Asi som nebol jediný, kto pri vzhliadnutí bibliografického záznamu E. M. Tatkin: Tatkinov nočník prepadol pocitu, že ho pochytila dyslexia. V pamäti sa mi totiž dosť intenzívne vynáralo iné znenie M. E. Matkin: Polnočný denník. Keď som zistil, že Tatkinov nočník je naozajstnou knihou, dovtípil som sa, že ide o vtip… Do čitateľskej rany mi hneď padol vhod aj nový Matkin s titulom žiadne prudké pohyby. Čo tento netradičný párik (matka a tatko) z dvoch najväčších slovenských vydavateľstiev (Ikar a Vydavateľstvo Slovart) robí v našej knižnej súčasnosti, som sa pokúsil opísať v nasledujúcich riadkoch.

Matkin

To je pseudonym jedného z najpredávanejších slovenských autorov. Práve hľadanie jeho identity tvorí obligátny priestor v disku siách, jednotlivých názoroch či recenziách. Ich spektrum začína pri vete Je to Borušovičová a končí zdanlivou definitívou Je mi to jedno. Z marketingového hľadiska, ponad všetky menovité tipy a domnienky, je však dôležité, že aj ten, kto tvrdí, že je to jedno, vlastne pridaním svojej reakcie už prejavil, že mu to jedno nie je. Proces hľadania identity Matkina je súčasťou čítania jeho textov! A nielen marketingovo, zvonka, ale aj vnútorne, lebo súvisí s utváraním významu textu a jeho celostného uchopenia. Pretože každé čítanie je v istej vrstve aj odhaľovaním autorského typu, teda persóny, ktorá je na druhej strane dialógu vedeného čítaním prostredníctvom textu. Kým Matkin nebude odhalený, dovtedy bude pretrvávať podprahová a zaiste aj tá otvorenejšia chuť ho odhaliť, samozrejme, v ohraničenom časovom horizonte. A keď už sme pri tom odhaľovaní, nezdá sa vám to až príliš typické slovo pre vystihnutie dejovej a štýlovej stratégie tohto autora? Predpokladám, že matkinovci prikývli, pre nematkinovcov zrekapitulujem len názvy jeho diel: Polnočný denník, Láska je chyba v programe, Mexická vlna, Mužské interiéry, Miluj ma ironicky, Aj ja teba, Nie na ústa. K odhaľovaniu a jeho bohatým konotáciám s predchádzajúcim reťazcom názvov už netreba nič dodávať. Azda predsa len to, že erotické témy zľahka kropené tabuizovanými ingredienciami takisto znásobujú zvedavosť v rámci identifikácie najmä v rodovom zmysle. Aby som to zhrnul: odhaľovanie vo všetkých spomenutých významoch principiálne vytvára Matkina, jeho prozatérsky svet a je silou jeho optiky, ktorou zachytáva životné epizódy svojich protagonistov. Všetko to pritom funguje súbežne a podľa predajnosti aj úspešne. Žiadne prudké pohyby predstavujú štandardný Matkinov výkon: ľahké, oddychové a zábavné čítanie s plynulým paralelným dejom (bratia Sakriš a Chrasta) a drobnými i väčšími prekvapeniami v ňom, filmovým dynamizmom (vizualizácia motívov, strih), vzťahovou zápletkou (intímnou aj profesnou), emotívnosťou, romantikou a filozofiou, a! s prekvapivou pointou. Matkinovou prednosťou je prirodzená hovorovosť, s ktorou postupne nanáša celú svoju výpoveď. Zvlášť čitateľsky cenená je, už naznačená, jeho schopnosť neformálne filozofovať. Ide o lifestylovú filozofiu, ktorá sa rodí pri stretnutí všednej chvíle s jej osudovejším chápaním, čím vznikne niečoakoživotnéponaučenie. V našej tradícii sa podobnými postupmi dávnejšie etabloval Boris Filan.

Tatkin…

…vstupuje do literatúry ako provokatér. Prvoplánovo parodizuje silné emblémy Matkinovho spisovateľstva: meno a debut. Tu si treba uvedomiť dve veci. Parodizácia (možno až persifláž) je naozaj len povrchná, sústredená na obálke, text vnútri nepôsobí, že by zámerne pracoval s Matkinovými textami ako predlohou. A tak tu máme starého utáraného Tatkina oproti modernému a podľa všetkého mladému Matkinovi, ktorý si tak rád zafilozofuje o živote a erotike – preto sa zrejme Tatkin naladí na podobnú strunu, ale nepohrdne ani problémami hrubého čreva, politiky a globálneho otepľovania. Rozptyl tém u Tatkina je nesúmerateľný s jednostranne tematicky orientovaným Matkinom, no možno aj toto je súčasťou parodizácie. Navyše, žánrovo sú Matkinove texty novely, tu čítame podľa autora Tatkina pêle-mêle, teda textíky komponované ako nočný denník: nočník. Všehochuť má svoj originálny pôvab, takže, pravdupovediac, kdesi na strane 20 som stratil väzbu na Matkina, a Tatkin tam už bol sám sebou aj so svojím recesistickým humorom. Druhá vec, ktorú si treba pri parodizácii uvedomiť, je trochu hlbšia a kontextová. Tatkin žije z úzkej priamej väzby na Matkina. Matkin je originál. No pri troche paranoje možno interpretovať jeho literárny status ako rafinovanú parodizáciu literatúry, ktorá sa dnes označuje za umeleckú, estetickú, hodnotovú atď. Skúste si prečítať cez túto filtráciu Ballu, Rankova a ďalších. Ten kontakt tam cítiť, no nie je konštruovaný s evidentným zámerom, a predovšetkým, je oveľa širší ako pri Tatkinovi voči Matkinovi. Z tohto pohľadu je Matkin ešte zaujímavejší a zdá sa mi tiež zrejmé, že ešte nejaký čas zostane vo svojej veľkej čitateľskej komunite originálom, kým Tatkin je len momentálny vtipný výstrelok. Tatkin svojím menom a názvom knihy vehementne namieril svoj nočníkový tlak na spomenuté odhaľovanie tvoriace podstatnú ekvipáž Matkinovej literárnej existencie; akoby ukazoval, že nie je problém vyprodukovať niečo také, ako úspešný tajomný autor! No kým Matkin zostáva naďalej v hre odhaľovania, Tatkin (ak to nie sú falošné stopy) je pomerne jednoducho vypátrateľný spisovateľ a hudobník staršej generácie (žeby ďalšie parodovanie?).

Nuž, Matkin a Tatkin rozhodne nie sú Pat a Mat literatúry, určite nie ani mat. Obaja sú vo svojom písaní profesionáli. A hoci sa vďaka Tatkinovi akoby ocitli v jednom ringu, nemyslím, že tam ide o chmaty, skôr také poštipkávanie, na ktorom sa môže čitateľ akurát zabaviť…