Titul knihy Miriam Viršinskej Evanjelická cirkev a. v. v Uhorsku a Slováci v druhej polovici 19. storočia (Matica slovenská) avizuje rýdzo odbornú tému, ktorej adresátom sú najmä historici. No uvedomiac si, že to boli práve prevažne evanjelickí vzdelanci, kto v priebehu 19. storočia stál pri zrode (aj) súčasnej slovenskej kultúry (za všetkých spomeňme Jána Kollára, Ľudovíta Štúra, J. M. Hurbana či M. M. Hodžu), možnosti recepcie monografie sa ukazujú byť otvorené. Kniha je svedectvom zápasu slovenskej inteligencie o usporiadanie pomerov v samospráve evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ale pre bežného čitateľa je predovšetkým sondou do zápasu Slovákov o vlastnú slovacitu. Teda nielen bohoslužobný jazyk, ale aj jazyk škôl a úradov, nielen administratívne vymedzenie obvodov cirkevnej správy na území dnešného Slovenska, ale najmä snaha o administratívne stabilizovanie územia obývaného Slovákmi bolo cieľom zápolení, ktoré Viršinská popisuje. Nerobí to rečou výpočtov, nudnou faktografiou, citovaním zákonov, ale cestou náčrtu životných osudov ľudí, ktorí sa zapájali do diskusií o cirkevnej správe v súvekom Uhorsku, aby prostredníctvom svojich aktivít pomohli rozvoju národného povedomia v štáte, ktorého maďarizačný tlak počas desaťročí okresával snahy Slovákov prežiť. Úsilie slovenských evanjelických reformátorov vzdorovať maďarským snahám o unifikáciu štátu aj prostredníctvom zákonov a nariadení spravujúcich cirkevné záležitosti evanjelikov a. v. sa javí byť heroické. Písať o ňom bez pátosu je umenie, ktoré Viršinskej práca prináša.