Vyhľadávanie
Erik Ondrejička: Volanie
Bratislava: Petrus, 2020
„Snívajúc o radostnom a bezstarostnom živote napísal Ladislav Novomeský okrem iného i toto: raždím sa prebíjať, obchádzať misy barín, / z kameňa skákať na kameň a z rýmu na rým. Z rýmu na rým! Tak by sa dal vystihnúť príbeh všetkých európskych básnikov,“ tvrdí írsky básnik a prekladateľ John Minahane, ktorý sa ponoril do básnického sveta Erika Ondrejičku.
Rýmy európski básnici jednoducho milovali a literárne dedičstvo kontinentu to potvrdzuje: Keby sa rýmované básne z básnického celku odstránili, koľko by tak asi ostalo? To všetko je však minulosť, samozrejme.
Podľa mnohých súčasných básnikov a kritikov je akýkoľvek pokus o obnovenie tejto minulosti naivný a slaboduchý. Nezavesila predsa poézia svoje muzikálne ilúzie dávno na klinec? Tak ako Walta Whitmana, priekopníka voľného verša, aj súčasného básnika znervózňuje hudba, metrum či akákoľvek iná zväzujúca disciplína.
Tak ako kedysi Walt, aj dnešný básnik, dnešná poetka, pristupuje k poézii ako k zvláštnej forme rétoriky. Kto by toto dnes nevedel?
Rýmotvorca v krajine voľného verša
No predsa, jeden z tých, ktorí to nevedeli, kto pôsobil, akoby o tom jakživ ani nebol počul, bol Erik Ondrejička. V raných rokoch tretieho tisícročia sa objavila jeho prvá básnická zbierka Na vnútornej strane viečok (2004). A bola plná rýmov. Žiadnych mechanických rýmov ani klišé, bola svieža a životaschopná.
Vyskytlo sa i zopár experimentov voľného verša, no zrelý básnik bol zrodený pre rým:
Ako slepý básnik
čítam keď mi niečo
napíšeš tajne
na vnútornej strane viečok...
V neskorších zbierkach Ondrejička dbal o hudbu ešte oveľa väčšmi. Možno tým dokonca v zbierke Krajina diamantov dospel k istej hranici, najmä v zvodných tónoch básní ako Krása pre krásu a Váha rovnováhy. Teraz však zdatný rýmotvorca vydal novú básnickú zbierku Volanie a zdá sa, že je v nej voľný verš. Jedna z úvodných básní sa začína takto:
Ospalý kocúr
ako jesenný večer
vyskočil na moje kolená
a ušľapáva čosi hlboko vo mne... (s. 10)
Ani v jednej z predchádzajúcich Ondrejičkových zbierok by si žiadny kocúr na svete nikdy nebol dovolil vykonať čosi podobné a nevytvoriť pri tom skvelý rým. Čo sa stalo? Prepadol azda múzou nadaný básnik obyčajnej móde? Je to oveľa zložitejšie.
Básne v zbierke Volanie záhadne rozprávajú o stratách a viacerých osobných úderoch. Aj básnikovo uvedomovanie si vlastnej smrteľnosti v sebe skrýva novú bezprostrednosť a náboj. Takéto veci sa žiada vyjadriť poeticky a zdá sa, že tu Ondrejička chce preskúmať možnú pravdu modernej domnienky, že sa dá autentickejšie vyjadriť, ako veľmi to bolí, keď sa vzdá metra.
Strhujúce, hudobné, intenzívne
Spoločne s ďalšími hmatateľnými bolesťami prichádza istá kríza filozofie. Básnik sa hlboko začítal do modernej fyziky, ktorá má mohutný rozum, zato žiadne srdce. Ak by si niekto chcel položiť otázku „aký to má všetko zmysel?”, fyzika je mu nanič. V ľudskej kríze sa Ondrejička obracia na východné filozofie, najmä budhizmus.
Prvá tretina knihy je bezútešná a mätúca. Niekedy budhizmus zaberá, uľavujúc temnote, môže však vyznievať ako rušivá kázeň (Skúsenosť). Potom však v chmúrnych mračnách nastane prietrž, to sa prejaví v čiernom humore básne Psychotest.
A potom zbierka už len odkrýva poklad za pokladom. Holúbok, Kľúče a Medzi dvoma zastávkami (kde budhistické myslenie dokonale tká opisovaný moment) sú strhujúce básne. Náznak obratu sa ukáže v básni Koncept kóanu dvoch mníchov, vyslovujúcej hlboké porozumenie a láskavosť, ktoré budhizmus často prejavuje tomu, kto prosto nie je ochotný vzdať sa ilúzií, napríklad ilúzie alkoholu.
Musím povedať, že nič nie je v zbierke tým, čím sa zdá. Predovšetkým, veci sa začínajú ešte pred začiatkom, v úvode s dokonalou metrikou a rýmom. Záver sa od začiatku a strednej časti príkro líši. Ale po celej tej ceste, ešte aj v grimase začiatku, kde niektoré básne môžu čitateľa nechať v rozpakoch, sa na nás básnikov hlas obracia pokojne, dvorne, a predsa intenzívne... a hudobne.
Volať a počuť
Prijal Erik Ondrejička naozaj občianstvo vo Waltovej krajine? Nevstúpil do nej náhodou skôr ako dobrodruh, ktorý tam neostane, ale iba príležitostne príde a odíde? Pochybujem, či sa neviazané verše tohto básnika skutočne môžu nazývať voľným veršom. Väčšmi vo mne zanechávajú dojem osirelých fragmentov nejakého ušľachtilého metra, ktoré zo svojich skutočných básní len odišli do exilu a medzi cudzincami sa usilujú, ako len vedia. Obyčajný verš v duchu Walta nenachádzam nikde.
Krátka báseň Volanie je báseň posledná a Ondrejička na ňu stavia mnoho. Táto báseň by mohla byť jeho Caminante.
(Mám na mysli zbierku Antonia Machada Proverbios y Cantares, v mnohom odzrkadľujúcej pocity podobné Ondrejičkovým, v ktorej je zaradená aj nezabudnuteľná báseň Caminante/ Ty, ktorý kráčaš:
Ty ktorý kráčaš, cesty nieto
cesta sa tvorí kráčaním...)
Čitatelia básne Volanie budú počuť... napríklad zvuk m-m-m-m-m-m, vinúci sa básňou ako vzlyk. (No tí väčšmi naladení na Východ v nich môžu počuť niečo iné...)
John Minahane (1950)
Írsky básnik a prekladateľ. Na Slovensku žije od roku 1996. Prekladá slovenskú poéziu i prózu do angličtiny, o. i. Ladislava Novomeského, Milana Rúfusa, Margitu Figuli, Jána Smreka, Emila Boleslava Lukáča, Ivana Štrpku. V roku 2018 vydalo LIC jeho preklad Krvavých sonetov P. O. Hviezdoslava The Bloody Sonnets (spolu s historickou štúdiou), ktorý zaradili do zbierok The British Library.
