Za Milanom Hamadom

Peter Zajac, Koloman Kertész Bagala a Vlado Janček si zaspomínali na významného literárneho vedca (nielen) svojej generácie Milana Hamadu, ktorý nás opustil 13.2. 2023.

Neumlčaný Milan Hamada

 (9. september 1933 – 13. február 2023) 

 

Milana Hamadu som poznal ako arbitra elegancie literárnej kritiky šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Jeho polemiky s Vladimírom Mináčom a Miroslavom Válkom formovali kultúrnu verejnosť tých čias a boli to v povojnovej slovenskej kultúre a literatúre polemiky najvýznamnejšie.    

Osobne som Milana Hamadu spoznal ako vydavateľský elév v roku 1969, keď som začal pracovať vo vydavateľstve Smena. Jozef Gerbóc mal na starosti poéziu, ja prózu. Ctižiadosoťou šéfredaktora vydavateľstva Jána Škamlu bolo vytvoriť z účelového mládežníckeho podniku elitné vydavateľstvo na spôsob českej Mladej fronty. Založil Edičnú radu pre poéziu, ktorej členmi boli Ján Buzássy, Pavel Koyš, Pavol Števček, Miroslav Válek  a Edičnú radu pre prózu. Jej členmi boli Milan Hamada, Vladimír Petrík, Stanislav Šmatlák, Ján Števček a myslím, že chvíľu aj Albín Bagin. Bola to pri próze najlepšia literárnovedná zostava tých čias a napriek tomu, že sme s Milanom Hamadom neraz polemizovali, lebo polemizovať s najlepšími bolo pre nás výzvou, mal náš rešpekt a jeho ponuka na priateľstvo bola pre každého cťou.

Prichádzajúce časy boli vlastne odchádzajúcimi. V roku 1971 začali miznúť jednotliví členovia edičných rád, v roku 1972 vydavateľstvo edičné rady v čase nastupujúcej normalizácie celkom zrušilo a v tom istom roku z tiráže jednotlivých knižiek vypadlo aj moje meno. Román Antona Baláža Bohovia ročných období bol už vytlačený, ale nebol distribuovaný, rovnako to bolo s knihou literárnych reportáží Petra Repku Vstaň a choď!  Pre negatívne posudky nevyšiel román Ruda Slobodu Pamäť, ktorý sa stratil, našiel sa až po dvadsiatich rokoch a bol publikovaný pod názvom Láska. Podobne pochodil aj Pavel Hrúz s Dekamerónom, ktorý tiež vyšiel až po dvadsiatich rokoch pod názvom Párenie samotárov, ale podobne sa povodilo aj Ivanovi Kadlečíkovi, ktorého kniha esejí Z rečí v nížinách vyšla verejne taktiež až po dvadsiatich rokoch a rovnako dopadol aj Dušan Kužel s takmer dokončeným románom Lampa.

Milan Hamada bol nielen sudičkou svojej literárnej generácie, ale aj našej. Nebyť normalizačného ťaženia konfigurovala, zoskupovala a preskupovala by sa slovenská literatúra sedemdesiatych a osemdesiatych rokov celkom ináč. Na tých dvadsať normalizačných rokov doplatila predovšetkým najdynamickejšia, stredná a mladá generácia. Ak chceli verejne publikovať, museli zredukovať svoje poetiky, alebo museli prestať verejne publikovať, lebo ustavične narážali na cenzúru. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vytvárali stratégie vytesňovania dejiny autorských úzkostí a inštitucionálnej inferiórnosti. 

Milan Hamada sa stal ešte v roku 1969 šéfredaktorom týždenníka Literárny život, ktorý vydržal len šesť čísel a zrušili ho, lebo v dobe normalizácie neprislúchal, tak ako do nej neprislúchal Milan Hamada, lebo sa nepoddal, čo mu potom zazlievali práve tí, čo sa poddali, lebo tak to u nás chodí – prstom na tých druhých neukazujú vytesňovaní, ale vytesňujúci.

Až do roku 1989 potom pracoval Milan Hamada v Pedagogickej knižnici a zaoberal sa dejinami slovenskej kultúry a pedagogiky, v čom mu pomáhala aj poskytla meno Mária Novacká. Nebol to stratený čas – v roku 1995 mohol vydať Hamada svoju kultúrnohistorickú monografiu Zrod novodobej slovenskej kultúry, ktorá patrí ku kľúčovým svedectvám o slovenskej kultúre a jej dejinách.  Aj tá však bola napriek slobodným časom vykúpená nežičlivosťou, závisťou a denunciáciou, a celkom prekvapujúco aj tých, čo boli po roku 1968 postihnutí rovnako ako on, ale po roku 1989 naňho žiarlili, lebo sa im nedostalo od mladej generácie toľkej pozornosti a uznania, aké sa dostalo právom Milanovi Hamadovi.  

Dvadsať rokov v Pedagogickej knižnici sa Milan Hamada zaoberal pedagógiou. Bol neformálnym učiteľom mladej generácie literárnych vedcov, medzi ktorými vynikal Fedor Matejov. Ten sa s ním osobne stretával až kým sa Hamada nevrátil po roku 1989 do Ústavu slovenskej literatúry. Keď odtiaľ odišiel druhý raz, lebo nevedel, prečo by mal znášať nevraživosť nehodných, začal pestovať svoju pedagógiu tretí raz, na Trnavskej univerzite, medzi mladými kultúrnymi historikmi a umenovedcami, ktorí sa učili uňho a u filozofa a kultúrneho historika Tibora Pichlera. Robil to fakticky až do konca života, preto o ňom napísal Milan Šútovec nekrológ za tých, čo ho poznali ešte z najlepších čias Slovenských pohľadov a nad hrobom sa s ním rozlúčili dvaja mladší žiaci z rozličných oblastí – literárny vedec Fedor Matejov a kultúrny historik Tomáš Jahelka. Bola to pocta pre nich, aj preňho.

Vedecká politika tlačí vedcov na Slovensku ku kvantite. Milan Hamada na to nehľadel, jeho dielo sa zakladá na kvalite. Tvorí ho rad knižných publikácií: V hľadaní významu a tvaru (1966); Od baroka ku klasicizmu (1967); Básnická transcendencia (1969); Sizyfovský údel (1994); Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995), Kritické komentáre. Prvý zväzok (2012); Kritické komentáre. Druhý zväzok (2013); Kritické komentáre. Tretí zväzok. (2013); Odpovede (2013). Odkazom Milana Hamadu je presvedčenie, že spoločnosť utvára kultúra, a nie parazitizmus. A je len vecou spoločnosti, do akej miery má schopnosť toto posolstvo do seba vstrebať.

 

Peter Zajac

Literárny vedec.

 

 

„Nikdy som nerozprával do tmy...“

„Keď raz ja napíšem pamäti,“ smial sa pán profesor zakaždým, keď som vyzvedal, či si aj píše o tom čo rozpráva, „... budú môcť vyjsť až päťdesiat rokov po mojej smrti.“

Milan Hamada bol skvelý rozprávač a veľmi vtipný človek. Najintenzívnejší kontakt sme mali pred desiatimi rokmi, keď som mu k osemdesiatke vydal trojzväzkový autorský výber Kritické komentáre. Už mal ťažkosti so sluchom, ale v tichu obývačky sme sa rozprávali pohodlne. Horšie to bolo vo veľkých priestoroch. Svoj handicap však vždy využil na pobavenie.

Slávnostné uvedenie týchto kníh v kultúrnom centre Dunaj sa nečakane zmenilo na vtipnú hodinovú talk-show dvoch osemdesiatročných pánov. Vladimír Petrík vyslovil prvú dlhú otázku a Milan Hamada sa odmlčal a spýtal: „Ako?“ Odvtedy pán Petrík po každej otázke odložil mikrofón a zreteľne všetko pánovi Hamadovi zopakoval. Po prvej dlhej odpovedi však zaznela pochybnosť: „A nerozprávame len sami pre seba? Pretože je v hľadisku tma. Nikdy som nerozprával do tmy.“ Z publika sa ozvalo: „Hlasnejšie!“ a pán Petrík odložil mikrofón, zakričal pánovi Hamadovi: „Že nás nepočuje, asi je nahluchlý,“ a pán Hamada sa rozosmial: „Ale viac ako ja určite nie.“ Obecenstvo burácalo. „Tlieskajú ti.“ Pán Hamada sa zamyslel: „Áno. Počujem nejaký zvuk. Nenáležitý.“

Pána profesora si vážim pre diela, ktoré napísal. Ale z rozprávaní ma upútalo jedno veľmi dôležité rozhodnutie v mladosti. „Chcel som byť básnikom, a prišiel som na to, že nie som básnik, ja mám iba strašne rád poéziu. Ja som nebol básnik, ja som rozmýšľal pojmovo a nie obrazne.“ A ja rozmýšľam, koľko budem mať o päťdesiat rokov pri čítaní memoárov Milana Hamadu.

 

Koloman Kertész Bagala

Vydavateľ a organizátor literárnej súťaže Poviedka.

 

 

Zapamätajte si

Bolo to jedno z najkrajších dopoludní môjho života. Bola prvá polovica 90. rokov a môj vysokoškolský pedagóg Milan Hamada sa ma svojím nezameniteľným chrapľavým hlasom opýtal: „Nepôjdete so mnou do Klubu spisovateľov? Majú mi tam odovzdávať nejakú cenu a nechce sa mi ísť samému.“ Opatrne som odmietol, predstava hodiny prežitej v spoločnosti uznávaných spisovateľov vo mne ako mladom študentovi kunsthistórie vyvolávala trému. Ale on len kývol rukou a povedal: „To bude dobré, uvidíte.“ A tak sme išli.

Keď sme vošli do podzemia Klubu, odovzdávanie sa ešte nezačalo, ale už bolo plno. Všetci zúčastnení v uniformných tmavých oblekoch a svetlých košeliach. Niektorí v ruke pohár vína, v skupinkách alebo vo dvojiciach zápalisto debatovali, samotári pokukávali po obložených misách a naberali odvahu naložiť si na tanierik, lebo po ceremoniáli sa na to každý vrhne a im sa už možno neujde.

Odrazu sa oproti Milanovi Hamadovi s natiahnutou rukou a širokým úsmevom rútil obrovský bradatý muž a volal: „Ahoj, Milan!“ Môj učiteľ zostal stáť a bez akejkoľvek emócie v hlase povedal: „Tebe ruku nepodám. Čítal som tie hlúposti, čo si nedávno popísal o mojej knihe.“ Dotyčný ruku prekvapene stiahol a zmizol v dave.

Takého som ho nepoznal. Dovtedy vždy pôsobil introvertným dojmom a všetky debaty medzi nami sa týkali literatúry a umenia, preto ma jeho razantné zásadové odmietnutie zaskočilo. Ale opäť len kývol rukou a potom ňou ukázal do rohu klubu: „Poďme k hentým, tam bude dobre.“ A prisadli sme si k jeho starým známym Jozefovi Mihalkovičovi a Vincentovi Šikulovi. Okamžite sme sa stali súčasťou rozprávačského ohňostroja tejto dvojice. Nerozprávali sa o literatúre, vyťahovali úsmevné príhody z minulosti a jeden netrpezlivo čakal, kým skončí druhý, aby mohol vytiahnuť ďalšiu historku. Mladícky im svietili oči a Milanovi Hamadovi sa zrazu rozžiarili oči a na tvári sa mu zjavil úsmev. Ani takéhoto som ho nepoznal.     

Odrazu sa Mihalkovič zadíval niekam do davu: „Aj henten je  tu?“ Šikula sa zadíval jeho smerom. „No, už len ten tu chýbal,“ povedal a obrátil sa na mňa: „Mladý muž, zapamätajte si, že staroba neznamená múdrosť. Keď bol niekto mladý a bol chuj, je veľká pravdepodobnosť, že sa z neho vekom stane starý chuj.“ A vtedy sa Milan Hamada chrapľavo rozosmial. Zostali sme pri tom stole aj po oficiálnej časti, môj profesor občas do príhod tých dvoch niekoľkými vetami pridal dôležitý detail, ale sám sa nesnažil byť zabávačom. Iba doplňoval, upresňoval... a celé si to užíval. Vtedy som spoznal túto jeho ľudskú stránku a moje dovtedajšie sympatie k nemu vtedy ešte narástli.  

Áno, a taký, ako počas toho čarovného doobedia, bol celý čas, čo som ho poznal. Nesnažil sa strhávať pozornosť na seba, s chuťou a úsporne prejavovanou vášňou počúval ostatných, dopĺňal ich a keď občas nesúhlasil, okamžite svoj nesúhlas doložil konkrétnymi argumentmi. Pri stretnutí s mladými ľuďmi sa nesprával ako nedotknuteľná autorita, ktorá zjedla všetku múdrosť sveta. Viedol s nimi dialóg, pýtal sa na ich názor a neostýchal sa kedykoľvek povedať: „Tomu nerozumiem, vysvetlite mi to, prosím.“ A počúval. V tomto bol úplne rovnaký aj po vyše štvrťstoročí našej známosti, keď som ho s vydavateľom KK Bagalom navštevoval v jeho byte. Medzi ľudí už veľmi nechcel vychádzať, ale viem, že prijímal aj množstvo iných návštev. Každý k nemu chodil rád, pretože vždy bolo o čom. Teraz, keď odišiel, až bolestne som si uvedomil, o akého skvelého partnera do debaty sme to prišli.

Zapamätajte si: keď bol niekto už ako mladý múdra a zrelá osobnosť, je veľká pravdepodobnosť, že taký zostane až do smrti. Prišli sme síce o profesora Milana Hamadu, ale vďaka tomu, čo tu zanechal, to bude dobré. Uvidíte.

 

Vlado Janček

Básnik, prekladateľ, dramaturg a hudobník.

 

 

Foto: Tomáš Jahelka. Zdroj: Trnavská univerzita v Trnave