Za Jánom Čomajom (17. 4. 1935 – 26. 1. 2020)

Pätnásť rokov bol novinárom, potom mal dvadsať rokov zákaz, komunisti ho dali na čiernu listinu a nenapísal ani čiarku. Keď po revolúcii v roku 1989 opäť mohol publikovať, bez váhania sa vrátil k remeslu a písal nielen publicistiku, ale začal tvoriť najmä knihy. Kým do roku 1969, keď ho postihol zákaz, mu vyšli len tri, po roku 1989 ich napísal vyše tridsať.

Ján Čomaj nepochybne patril medzi najlepších slovenských publicistov, novinárov a autorov literatúry faktu. Akoby sa pre túto prácu narodil: už ako devätnásťročný študent nastúpil v roku 1954 do denníka Smena a jeho talent, dravosť a pracovitosť ho rýchlo vyniesli medzi elitu: v šesťdesiatych rokoch už bol „voľným“ reportérom a sám si vyberal témy, o ktorých chcel písať. Svoju prvú úspešnú knihu Počmáraný život (1967) zostavil z krimi-príbehov, ku ktorým sa dostal ako novinár a práve táto autentická skúsenosť povýšila jeho novinárske súdničky na skvelú literatúru.

Ján Čomaj mal svoj vlastný rozpoznateľný štýl, nadovšetko rešpektoval fakty a nikdy nenapísal nič vymyslené. Či už to boli tragické príbehy konkrétnych osobností (Ivan Mistrík, Ján Jamnický, Ján Psotka), justičné zločiny (kauza Hirner, Píka), biografické knihy o umelcoch či doživotne odsúdených zločincoch, vždy šlo o výborne napísané knihy, ktoré čitateľa vtiahli do príbehu a prinútili ho uvažovať nad tým, prečo ľudia robia to, čo robia, hoci im to často prinesie skazu.

S Jánom Čomajom odchádza jeden z posledných veteránov silnej novinárskej generácie 50. a 60. rokov minulého storočia (Mňačko, Kaliský, Kalný, Gryzlov, Vladimír Ferko a i.). Zostáva však po ňom bohaté dielo, ktoré môžeme študovať ako strhujúce svedectvo o tom, akí sme boli.