Za Vierou Prokešovou

(2. 8. 1957 – 31. 12. 2008)

Na prelome rokov nás zastihla smutná a bolestná správa o úmrtí poetky Viery Prokešovej. Tí, čo sme ju bližšie poznali, sme síce vedeli, že je vážne chorá, ale nikto neočakával, že nás opustí tak skoro. I ja som si s ňou ešte v decembri vymenil niekoľko mailov, ba som s ňou aj telefonoval. O svojom ochorení veľa nerozprávala, na otázku, ako sa má, odpovedala krátko: „Liečim sa. Dúfam, že to bude dobré.“ Jej odchod z tohto pozemského sveta nás preto zaskočil. Len nedávno sme sedeli nad jej prekladom románu macedónskej prozaičky L. Dimkovskej Skrytá kamera, ktorý som redigoval, iba pred pár mesiacmi som písal recenziu na jej krásnu, nežnú zbierku Vanilka – a už nie je medzi nami.

Viera Prokešová publikovala prvé verše v Novom slove mladých, od počiatku svoju tvorbu zamerala na intímny svet lyrickej hrdinky, na citové a pocitové záchvevy duše. V jej básňach sa neustále prelína bohatý vnútorný život človeka, ženy s opisom vonkajšieho, predmetného a prírodného sveta, v ktorom nachádza krásu, harmóniu, ale niekedy i napätie. To, ako vidíme priestor, kvety, vtákov a podobne, neraz závisí od nášho psychického rozpoloženia, nálady. Vo Vierkinej  poézia je veľa neistoty, obáv, väčších či menších drám, úzkostí, ale aj vyrovnanosti a radostných okamihov. Je to otvorená sebaraflexia. Každá jej báseň, aj tá, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako „vecná“, je plná emócií. Za predmetmi vždy cítime človeka či, presnejšie, autorku samu. Tak to bolo v jej debutovej zbierke Cudzia (1984), ako aj vo všetkých ostatných: Slnečnica (1988), Retiazka (1992), Pleť  (1998) a už spomenutá Vanilka (2007).

Okrem vlastnej tvorby sa Viera Prokešová venovala aj prekladaniu, pričom popri bulharskej literatúry, ktorá bola jej doménou, keďže vyštudovala slovenčinu a bulharčinu,  prekladala aj z angličtiny, macedónčiny a rumunčiny. Nemalým dielom do slovenskej literatúry prispela i editorskou činnosťou. Jej odchodom z tohto viditeľného sveta  slovenská kultúra prišla a jeden svojbytný lyrický hlas, talentovanú a skúsenú prekladateľku a v neposlednom rade ide aj o stratu pre našu literárnovednú bulharistiku. 

Mne Vierku Prokešovú budú pripomínať knihy v rodinnej knižnici, po ktorých určite ešte neraz stiahnem. V mojej pamäti zostane zapísaná aj ako prijemný, nekonfliktný človek, pre ktorého nebola rozhodujúca vlastná básnická prestíž, ale tvorba samotná.

                                                                                                                                                                                                          Igor Hochel