Vyhľadávanie
... On, Národ, tak ako vie byť nevypočítateľný, vie sa i rozdeliť na jednotlivých ľudí. A na bystrých čitateľov a divákov sa Milan Lasica mohol vždy spoľahnúť. Už nemusel čakať, či ho Národ, zneistený konšpiračnými webmi a vlastnou hlúposťou znesie. Stačí, ak tvorcu milujú jednotliví ľudia.
Milana Lasicu som osobne nikdy nestretol, nikdy sme nesedeli pri káve a predsa mám pocit, že mi odišiel ktosi blízky. Bol som iba jeho čitateľom a predovšetkým divákom – divadelným, koncertným, televíznym. Všetky spomínané médiá obsiahol s noblesou.
S L. (formulácia „s Milanom L.“ by znela príliš kriminálne) bolo ozaj veselo, čo sme My, Národ, ocenili v dobách, keď nám prílišdo smiechu nebolo. Aj by sa tislo na jazyk, že to preto, lebo minulosť za vlády červených bratov bola temná, ale jazyk sa to zdráha vysloviť, pretože prítomnosť s hnedými bratmi a bratmi... (akú farbu majú bankovky?) – tú sme veru nečakali – sľubuje časy ešte temnejšie.
Kdesi som už napísal, že dvojici L+S muselo na začiatku ich kariéry mohutne liezť na nervy očakávanie Národa, že miesto neho Oni vynadajú komunistom a On, Národ, bude cítiť zadosťučinenie („juj, ale im to naložili!“) a ešte sa pri tom aj schuti zasmeje, súc na míle ďaleko od epicentra vtipu, ktorý svojim tvorcom prinesie zdrvujúcu vlnu zákazov, no tá ich, našťastie, nezdrví. Ale On, Národ, toto vidieť nikdy nechcel a bol určite spokojný, že tu má – a tento výraz zasa lezie na nervy mne – dvoch múdrych klaunov, ako titulovali desaťročia aj Jana Wericha, ktorý sa už nemohol brániť.
Podstatou Lasicovho vtipu bola úspornosť. L+S sa narodili z absurdnej peny dní po prvej svetovej vojne, keď vzniklo Osvobozené divadlo Jana Wericha a Jiřího Voskovca. Samozrejme, L+S vtedy ešte neboli na svete, ale už sa zrodilo divadlo, ktoré ich predurčilo – divadlo absurdného humoru, nečakaných improvizácií a jazzových hitov Jaroslava Ježka, tvoriace divadelný fenomén, ktorý vyžaroval ďaleko za hranice Prahy a ktorý dodnes nikto neprekonal.
Tak V+W – a verím, že On, Národ, tvorí ešte dosť príčetných ľudí, čo toto nepokladajú za značku automobilu – inšpirovali ďalšie a ďalšie skratky, v 60. rokoch predovšetkým S + Š (pre mladších – pozri Semafor), až naostatok došlo aj na L+S. A On, Národ, si to okamžite všimol, pretože vie byť aj pozorný a v časoch neslobody rád číta medzi riadkami.
L+S začiatkom 60. rokov priniesli konečne aj na Slovensko mestský humor. On, Národ, mal už plné zuby estrád a satiry, v ktorej sa mohlo neľútostne ťať do pumpárov a mäsiarov, čo okrádajú zákazníkov.
Ale skratky, žiaľ, skracujú aj ľudský život, lebo je za nimi extrémne veľa práce. Čas na javisku plynie rýchlejšie, divadelník do noci stojí na pódiu a keď príde po predstavení domov, nedokáže zaspať, lebo produkuje adrenalín a endorfíny v miere nebývalej. Isto, pomáha to prežiť Nám, Národu, ale aj Im, Umelcom. Spätná väzba patrí k tomu najkrajšiemu, čo herecké povolanie sprevádza. Nie je úžasné mať okamžitú reakciu na svoju prácu? Spisovatelia si to užijú málokedy, žeby aj preto som divadelník?
Žiadna vláda nikdy nemiluje svojich komikov, lebo sa ich bojí. To skrátilo život Werichovi a Voskovca vyhnalo do emigrácie... A skratka L+S? Veď tvorila ostatné desaťročia v demokracii, poviete si, nikto ju nezakazoval, mala svoje divadlo, vychádzali jej knihy... No, tie knihy neboli až takou samozrejmosťou, nebyť Kaliho Bagalu, ktorý v 90. rokoch vydal súborné dielo L+S v troch zväzkoch a mnohých CD nosičoch, ktovie, ako dlho by na vďačnosť pospolitosti čakali.
Našťastie On, Národ, tak ako vie byť nevypočítateľný, vie sa i rozdeliť na jednotlivých ľudí. A na bystrých čitateľov a divákov sa L. – ostatné roky, žiaľ, už bez S. – mohol vždy spoľahnúť. Už nemusel čakať, či ho Národ, zneistený konšpiračnými webmi a vlastnou hlúposťou znesie. Stačí, ak tvorcu milujú jednotliví ľudia. A on prelieta z filmových a divadelných rolí na koncertné pódiá a spieva františko-krištofovsko-veselý jazz alebo pesničky, ktoré vždy majú Filipa.
Už toto by bolo na jeden život dosť, ale nedá sa nespomenúť aj existencia televízna, kde L. lakonicky, s dlhými pauzami – občas sme ho podozrievali, že spí, no to neznamenalo, že sme si ho vážili menej, ako sme si menej nevážili knieža Schwarzenberga za šlofíka v parlamente, ale to bol onakvejší kabaret – no včas otvoril ústa a ostrá pointa švihla ako blesk.
Nuž, toto Nad Tatrou sa blýskanie jeho humoru tu bude chýbať. Mne, jednotlivým ľuďom a možno sa k nám pridá aj On, Národ, hoci určite nie celý. Dajme mu šancu.
Viliam Klimáček (1958)
Prozaik, dramatik, režisér, scenárista, herec. Zakladateľ a kľúčová osobnosť divadla GUnaGU.
Milan Lasica (3.2.1940 – 18.7.2021)
Foto: Peter Procházka
