Za oponou faktu

V pohnutom roku 2020, keď téma covidu zahalila celý svet, literatúra faktu spracúva aktuálnu situáciu vzhľadom na jej čerstvosť len čiastočne. Autori sa jej dotýkajú opatrne  prostredníctvom krátkej poznámky (najčastejšie v predhovoroch), s výnimkou edície Civilizácia vydavateľstva Premedia, kde historici a archeológovia prezentujú dejinné kauzality vo vzťahu k dnešnému pandemickému dianiu.

Publikácia Epidémie v dejinách s podtitulom Ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi vydanej pod editorskou taktovkou Branislava Kovára, Olivera Zajaca a Lucie Benedikovej bola nominovaná na Knihu roka 2020 časopisu Knižná revue.

„Bezprecedentný rozmach medicíny v 20. storočí viedol k tomu, že súčasnej mladej generácii už chýba priama skúsenosť s epidémiami a ochoreniami, ktoré sa ešte vo svete ich prastarých rodičov vyskytovali úplne bežne. Súčasná pandemická kríza vyvolaná vírusom SARS-CoV-2 je preto len miernym pripomenutím ďalšieho, dnes už takmer zabudnutého významu latinského hesla ,memento mori´. Pritom epidémie a pandémie sprevádzali ľudstvo od najstarších čias.“(s. 25)

Tematické monografie

Masívny pokrok medicíny a farmakológie spôsobil, že ľudstvo v 21. storočí takmer zabudlo na svoju krehkosť vo vzťahu k infekčným chorobám. V monografii Epidémie v dejinách dvadsaťštyri slovenských a zahraničných vedcov, historikov a archeológov odkrýva príčiny a účinky tých najznámejších epidémií na vývoj ľudstva. Jednotlivé nákazy prezentujú chronologicky od praveku cez antiku, stredovek s morovými epidémiami až k novoveku, ktorý čelil týfusu, pravým kiahňam a cholere.

Autori komplexne a v kontexte poukazujú na vplyv infekcií na vývoj ľudstva – nemali len devastujúce účinky na civilizácie, ale prispievali aj k ich obrode, zameriavajú sa na príčiny ich vypuknutia, boj proti nákazám, preventívne opatrenia, ale aj na to, ako sa vyrovnať s množstvom zomrelých. Skúmajú sociálne, hospodárske, ekonomické, politické a náboženské dôsledky pre spoločnosti. Publikácia je napísaná ľahkým, sviežim štýlom, krátke odborné texty nazerajú na tematiku plasticky z viacerých strán. Kniha prezentuje fakty prostredníctvom výskumov, zrozumiteľne interpretuje technológie. Všetko sprostredkúva čitateľsky príťažlivým jazykom. Miernym nedostatkom je opakovanie, prekrývanie informácií, ktoré vyplýva z toho, že jednotlivé kapitoly boli písané ako samostatné odborné články. Publikácii by pristala koncepčnosť v podobe prepojenia kapitol.

Pod hlavičkou rovnakej edície Civilizácia vznikla aj publikácia archeológa a historika Branislava Kovára s názvom Sila zániku a podtitulom Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Kniha je zaujímavým príspevkom k jednej z fascinujúcich tém ľudskej histórie, kladie si otázky, aké faktory sa podieľajú na zániku na prvý pohľad nezničiteľných veľkých civilizácií. Text má svoju logickú hierarchizáciu: cez kolaps a vymedzenie pojmu civilizácia prechádza ku konkrétnym zánikom a zánikom civilizácií (kultúry Egypta, Mezopotámie, Grécka, Keltov, Mayov, Veľkonočných ostrovov a Západorímskej ríše), pričom ako protipól stavia štyri spoločnosti, ktoré kolaps prežili. Na vybraných miestach autor výklad čiastočne dáva do súvislosti so súčasnou pandémiou. V závere ponúka krátku povzbudzujúcu analýzu nášho aktuálneho bytia. Kniha prináša poznanie, že kolaps civilizácie je kolobehom, ktorý je v histórii ľudstva neustále prítomný a nemusí byť vždy interpretovaný negatívne. Ide o dlhý proces, ktorý  je ovplyvňovaný viacerými vnútornými a vonkajšími činiteľmi.

 Svojou ojedinelou tematikou dve publikácie z radu historických monografií vyčnievajú. Kniha historika Miloslava Szabóa Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu a kniha ekonomického novinára Rada Baťa Ako skapal tatranský tiger.

Prvá sa zaoberá tematikou potratov a ich postavením v kultúrnych vojnách, zároveň je reakciou na celospoločenské diskusie o umelom prerušení tehotenstva, ktoré sa pravidelne objavujú pri opakovanom predkladaní tzv. potratových zákonov. Cieľom publikácie je osvetliť najmä historické súvislosti v kontexte slovenského vojnového štátu, ktorý k interrupciám zaujímal odmietavý postoj.

Autor pátra po odpovediach vo dvoch líniách: historickej (postoj k interrupciám jednotlivých režimov) a motivačnej (z akých dôvodov dochádzalo k odporu voči interrupciám). Prináša miernu sondu do dejín interrupcií (Starý zákon, venuje sa rímskemu právu, Rakúsko-Uhorsku, Československu, obdobiu slovenského vojnového  štátu, komunizmu až smeruje k pro-life predstaviteľom – kňazovi Š. Kuffovi a novinárovi M. Hanusovi), ale najmä je príspevkom do verejnej diskusie. Napriek názvu publikácia pôsobí nevyvážene, smeruje skôr k cieľu hľadať odpovede na položené otázky, venuje sa prevažne obdobiu slovenského vojnového štátu a postojom cirkvi a ostatné obdobia autor ponúka iba prehľadovo. Popularizačne, využívajúc zdrojové dokumenty, prináša nové poznatky, autor však nezachováva odstup od textu, čo spôsobuje, že odborný text vyúsťuje do polemiky.

Druhá zo spomínaných kníh prináša do literatúry faktu živú vodu v podobe tematiky a zároveň sa venuje uplynulým tridsiatim rokom vývoja Slovenska. Ekonomický novinár a politický konzultant Rado Baťo prináša pohľad na hospodársku a ekonomickú transformáciu, ktorú vníma a hodnotí ako premárnenú šancu. Ide teda o kritický pohľad (čoho výrazom je aj samotný názov), spojený so špecifickým osobnostným autorským štýlom.

Autor sa zameriava na zlomové okamihy a určujúce rozhodnutia, ktoré kreovali hospodársky vývin Slovenska od vzniku samostatného Slovenska po súčasnosť. Tematicky reflektuje privatizáciu, dôchodkový systém, zdravotníctvo, reformy, euroval, nezabúda na úlohu hlavných aktérov, pričom čiastočne otvára aj dvere do zákulisia viacerých stretnutí. Text pôsobí ako komentár k udalostiam, ktorý autor dopĺňa citáciami priamych účastníkov, čo je určite prínosom publikácie. Kniha však pokrivkáva v kompozícii, pristala by jej istá chronológia, ktorá by zabránila opakovaniu a redundancii informácií.

Téme holokaustu v súčasnom spoločenskom diskurze sa venuje monografia Holokaust okolo nás. Roky 1938 – 1945 v kultúrach spomínania. Editorsky knihu zostavil Peter Salner. Kompozične je rozdelená na dve ústredné časti s charakterom odbornej štúdie. Každá  časť vychádza z výskumov, na ktorých sa obaja autori podieľali.. Nosnou témou je režim a holokaust za slovenského vojnového štátu, jeho vplyv na preživších, ich potomkov, celú spoločnosť, ako aj pokusy spoločnosti vyrovnať sa so slovenským vojnovým štátom a deportáciami. Sústreďuje sa na viacero okruhov  problémov: psychické, fyzické, spoločenské, politické či kultúrne následky udalostí počas existencie klérofašistickej slovenskej republiky. Monika Vrzgulová, ktorej text sa sústreďuje na minulosť, súčasnosť a perspektívy, sa v prvej časti zameriava na fenomén pamäti, analyzuje vývoj a aktuálne formy spomínania, využívajúc metódu oral history, biografické interview a priame svedectvá, ktoré jej slúžia ako zdrojový materiál, najmä vzhľadom ku skutočnosti, že spoločnosť sa už prirodzene dostáva do fázy, keď odchádzajú poslední preživší i pamätníci.

Peter Salner prezentuje obsahy a formy spomienkových podujatí. Zamýšľa sa nad otázkou, či nedochádza k spoločenskému otupeniu, „presýteniu“ tematikou holokaustu. V závere konštatuje, že nemožno hovoriť o únave z holokaustu, ale o stereotypoch pri pripomínaní tohto obdobia. Historické obdobie slovenského vojnového štátu a holokaustu predstavuje aj tridsať rokov po Novembri ´89  aktuálny fenomén, ktorý na jednej strane spoločnosť interesuje, no na strane druhej ju rozdeľuje.

Takmer po tridsiatich rokoch vyšlo v minulom roku druhé vydanie knihy historika Ivana Kamenca Po stopách tragédie. Kniha sa považuje za priekopnícku prácu, zásadné dielo tematizujúce holokaust. Text knihy vznikol už pred päťdesiatimi rokmi ako dizertačná práca autora na Historickom ústave SAV a sleduje vznik, priebeh a vývoj protižidovských rasových zákonov v rozpätí rokov 1939 – 1945.

Druhé vydanie je reakciou na revizionistické snahy, ktoré nepopierajú prenasledovanie židovských občanov slovenského vojnového štátu, zároveň však tvrdia, že za tragický osud si môžu sami. Tento naratív je v spoločnosti latentne neustále prítomný. Nové vydanie je obohatené o podkapitolu, ktorá sa zaoberá postojmi židovskej komunity k antisemitskej politike vojnovej slovenskej republiky. Autor poukazuje na to, že vzdor proti politike štátu mal najskôr podobu charitatívnu či obrannú a až neskôr získal rozmer aktívneho odboja v Slovenskom národnom povstaní. Napriek tomu, že ide o odbornú publikáciu, je čitateľsky príťažlivá.

Minulý rok 4. júna uplynulo 100 rokov od  podpísania tzv. Trianonskej zmluvy, ktorá významným spôsobom ovplyvnila politické a etnické hranice strednej Európy. Historik Roman Holec v tomto kontexte predstavil komplexnú monografiu Trianon – triumf a katastrofa. „Trianon znamená v slovenskom vnímaní jeden zo začiatkov novej éry, pričom vznik Československa má podstatne silnejšie miesto v historickej pamäti. Pocity triumfu, ktoré vnímali súčasníci, sa už pominuli, a sú už dávno preč. Maďarské vnímanie Trianonu je podstatne širšie. Je za ním koniec čohosi veľkého a historického, súčasne začiatok, ktorý nikto nechcel. Trianon stojí na časovej osi oveľa výraznejšie, súčasne sú naň naviazané pocity krivdy a nespravodlivosti, ľudskej i národnej  tragédie, pokorenia a izolácie.“

Snaha o vyvážený pohľad na dejinnú udalosť, ktorá je odlišne vnímaná na opačných brehoch Dunaja, je explicitne prítomná už v podtitule knihy. Napriek tomu, že autor na Trianon nazerá zo slovenského pohľadu, objektívne ho vyvažuje podrobnou historickou analýzou a interpretáciou.

Roman Holec sa neobmedzil len na samotnú Trianonskú zmluvu, ale historickú udalosť dáva do kontextu s obdobím pred ňou a po nej, čím súvislosti prepája a zároveň neponúka čitateľovi len čierno-biele videnie. Udalosť nevníma len dejinne ako ukončenie jednej zlomovej historickej etapy, ale aktualizačne otvára otázky, ktoré sa objavujú s bojom za revíziu tejto zmluvy a proti jej revízii. Náročnosť a hutnosť odbornej témy historik veľmi funkčne vyvažuje prerozprávaním príbehu v podobe zaujímavej historky, perličky či citátu. Za ocenenie stojí aj prítomnosť reflexie dobových udalostí v beletrii slovenských autorov.

Historici Jozef Hyrja a Jakub Drábik založili vydavateľstvo Hadart Publishing, ktoré sa špecializuje na publikácie z oblasti histórie a spoločenských vied. V minulom roku zarezonovali dve knihy, ktorých vydanie a grafický dizajn sú výsledkom startlabovej kampane.

Publikácia Tisovi poza chrbát (ed. Jozef  Hyrja) predstavuje súbor sedemnástich popularizačných textov slovenských vedcov a publicistov, ktoré rúcajú predstavy o idylickom slovenskom štáte na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom. Kniha predstavuje udalosti, témy a ľudí, ktorí takýto obraz o vojnovom slovenskom štáte demaskujú. Na jednej strane sa Slováci podieľali na arizácii, v mene vlastného prospechu udávali svojich židovských spoluobčanov a ako príslušníci Hlinkovej gardy sa podieľali na deportáciách, na druhej strane sa našlo množstvo takých, ktorí uprednostnili ľudskosť a dokázali „poza Tisov chrbát“ pomáhať, aktívne sa stavať na odpor proti nariadeniam štátu a angažovať sa pri záchrane spoluobčanov. Kniha rozpráva o osudoch ľudí, ktorí sa postavili na stranu dobra a ich vzdor prispel k prehre ľudáckeho režimu. Autori vychádzajú z dobových dokumentov, archívov a oral history. Záverečná kapitola Tomáša Strena (namiesto doslovu) je snahou priblížiť etapy života Jozefa Tisa na základe nepublikovaných dokumentov vo vzťahu k osobnostiam a inštitúciám židovskej komunity.

Keď sa povie Čína, obvykle sa naše predstavy spájajú s množstvom ľudí, smogom, jedlom, lacným tovarom v historických budovách miest, porušovaním ľudských práv a komunizmom. Kniha Superveľmoc? s „príručkovým“ podtitulom Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne, prináša ucelený pohľad na politické usporiadanie – viaceré územné spory, konflikty, kolísajúce medzinárodné vzťahy, hospodársko-ekonomické väzby či náboženské a kultúrne osobitosti tejto rozľahlej krajiny. Zároveň však prostredníctvom mikropríbehov jednotlivcov zachytáva ľudskú každodennosť. Mladí editori Kristína Kironská a Richard Turcsányi spolu s poprednými expertmi na Čínu v samostatne koncipovaných kapitolách zrozumiteľným, jasným štýlom oboznamujú laickú, ale aj odbornú verejnosť s fenoménom Čína, ktorá sa nepopierateľne stáva jednou z najrýchlejšie rastúcich veľmocí sveta. Publikácia komplexne a zoširoka odpovedá na otázku, prečo je to tak.

Historici z Historického ústavu SAV v Bratislave (ed. Slavomír Michálek) nadviazali na popularizačnú publikáciu História zadnými dverami druhou časťou s rovnomenným názvom, doplneným  o  číselné označenie 2. Publikácia je chronologicky rozdelená na tri časti, v ktorých sa nachádzajú jednotlivé príbehy (kapitoly). Nezvyčajné, niekedy úsmevné či bizarné príbehy zo slovenských dejín sú určené pre milovníkov histórie, ich popularizačný charakter sa odráža už v samotných názvoch kapitol, ktoré vzbudzujú záujem čitateľa na „prvé prečítanie“. Čitateľsky príťažlivá je tematická pestrosť, variabilita. Okrem zábavnej, oddychovej funkcie však kniha prináša aj množstvo historických faktov a dobových súvislostí.

Panoptikum miest s nádychom histórie a nostalgie zachytávajú publikácie viažuce sa na miesto – mesto. Jozef Šebo v knihe Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989 sprístupňuje atmosféru a ducha bratislavských kaviarní, vinární, viech, krčiem či reštaurácií (Kryštál, Štefánka, Tatra revue, Carlton, Metropolka) a ich hostí. Výnimočnosť týchto miest sa spája so svojráznosťou osobností, ktoré ich pravidelne navštevovali. Boli prostredím, kde sa stretávali členovia umeleckých skupín, vznikali literárne diela, kde pulzoval život a viedli sa vášnivé diskusie. Juraj Šebo faktograficky a sociologicky prináša informácie o najznámejších podnikoch, stručne sa venuje ich histórii, dokumentuje autentické svedectvá nielen obrazovým materiálom, ale aj rozhovormi. Zachytáva atmosféru a populárnym štýlom prináša čitateľovi plastický obraz jedného z fenoménov bratislavskej histórie.

Bratislavské fabriky a odbornejší výklad o nich si zvolila historička Viera Obuchová v monografii Priemyselná Bratislava. Dnešné hlavné mesto bolo na prelome 19. a 20. storočia rozvíjajúcim sa priestorom s významným priemyslom. Protikladom je dnešná Bratislava – pôvodné priemyselné areály sa likvidujú (alebo boli zlikvidované), niektoré sa podarilo úspešne premeniť na priemyselné pamiatky. Autorka na základe archívnych dokumentov predstavuje priemyselné areály a budovy, ich históriu, základné fakty o objektoch, výrobkoch a svetových úspechoch. Kniha odborne sleduje komplexný vývoj priemyslu v Bratislave aj jeho vplyv, význam a prínos v danom období pre ňu.

Paríž bol na začiatku minulého storočia mestom umelcov. Historik Martin Vašš v publikácii Zmenení Parížom. Slovenskí umelci a Paríž v 20. storočí hľadá odpovede na otázky, ako mesto na Seine ovplyvnilo, umelecky a osobnostne formovalo slovenských umelcov. Publikácia odborne, ale s ohľadom na čitateľa predstavuje reprezentatívny výber umelcov, najmä spisovateľov a výtvarníkov, ktorých pobyt v Paríži ovplyvnil, a zároveň identifikuje hlavné etapy tohto vplyvu. Tridsaťpäť medailónov má diferencovaný rozsah v závislosti od zdrojov a predstavuje verejnosti známe i menej známe mená, ktorých hlavným spojením je skúsenosť s umeleckým Parížom Knižné rozhovory

Minulý rok opätovne prináša žáner knižného rozhovoru, ktorý sa formoval s rôznymi variáciami  v niekoľkých dvoch podobách: ako knižný portrétny rozhovor, ako dvojrozhovor ľudí, ktorých spája spoločná téma, či knižný rozhovor sprevádzaný výkladovým textom, ktorý nadobúda charakter monografie a „intelektualizuje“ dialóg.

K prvej skupine patrí rozhovor novinárky Ľuby Lesnej s filozofom, politológom a politikom Miroslavom Kusým s názvom Byť slušný nestačí. Hovory nesú prívlastok „rozhovory na poslednú chvíľu“. Vznikali v roku 2019, keď ich spoluautor prežíval posledné dni svojho života. Vydania knihy sa už nedočkal, no nedopovedané vyslovili na záver jeho najbližší. Rozhovor sa venuje dominantne reflexii profesijného života, ktorý sa prekrýva s významnými dejinnými medzníkmi, na ktorých sa výraznou mierou podieľal. Kniha sa člení na kapitoly, v rámci ktorých sa partneri v dialógu  venujú jednotlivým témam.

Nosné témy rozhovoru sa dotýkajú detstva, štúdia, vedeckého pôsobenia, významným historickým míľnikom – 1968 – okupácia, normalizácia, Charta 77, disent a ponovembrové udalosti. Na pozadí autentických rozhovorov sa tak premieta film historických udalostí. Miroslav Kusý je racionálny a priamočiary, v rozhovoroch nie je prítomná nostalgia ani sentiment. Rozprávaniu dominuje vecný a otvorený pohľad na jeho pôsobenie vo verejnom priestore i na dejinné udalosti a ich predstaviteľov. Fakty, ktoré dialogický partner prezentuje, prispievajú k poznaniu základných udalostí  slovenských dejín. Dokáže sa prihlásiť k vstupu do KSČ a otvorene priznáva pochybenia po roku 1989, na druhej strane nehyperbolizuje svoje pôsobenie v disente. Spomienky sa dotýkajú aj jednotlivých osobností cez prizmu situácií, stretnutí a prežitých udalostí. V podhubí rozhovorov sa neustále vynára otázka svedomia a morálna dilema, ako sa zachovať v situácii, keď ste vystavení sledovaniu, perzekúcii a nátlaku. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých kniha vznikala, jej nemožno vyčítať chýbajúci hlbší prienik a komplexnejší pohľad na osobnosť Miroslava Kusého. Posledná osobná výpoveď Miroslava Kusého nesie významné posolstvo: „Pre mňa má angažovaný občan oveľa väčšiu spoločenskú cenu ako slušný človek. A to aj v prípade, že sa mýli, že vyvoláva hádky, vedie spory, že je považovaný za ,konfliktného´ človeka. Pravdaže, angažovaný občan nie je a nesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním v rozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. Klobúk dole pred slušným človekom. Pestujme si ich, lebo ich nikdy nie je a nebude dosť. Iba z tohto podhubia nám vyrastajú angažovaní občania, ktorí sú ochotní za princípy týchto ľudí bojovať. Títo patria na tabuľu cti obce.“

Ján Štrasser patrí k najvýznamnejším autorom knižného rozhovoru u nás. Dialóg vníma ako spoločnú tvorbu pýtaného a pýtajúceho sa. V roku 2020 nezalovil v umeleckom rybníku, ale za partnera v dialógu si vybral popredného slovenského psychiatra a psychoterapeuta Jozefa Hašta. Rozhovory pod názvom Slovo blázon nepoužívam vznikali v priebehu polroka – od októbra 2019 do marca roka 2020.

Štrasser už tradične postupuje chronologicky: orientuje sa na detstvo v rodnej Banskej Štiavnici, rodinné zázemie, študentské roky a podnety, ktoré Jozefa Hašta smerovali ku kariére doktora psychiatrie. Autor predstavuje svojho partnera v dialógu nielen ako špičkového odborníka, ale aj ako spoločenskú a občiansku osobnosť. Spomínaním sa vracajú do normalizačných čias, keď Jozef Hašto zakladá „samovzdelávací samizdatový krúžok“, v ktorom sa od roku 1977 pravidelne raz do mesiaca stretávali psychiatri a psychológovia. Organizovali a viedli vzájomné diskusie a prednášky, pričom čerpali z nedostupnej zahraničnej, najmä západnej odbornej literatúry.

V rozhovoroch sa vracajú k Otvorenému listu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, pod ktorý sa podpísali slovenskí psychiatri a ktorého bol Ján Hašto iniciátorom. Pozornosť venujú traumatickej kauze Hedvigy Malinovej, ktorú po útoku psychoterapeuticky viedol. Významná časť dialógov sa venuje špecifikám psychiatrickej vednej disciplíny, jej osobnostiam a najznámejším psychiatrickým diagnózam.

Jozef Hašto otvorene vystupuje ako liberálny demokrat. Štrasser sa v tejto súvislosti nebojí siahať po kontroverzných témach a Hašto priamo prezentuje svoje politické preferencie, pričom sa nevyhýba kultúrno-etickým otázkam, ako je eutanázia, homosexualita, sobáše párov rovnakého pohlavia a adopcia detí takýmito pármi. Vystupuje otvorene a sebavedomo, dokáže si vziať slovo, ak má pocit, že nepovedal k téme všetko. Štrasserovi sa opätovne podarilo komplexne predstaviť výraznú slovenskú osobnosť. Predstavil čitateľovi odborníka v oblasti psychiatrie a zároveň angažovaného občana, presvedčeného liberálneho demokrata vysoko si vážiaceho slobodu.

Ku knižným rozhovorom, v ktorých autor spovedá viacerých respondentov, patrí kniha Ivany Havranovej s jednoduchým, ale výstižným názvom Odišli. Autorka v knihe spovedá priateľov a známych, ktorí v časoch okupácie emigrovali z Československa a rozhodli sa začať odznova v inej krajine. Jedenásť respondentov odpovedá na príbuzne formulované otázky, ktoré sa dotýkali príčin odchodu, pocitov prežívajúcich pri emigrácii a nového života v cudzej krajine. Niektorí z nich sa na Slovensko vrátili, iní sa pravidelne vracajú. Výber spovedaných je pomerne pestrý, z toho vyplývajú rôzne motivácie k odchodu a jedinečné životné osudy, ktoré sa naplnili v cudzom prostredí, ale i také, ktorých emigrácia pohltila. Napriek zaujímavej téme a pestrej palete vybraných sa autorke nepodarilo hlbšie preniknúť do témy. Rozhovory sú krátke, plávajú po povrchu, dokážu na malú chvíľu zaujať čitateľovu pozornosť, no v jeho vedomí nezanechávajú intenzívnejšiu brázdu.

Zaujímavú formu rozhovoru zvolili Monika Vrzgulová a Peter Salner. Názov Dvojrozhovor o pamäti, etnológii, meste je dialógom dvoch kolegov etnológov. Knihu vytvorili ako spoločné dielo, v ktorom vystupujú ako rovnocenní partneri. V prvej časti spovedá Monika Vrzgulová, v druhej si úlohy vymenia a pýtajúcim sa stáva Peter Salner. Obaja majú k rozhovoru blízko, keďže v rámci svojich etnografických výskumov sa venujú oral history (s oboma sa stretneme pri hodnotení knihy Holokaust).

Obaja autori pristupujú k dialógu „vedecky“, keď si vyjasnili metodológiu vedenia rozhovoru. Vybrané otázky boli spoločné, najmä tie, ktoré sa dotýkali rodiny, detstva, školy a vzťahu k etnológii, pričom pri ich kladení postupovali chronologicky. Zároveň špecifikovali otázky pre každého zvlášť s ohľadom na osobnosť.

Osobitosťou vzájomného dialógu je predovšetkým jeho podoba, ktorá mala písomnú formu. Dialóg je výrazne asymetrický. Respondenti dostávajú pomerne široký priestor na odpovede (čo vyplýva z písomnej podoby dialógu, keď dialogický partner má dostatočný čas na spomínanie), ktoré majú charakter rozprávania a v tomto kontexte Peter Salner vystupuje ako pútavejší z dvojice. Príťažlivé sú najmä časti, v ktorých sa autori venujú svojmu detstvu a rodinnému zázemiu, zaujímavé sú i pasáže etnografického charakteru, v ktorých opisujú svoje rodné mestá (Bratislava, Trenčín). Dôležitú úlohu v rozhovoroch zohráva aj blízky kolegiálny, priateľský vzťah, ktorý sa zrkadlí v dialógoch, a podieľa sa na autentickosti.

Kniha Nezlomní. 18 otvorených rozhovorov o autizme prináša odpovede na otázky o podobách autizmu, jeho príčinách, o živote s touto diagnózou, rodinnej situácii, partnerských vzťahoch. Autor Jozef Bednár spovedá štrnásť rodín, ktoré zasiahol autizmus dieťaťa a boli ochotné otvorene rozprávať o problémoch, starostiach, ale aj radostiach každodenného života. Príbeh každej rodiny je jedinečný, tak ako je jedinečné každé autistické dieťa. Jednotlivé rozhovory s rodinami dopĺňajú rozhovory s odborníkmi v danej oblasti, ktorí popularizačne analyzujú problematiku autizmu. Rozhovory sú emocionálne nasýtené, vzbudzujú citové pohnutie, sú naplnené vzácnou vnútornou silou, odvahou a bojovnosťou. Kniha sa prihovára k rodičom, ktorí majú podobne výnimočné deti, ale intenzívne sa obracia aj k verejnosti so žiadosťou o podporu, spolupatričnosť, empatiu a najmä ohľaduplnosť.

K druhej skupine knižných rozhovorov, ktoré sa svojím tematickým zameraním a formálnym spracovaním približujú k náučnej komunikačnej sfére, patrí rozsiahla knižná publikácia divadelnej kritičky Ľubice Krénovej s názvom Martin Huba. V rámci edície Osobnosti − o osobnostiach slovenského divadla prináša portrét jeho majstrovského herectva a osobnosti. Hutná monografia prekvapuje svojou kompozičnou stratégiou. Autorka komponovala publikáciu vo dvoch vrstvách, ktoré na základe časovej postupnosti rozdelila do siedmich kapitol.

 Prvý plán predstavuje precíznu analyticko-interpretačnú časť, ktorá sa zameriava na vývinový herecký oblúk, klenúci sa od nedostatočne obdarených hrdinov k filozoficky a emočne hlbokým postavám, ale aj na pedagogické a režisérske pôsobenie a rozbory divadelných hier na pozadí dejín slovenského divadla. Ako kontrapunkt vyznieva druhý plán, ktorý má podobu osobného, intímneho interview. Dotýkajú sa tak dve žánrové podoby odborného výkladového textu – prvý čitateľa „akoby“ uvedie, pripraví na rozhovor a druhý rozplieta labyrint zákutí umeleckej tvorby, životných okolností, umelcových spomienok, postojov a hodnôt. Oba plány prinášajú komplexný, plastický pohľad na umeleckú osobnosť Martina Hubu, ale aj špecifickosť slovenského a čiastočne českého divadelníctva v dejinnom a spoločenskom kontexte. Publikácia je výnimočným všestranným dielom, k čomu prispieva i citlivé a vkusné formálne spracovanie.

Zrkadlenie dvoch významných predstaviteľov slovenského divadelníctva prináša kniha Horák – Polák s podtitulom Hovory o divadle. Vysokoškolský pedagóg, teoretik a priekopník slovenského alternatívneho divadla spovedá jedinečného divadelníka, činoherného, operného, filmového režiséra a vysokoškolského pedagóga Romana Poláka. Toto spojenie dodáva rozhovorom špecifickú spriaznenú esenciu. Text knihy osciluje medzi odborným textom a jedinečnou autorskou skúsenosťou, ktorú reprezentuje osobná výpoveď Romana Poláka v rámci dialógu. Tomu zodpovedá aj kompozícia publikácie.

Titulu dominujú dve hlavné časti. Prvá ponúka esejistický, analyticko-synteticky ladený text Karola Horáka, mapujúci biografiu Romana Poláka, jeho rodinné a kultúrno-spoločenské zázemie, ako aj osobnostné charakteristiky. Súčasne prináša genézu talentovaného režiséra, pričom sa cielene zameriava na jej prvú fázu, významne poznačenú poetikou amatérskeho divadla. Druhá, najrozsiahlejšia časť, predstavuje dialóg, v ktorom Karol Horák spovedá Romana Poláka, pričom vo veľkej miere necháva komunikačný priestor spovedanému. Rozhovory sa venujú prevažne divadelnej réžii. Analyzujú špecifiká slovenského javiskového umenia, pričom Polák predstavuje pracovné postupy, metódy a skúsenosti s inonárodným divadelníctvom. Vyhýbajú sa osobným, súkromným témam, tie v okrajovej podobe prenikajú na povrch len cez autentickú režisérsku osobnosť Romana Poláka. Kontúry činorodej osobnosti Romana Poláka knihou Horák – Polák. Hovory o divadle dostali svoju reálnu, autentickú podobu.

V knihe Zakázaná výstava 77 zostavovateľov Daniela Pastirčáka a Rudolfa Prekopa nehrá rozhovor dominantnú úlohu, podieľa sa však na dotváraní autentického výrazu tejto nevšednej publikácie. Kniha podáva jedinečné svedectvo o vnútornej slobode a odvahe mladých ľudí – stredoškolákov. Editori predkladajú „dokument“ o prípade zakázanej výstavy v Košiciach a prinášajú prvú zmienku o udalostiach spájajúcich sa s touto výstavou.

Skupina študentov košickej Strednej umelecko-priemyselnej školy – Ľubo Badiar, Jaro Beliš, Jozef Groch, Jozef Kružidlo, Milan Laciak, Dušan Očkovič, Daniel Pastirčák, Rudo Prekop, Edo Štefan a gymnazista Erik Groch – v júni 1977 bez súhlasu školy inštalovala výstavu výtvarných prác (grafiky, maľby, plastiky) v sprievode poézie a prózy. Uvoľnenú kreativitu a frustráciu zo všadeprítomného budovateľského socializmu pretavili do provokatívnych diel. „Zakázaná výstava bola práve o tomto: o konflikte medzi slobodným jednotlivcom a režimom. Bola protestom proti totalitnej moci, proti duchu doby, ktorý človeka zotročoval nielen zvonku, ale i z vnútra. Azda preto v nej bolo toľko skepsy, no bolo v nej ešte čosi: radosť z toho, že slobodne tvoríme.“ V spomínanom duchu doby sa našiel udavač pod krycím menom Ekonóm, následne prišli „opatrenia“ voči mladým študentom.

Konzekvencie z výstavy mali podobu znížených známok zo správania, podmienečné vylúčenie zo školy, nepripustenie k maturite a vylúčenie Daniela Pastirčáka zo štúdia. Svedectvo doby prinášajú  jednotliví aktéri prostredníctvom spomienok, ktoré majú rozličnú žánrovú podobu (úvahy, spomienky, listy, rozhovory). Reportážne prvky reflektujú jednotlivých aktérov, ktorí s dávkou nostalgie, ale s obdivom spomínajú na vlastnú revoltu a fragmenty vystavených diel (z väčšej časti sa ich nepodarilo zachovať). Text dopĺňajú básne, fotografie, reprodukcie výtvarných diel. Kniha zaujme aj svojím citlivým výtvarným spracovaním, ktoré  atmosféru vypovedaného dotvára.

Biografie

Žáner biografie si najčastejšie kladie za cieľ prerozprávať životný príbeh výnimočnej osobnosti. Rovnako biografická literatúra opakovane reflektuje a nanovo interpretuje životy postáv z rôznych oblastí histórie. Zároveň objavuje nové svedectvá ľudských osudov. Všetky uvedené pohľady na biografiu priniesol aj knižný rok 2020.

Výnimočný príbeh úspešnej Slovenky prináša kniha Žena z Marsu – Michaela Musilová, ktorú napísala Lucia Lackovičová, . Michaela Musilová je astrobiologička a marsonautka, ktorá sa venuje výskumu extrémofilov. Ide o organizmy, ktoré dokážu prežiť v extrémnych fyzických a geochemických podmienkach, škodlivých pre ostatné organizmy na Zemi. Ako veliteľka posádky sa zúčastnila viacerých simulovaných misií na Mars a Mesiac pod záštitou NASA. Autorka prináša pohľad na mladú ženu, ktorá prekonáva prekážky svojou odvahou, vytrvalosťou a ambicióznosťou.

Michaela Musilová čitateľa sprevádza obdobím detstva, keď sa často sťahovala a neustále si musela zvykať na nové, najmä školské prostredie, no  časté sťahovanie jej zároveň prinieslo štúdium viacerých cudzích jazykov. Pomerne skoro pochopila, že ju to ťahá k vede, najmä k tajomstvám vesmíru a života v ňom. Tomuto snu podriadila všetko. Študovala na prestížnych zahraničných univerzitách po celom svete, pričom na to, aby mohla študovať, musela často zháňať financie prostredníctvom grantov a štipendií, uskromňovať sa a hľadať lacnejšie alternatívy cestovania, ubytovania a stravovania. Po získaní doktorátu na Bristolskej univerzite sa vrátila na Slovensko, aby svoje vedomosti a skúsenosti zúročila. Práve „slovenské“ obdobie poukázalo na smutnú realitu vedeckého výskumu na Slovensku.Aktuálne je zamestnaná v havajskom observatóriu, kde sa venuje simulovaným misiám na Mars a Mesiac.

Kniha o mladej výskumníčke má viacero úrovní: čitateľ ju môže vnímať ako motiváciu ísť za svojimi snami napriek prekážkam a niekedy aj neprajnosti, zároveň ide o knihu, ktorá významne popularizuje vedu a ženu ako vedkyňu, ale možno ju vnímať aj ako životopis zaujímavej osobnosti. Text publikácie nie je lineárny, miestami upúšťa od chronológie, časté sú perspektívne konektory. Miestami sa tak vytráca konzistentnosť textu a čitateľ sa dostáva do spleti inštitúcií, výskumov a vedeckých projektov. Napriek tomu je plná životnej energie a entuziazmu.

Podobu svedectva má kniha Róberta Cvi Bornsteina Záblesky v temnote. Prvých 23 rokov môjho života. Pôvodne vyšla v hebrejčine, keď mal autor 87 rokov, v slovenskom preklade sa dostala k čitateľovi až vlani, keď autor oslávil 94. narodeniny. Ako už názov vypovedá, kniha hovorí o pomerne krátkom období detstva a mladosti, ktoré poznačilo život autora a životy všetkých, ktorí prežili holokaust. Rodený Prešovčan prežil svoje rané roky v ortodoxnej židovskej rodine. Pod vplyvom dejinných udalostí sa musel skrývať na viacerých miestach, jedným z nich bola i pivnica rodičovského domu, a ako osemnásťročný sa podieľal na ilegálnej činnosti a stal sa účastníkom SNP. Po vojne sa stal tajomníkom HaŠomer (hnutie, ktorého snahou bola židovsko-slovenská syntéza) v Československu a v roku 1949 emigroval do Izraela.

Autor opisuje spoločenskú situáciu v Československu a neskôr, dominantne, v období vojnového slovenského štátu. Reflektuje život židovskej rodiny a komunity v rodnom meste. Chronologicky a jednoducho dokumentuje svoj životný príbeh. Kniha je zároveň poďakovaním nezištným ľuďom, ktorí pomáhali prenasledovaným napriek hrozbe straty života a tiež varovaním pred opakovaním chýb z minulosti.

Spisovateľ Ľubo Olach mapuje osudy slovenských osobností, o ktorých vplyve a význame v historickej reflexii nie je veľmi počuť. Po knihách Vavro Šrobár, Guvernér Karvaš prichádza s románom Osuský – zabudnutý diplomat. Autor sa pri výbere osobností, ktorých život spracúva do umeleckej podoby, riadi istou multifunkčnosťou, vrstevnatosťou vybranej osobnosti.

Kniha zaznamenáva diplomatickú činnosť Štefana Osuského, ktorý ju podriaďoval výsostne záujmom Slovenska, jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Ženeve a Paríži, ako aj pretrvávajúci rozporuplný vzťah s Edvardom Benešom. Autor upozorňuje na význam Osuského osobnosti, vyzdvihuje jeho podiel (spolu so Štefánikom) na vzniku Československa, ako aj na podpise Trianonskej mierovej zmluvy. Priznáva sa k obdivu osobnosti Osuského a rozširuje ho aj na čitateľa. „V múzeu Paláca národov v Ženeve je len zopár portrétov významných osobností, ktoré sa zapísali do dejín Spoločnosti národov, predchodkyne Organizácie Spojených národov. To všetko predkladá na pozadí intríg, bojov a konfliktov. Patrí medzi nich iniciátor spoločnosti národov, americký prezident Woodrow Wilson, jeden z otcov zjednotenej Európy, Aristid de Briand, francúzsky socialistický politik, ktorý bol šesťkrát premiérom Francúzska (...). Spolu s týmito velikánmi je tam aj Štefan Osuský, jeden z duchovných pilierov Spoločnosti národov.“

Ľubo Olach tradične pracuje s fiktívnym príbehom, kde sa striedajú dialogické pasáže s výkladovými, ktoré sú zdrojom jednotlivých faktov. Tie faktografické znova dominujú nad rozprávačskou líniou príbehu.

Historik Jozef Leikert nadväzuje knihou Mňačko a Izrael na monografiu Taký bol Ladislav Mňačko (2008). Tentoraz upriamuje pozornosť na dramatické obdobie rokov 1967 a 1968, ktoré výrazne ovplyvnili nielen československé dejiny, ale aj osobný príbeh Ladislava Mňačka.

V roku 1967 Mňačko odcestoval do Izraela na protest proti prerušeniu diplomatických vzťahov vtedajšieho Československa s Izraelom a následne poskytol rozhovor zahraničným médiám. Po desiatich mesiacoch, pred augustom 1968, sa vrátil.. Následkom bolo vylúčenie z KSČ, odobratie štátnych vyznamenaní a štátneho občianstva. Po augustovom dianí emigroval do Rakúska, kde žil až do roku 1989.

Autor v publikácii pátra po odpovediach na otázky, aké osobné či politické príčiny sa podieľali na konaní jedného z najpopulárnejších spisovateľov v Československu. Precízne pracuje s dobovými dokumentmi, využívajúc najmä archív bezpečnostných zložiek – výpovede, svedectvá, dobové články, listy. Čitateľsky príťažlivá je línia, ktorá sa venuje vzťahu s osudovými ženami – prvou židovskou manželkou Hedvigou a druhou manželkou Evou, dcérou Ivana Kraska. J. Leikert do hĺbky rozoberá Mňačkov pobyt v Izraeli, vyhýba sa subjektívnemu hodnoteniu, nemoralizuje, a tak sa značne podieľa na aktualizovaní obrazu spisovateľa, ktorý napriek svojej kontroverznosti patrí k najvýznamnejším osobnostiam československej literatúry.

V roku 1960 sa niektorí politickí väzni (iní nie) nespravodlivo perzekvovaní komunistickým režimom dožili prepustenia na slobodu. Jedným z nich bol autor knihy Ako sa spieva v klietke, spisovateľ, básnik a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš. Publikácia reflektuje príbeh väzňa, ktorý sa po siedmich rokoch prežitých v Jáchymovských lágroch ocitá na socialistickej slobode, spomína na svojich spoluväzňov a priateľov (v samostatných kapitolách, v ktorých prináša vlastné reflexie, ale aj faktografické údaje), ktorí mu po návrate z väzenia nezištne pomáhali – medzi nimi sú okrem iných maliari, spisovatelia, novinári. Podáva svedectvo o päťdesiatych rokoch a o svojej silnej viere, ktorá sa v žiadnom momente neoslabila. Kniha je apelom na spoločenstvo, aby nezabudlo na hrôzy komunistického režimu. „Odpustiť, ale nezabudnúť, poradili nám naše deti. Nezabúdanie je najúčinnejšia metóda, ako sa udržať nad hladinou, aby sme videli svoj prístav a nepomýlili si ho s iným.“

V roku 2020 žánrovo dominovali knižné rozhovory s ambíciou o portrét a najmä monografie, ktoré sa tematicky vracajú do histórie. V tomto kontexte sa začína objavovať aktualizačný prvok – na históriu sa nazerá z dnešnej perspektívy, na historické témy v zmysle ich dôsledkov pre súčasnú spoločnosť. Historici ako prví dokázali reflektovať v kontexte histórie súčasnú pandemickú situáciu.

V literatúre faktu je nesmierne dôležité dostať sa za oponu faktu, nielen pridávať fakt ku faktu. V minulom roku sa podarilo preniknúť za túto oponu faktografickým, ale aj estetickým stvárnením viacerým autorom. Ľubici Krénovej a monografii Martin Huba, Danielovi Pastirčákovi a Rudolfovi Prekopovi, ktorí multižánrovou knihou Zakázaná výstava 77 spojili autentické spomínanie so silou estetického výrazu, a Romanovi Holecovi v publikácii Trianon – triumf a katastrofa svojím vyváženým aktualizačným výkladom.

PhDr. Jana Kičura Sokolová, PhD. (1981)

Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.