situácii zásadná.

Odlišný typ textov predstavuje básnická zbierka Erika Ondrejičku Volanie. Okrem toho, že sa v nich viackrát explicitne vyskytuje motív koánu, sami fungujú na jeho princípe. Uvažovanie príznačné pre koán, založené na zdôrazňovaní neprirodzenosti bariér, ktoré kladie človeku racionalita, korešponduje a dopĺňa sa s imaginatívnosťou ako s predpokladom básnického vnímania skutočnosti. Reflexívnosť a meditatívnosť Ondrejičkových básní nie je samoúčelná, naopak, odhaľuje potrebu subjektu porozumieť sebe i svetu, uvedomiť si napríklad, že existencia protikladov vo svete je konštruktom, ktorý odporuje spoločnej podstate a difúzii javov: Ako keď sa zotmie / a zdá sa / že svetlo zmizlo / ale ono nezmizne // Navždy ostane vo veciach, do ktorých vošlo (s. 23).

V Ondrejičkových básňach sa viditeľným stáva to, čo človek na prvý pohľad nevidí (automaticky to považuje za nejestvujúce) a odkrýva sa neexistencia viditeľných vecí: Farba nie je vlastnosťou predmetov // a niektoré veci sú / aj keď ich nevidíme // Napríklad hviezdy / zakryté vodnou parou / alebo denným svetlom // A niečo nie je / aj keď to vidíme (Biela diera, s. 34).

Viacero z básní sa odvoláva na všedné situácie, vďaka čomu autor „poľudšťuje“ metafyzickosť básní a konfrontuje uvažovanie charakteristické pre zenových majstrov so súčasnou, každodennou realitou a jej tradičnou reflexiou. Zároveň poukazuje na možnosti, prostredníctvom ktorých sa dá všedné dianie chápať z iného, zenového pohľadu: Nemožno zastaviť! / Neexistuje! / informuje niekoho vodič / a so všetkým sa dá súhlasiť // Nemožno zastaviť to / čo neexistuje (Medzi dvoma zastávkami, s. 48). Volanie považujem za jednu z najkvalitnejších zbierok roka 2020 a zároveň za najlepšiu Ondrejičkovu knihu.

A na záver „hvězda padá vzhůru“ (alebo aj nie?)

V roku 2020 vyšla i jedna reedícia, antológia, súborné dielo a niekoľko výberov z tvorby autorov, ktorých možno považovať (neodpustím si vesmírne klišé) za stálice na slovenskej literárnej scéne (na nebi by bolo predsa už len príliš).

Pôsobivé stvárnenie charakterizuje zbierku Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti, pôvodne vydanú v roku 1988. Viaceré abstraktné ilustrácie vnútri knihy evokujú prechodené Laučíkove trasy a abstrakcia na obálke zase horizont rozdeľujúci Laučíkovu krajinu na dvoje. Dobre známa básnikova zbierka tak dostáva podobu, ktorá je v súlade s poetikou autora a zároveň reprezentuje vkus, empatiu a citlivosť vydavateľa.

Príťažlivosť vystihuje aj vizuál knihy Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020), ktorá dokumentuje celoživotnú tvorbu Jána Štrassera. Publikácia zachytáva predovšetkým dve básnické polohy autora – elitársku (v pozitívnom význame slova) a ústretovú širšiemu čitateľskému okruhu, vrátane percipientov konzumujúcich literatúru ako produkt, ktorý napĺňa ich konkrétne potreby a (v porovnaní s predstavami diskurzívneho čitateľa) nižšie očakávania. Básne príznačné prekvapujúcou a sugestívnou obraznosťou, v ktorej sa neraz funkčne ozýva „echo“ konkretistickej poetiky, postupne striedajú aforistické „textíky“ a „hahaiku“ čím sa prízvukuje skutočnosť, že autor je otvorený všetkému a všetkým, čo možno pokladať za pozitívne i negatívne zároveň.

V porovnaní s vkusnými knihami Jána Štrassera a Ivana Laučíka vyznieva výber Milana Richtera z textov Milana Rúfusa s názvom Studňa (Ikar) nevkusne, a to napriek tomu, že Rúfusove básne dopĺňajú početné ilustrácie Dušana Kállaya. Kállayova tvorba väčšmi konvenuje s Andersenovými rozprávkami a Carollovou Alicou v krajine zázrakov, než s poéziou Milana Rúfusa. Výsledkom spojenia Kállayových emotívnych ilustrácií a Richterovho tendenčného výberu, vďaka ktorému pôsobí Rúfusovo písanie nezaslúžene „provinčne“, naivne a neželane „lokálpatriotisticky“, je presiahnutá miera expresivity, miestami vyznievajúca až infantilne. Vyzdvihovanie Rúfusovej úprimnosti a dobroty, ktorú „podčiarkuje“ štylizovaná detská hravosť a imaginatívnosť Kállayových ilustrácií, zaiste napĺňa komerčnú ikarovskú predstavu o poézii. Z estetického hľadiska sa však javí kontraproduktívne. Poplatné vydanie Studne pod značkou Ikar do istej miery devalvuje oboch kvalitných autorov, Kállaya i Rúfusa, ktorého zbierka Až dozrieme vydaná v roku 1956 znamenala progresívne a svojbytné ohlásenie návratu k estetickým hodnotám. Ten istý básnik je vo výbere z roku 2020 predstavený Milanom Richterom ako „svedomie národa“ (s. 268), často vysielajúci „poštové holuby priateľstva“ k veľkým osobnostiam, k priateľom, ku kolegom „od pera“ i k výtvarníkom (s. 270).

Za dôležité považujem, na rozdiel od vydania Studne, súborné vydanie troch zbierok Kataríny Kucbelovej – Duály, Šport a Malé veľké mesto, ktoré predchádzali doteraz autorkinej najlepšej knihe Vie, čo urobí a podieľali sa (spoločne napríklad s textami N. Ružičkovej či M. Ferenčuhovej) na formovaní novej podoby lyriky písanej ženami, ktorá sa líšila od písania starších etablovaných poetiek, ako napríklad M. Haugovej, D. Podrackej, V. Prokešovej. Kucbelovej zbierky pútali pozornosť od začiatku a svojou neprehliadnuteľnou existenciou vyvolávali nepriamy tlak na literárnu kritiku, ktorá ich nemohla nechať nepovšimnuté.

Ďalším autorom, debutujúcim vo vydavateľstve P. Šuleja Drewo a srd, ktorý v roku 2020 vydal výber z tvorby, je Michal Habaj. Publikácia Spevy kyborgove s výborným doslovom generačného kritika tzv. text generation J. Šranka, syntetizuje básne zo zbierok 80-967760-4-5, Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, Korene neba, Básne z posledného storočia a Básne pre mŕtve dievčatá, ktoré prepája (okrem iného) vytvorenie a kreovanie individuálneho kyborgického mýtu (Z. Rédey). Básne vydané v rokoch 1997 až 2003 (re)prezentujú vývoj autorovej poetiky a zároveň predstavujú dokument doby, v akej vznikali. Z toho dôvodu možno oceniť skutočnosť, že ich autor ponecháva v pôvodnej podobe.

Návrat k prameňom, a to doslova, reprezentuje publikácia Duní Dunaj s podtitulom Antológia slovenskej poézie o Dunaji. Napriek tomu, že sa v knihe nachádzajú okrem textov súčasných slovenských a zahraničných autorov aj básne slovenských klasikov, antológia má väčšmi kvantitatívny než kvalitatívny charakter. Je pozoruhodné, ak viacerí autori žijúci v 21. storočí, ktorí prijali „pozvanie, aby nadviazali na verše našich klasikov o Dunaji a prispeli tak do medzinárodného programu antológií poézie o Dunaji“ (Bielik, s. 8), používajú slovný register, syntax a štylistiku, ale aj myslenie príznačné pre človeka 19., 20. a 21. storočia zároveň. Ak mali nadviazať na zidealizovaný a ódický pohľad oslavujúci „Rieku práce, piesní a básní“ (Kenda, s. 65), podarilo sa im to. Vivat h/Historický, smelý čin, / hysterickým ochranárom navzdory. / Chlapské slovo, Gabčíkovo! / Slováci skrotili riečny živel. / Rieka práce, / rieka piesní, / rieka básní, / tepna obchodnej infúzie, / veľtok Európskej únie, / pamiatka UNESCO / v driečnej riečnej delte. (Kenda, s. 65)

Musím uznať, že cesta slovenským vesmírom nedebutovej poézie vydanej v roku 2020 bola riadnym sci-fi, a to ako verná fanúšička žánru, „odchovaná“ na Star Treku, mám čo-to za sebou. Som však úprimne rada, že napriek množstvu čiernych dier má slovenská poézia stále svojich kapitánov Kirkov, Spockov či Troiové, schopných tvorivo sa vynájsť a realizovať aj v situácii, keď predstavu o samozrejmosti vesmíru nenarúšajú Klingóni či Romulánci, ale každodenná realita.

Mgr. Lenka Šafranová, PhD. (1986)

Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní a porotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii a teoretickým problémom literatúry.